Vyberte stranu
Ostrá? Stále hore, až do neba.

Ostrá? Stále hore, až do neba.

Zakričal nám chlapík po 50-tke s motorovou pílou na polceste prudkého stúpania Juriašovou dolinou. Spachtení, s útrpnými grimasami na tvári sme sa márne pokúšali odpovedať mu niečo rovnako vtipné. Lenže on si srandu nerobil.

Mal pravdu. Výstup na Ostrú (1270 m n.m.) vo Veľkej Fatre naozaj pripomína cestu do neba. Ak sa na ňu vydáte z Blatnickej doliny. Pohodlná cesta s minimálnym stúpaním provokuje k svižnému tempu. Čas z turistického smerovníka môžete skrátiť aj o tretinu. Ale bola by škoda prehnať sa tadiaľ ako kôň s klapkami na očiach.

Do Juriašovej doliny sme dorazili skôr ako horúčava. Našliapli sme si v ten deň naozaj dobré tempo. Škoda, že sme ho kdesi v miestach, kde sme míňali chlapa s pílou, stratili. Niekde tam nás dobehla aj páľava. Les zmenila na saunu. Vyšliapať v nej šesťsto výškových metrov len s acidkom v žalúdku nemá ďaleko od hazardu.  Aj ten kôň by to vzdal.

Ostrá? Stále hore, až do neba....

o Marta Kasmanová | Story z hory

...odkiaľ, kam, ako vysoko a za ako dlho

Trasa: obec Blatnica (okr. Martin), parkovisko – Blatnická dolina – Juriašova dolina, ústie – Sedlo Misa – Zadná Ostrá – Sedlo Ostrej – Ostrá (1247 m n.m.) – Sedlo Ostrej –  Zadná Ostrá – Bágľov kopec (1413 m n.m.) – Tlstá (1373 m n.m.) – Muráň – Jaskyňa Mažarná – Konský dol, ústie – obec Blatnica, parkovisko

Dĺžka:                   18,2 kilometra

Prevýšenie:           1 180 metrov

Čas   :                                7 hodín

Parkovisko na konci obce Blatnica je turčianska brána do Veľkej Fatry. V pekné voľné dni býva beznádejne plné a vie pekne pokaziť náladu. Blatnická dolina je ideálna na vychádzky s deťmi. Krátka a plná prekvapení 😊.  

Ďalej to už odporúčam len zdatným turistom. Výstup na Sedlo Misa a ďalej na Zadnú Ostrú je jeden z najprudších, aké poznám. Takže dobrú kondičku oceníte. Samotná Ostrá je len pre tých, ktorí sa neboja náročného exponovaného terénu. Prelieza sa na ňu úzkym skalným oknom, čo dá klaustrofobikom poriadne zabrať 😊.

Náročný je aj zvyšok trasy. Na Bágľov kopec je stúpanie takisto veľmi prudké. Z Tlstej je zasa prudký zostup. Opäť využijete nielen nohy, ale aj ruky, nechýbajú reťaze. Vydýchnete si až pred Konským dolom, odkiaľ už vedie asfaltka. Cestou k parkovisku sa môžete občerstviť na chate Gader. Varia dobre. Hoci, niekedy s pridlhými čakacími dobami.

Stratení na území bukových trpaslíkov.

Stratení na území bukových trpaslíkov.

V čase, keď iné hory zažívajú taký nápor turistov, že je ťažké medzi hlavami nájsť skaly, jedna zíva prázdnotou. Hore to neprekáža. Turistom v nej už tobôž nie.

Tuším, prečo Vtáčnik (1346 m n.m.) v rovnomennom pohorí Slovenského stredohoria turisti prehliadajú. Je príliš nenápadný. Nepichá štítmi do oblakov. Nijaké Tatry, terchovské Kriváne. Prosto nuda. Netrhá rekordy v počte turistických návštev. Ale občas aj tam niekto zablúdi. Niekedy doslova. Ako dvaja mladíci pár rokov dozadu. Našli ich až po polnoci. Stáva sa. Najmä, ak si radi skracujete cesty. Ako ja. Potom sa z polhodinového záverečného úseku stane dvojhodinový. A dôvod na oslavu.

Stratení na území bukových trpaslíkov.

o Marta Kasmanová | Story z hory

...odkiaľ, kam, ako vysoko a za ako dlho

Trasa: obec Kľak (okr. Žiar nad Hronom), parkovisko – Ivanov Salaš – Pod Vtáčnikom – Vtáčnik (1346 m n.m.) – Pod Vtáčnikom – Kláštorská skala – Rúbaný vrch –  Klenová – obec Ostrý Grúň – Pod Kľakom – obec Kľak, parkovisko

Dĺžka:                         19 kilometrov

Prevýšenie:                   870 metrov

Čas   :                   5 hodín 40 minút

Cesta na sopečný Vtáčnik je plná romantiky aj nekonečného rešpektu. Môžu za to nekonečné šumiace lesy, borievkové háje, čučoriedkové koberce i početné pamätníky. Na odboj i zosnulých turistov.

Pri Partizánskej chate sa môžete osviežiť vodou z prameňa. Na Kláštorskej skale zasa zahrať na schovávačku. Ale so všetkou opatrnosťou. Skaly sú zradné.

Na Vtáčniku uvidíte ojedinelú bukovú kosodrevinu a z kamenných oltárov aj poriadny kus slovenskej krajiny. Na spiatočke si v Ostrom Grúni môžete uctiť pamiatku obetí nacistického besnenia z oboch vypálených dedín, Kľaku i Ostrého Grúňa.

Počas túry oceníte dobrú obuv, na vrchole vetrovku (aj v lete). Nezabudnite vlastné zásoby jedla a tekutín, nijaké horské chaty či reštaurácie tu nenájdete 😊.

Medzi (Prosieckym)nebom a (Kvačianskou) zemou.

Medzi (Prosieckym)nebom a (Kvačianskou) zemou.

Medzi Prosieckym nebom a Kvačianskou zemou

o Marta Kasmanová | Story z hory

Keď v Prosieckej doline prší, nie je to obyčajný dážď.
To slzy starého mnícha máčajú krajinu. Tisíc rokov mu mučenícky hrdzavý opasok bráni tešiť sa z krásy chočských tiesňav. Kto by na jeho mieste neplakal?

Stretla som ho pri vstupe do doliny. V drevenej sutane s ťažkou reťazou miesto opasku, ponúkol sa, že mi ukáže, ako vyzerá raj. Neklamal. Prosiecka dolina ním rozhodne je. Čistá. Divoká. Vysoké skaliská sa strmo dvíhajú k oblohe. Do úzkeho kaňonu sa ledva vmestí chodník. Chvíľu je lávkou, chvíľu rebríkom, potom zmizne v koryte potoka a znova sa objaví kdesi na skale. Naznačí ho iba oporné oceľové lano alebo hrdzavá reťaz.
A záleží len na počasí, či postupujete suchou nohou.

...odkiaľ, kam, ako vysoko a za ako dlho

Trasa: Prosiek, parkovisko – Prosiecka dolina – Červené piesky – Vodopád Červené piesky – Červené piesky – Svorad –  Prosečné, hrebeň (1 360 m n.m.) – Dolina Borovianky – Oblazy, rázcestie – Kvačianska dolina, ústie – Prosiecka dolina – Prosiek, parkovisko

Dĺžka:                24 kilometrov

Prevýšenie:       1 270 metrov

Čas   :                            9 hodín

Prosiecka  a Kvačianska dolina sú medzi slovenskými dolinami čistými diamantami. A poriadne surovými. Divočina je najmä v Prosieckej doline. A je všade, kam sa pozrieš.  Poriadne topánky sú nevyhnutnosť. Väčšinu cesty ideš skalnatým korytom potoka. Nechýbajú rebríky a reťaze. 

Vyber sa tam ale po daždi. V období sucha hrozí, že nenájdeš vodopády.  Že v mlynoch v Oblazoch nepotečie voda…

Prosečné je najvyšší bod trasy. Kým naň vyjdeš, zapotíš sa.  Ale stojí to za nádherný výhľad až na Liptovskú Maru, najväčšiu vodnú nádrž na Slovensku. Na jej dne leží niekoľko liptovských dedín. Ale to je na samostatný príbeh. 

Z Prosečného môžeš mať problém prejsť do Kvačianskej doliny. Pre polom. Ja som blúdila dobrú hodinu, kým som sa predrala popadanou kalamitou. Snáď ju už lesníci spracovali.

 Ale ak to všetko zvládneš, uvidíš v kvačianskych Oblazoch ozajstný raj na zemi😊.

Na Plačlivom mi už bolo do plaču…

Na Plačlivom mi už bolo do plaču…

…zahlásilo chalanisko môjmu srdcu blízke po návrate
z jeho tour de Západné Tatry. Vôbec sa mu nedivím. Tam už totiž bolo do plaču kadekomu.

Plačlivé (2.125 m n.m.), kedysi zvané aj Plačlivý Roháč, rozhodne nepatrí medzi najťažšie západotatranské vrcholy.  Výstup naň sa radí medzi ľahšie túry, ale… Záleží na tom, prečo a odkiaľ tam prídete. Podľa toho potom môžete mať slzy v očiach od zúfalstva, únavy, bolesti, alebo jednoducho len od dojatia. Ako ja.

Na Plačlivom mi už bolo do plaču.

o Marta Kasmanová | Story z hory

...odkiaľ, kam, ako vysoko a za ako dlho

Trasa: Žiarska dolina, ústie, parkovisko – Žiarska chata – Pod Homôľkou – Žiarske sedlo – Plačlivô (2125 m n.m.) – Žiarske sedlo – Pod Homôľkou –  Žiarska chata – Žiarska dolina, ústie, parkovisko

Dĺžka:                         18 kilometrov

Prevýšenie:                 1215 metrov

Čas   :                                     7 hodín

Výstup na Plačlivé je poriadna tatranská štreka. Najlepšie je ho podniknúť, keď ste ubytovaní na Žiarskej chate. Ušetríte tak veľa síl aj času, ktoré by ste minuli na prechod 5 kilometrovej vyasfaltovanej doliny od centrálneho parkoviska po chatu. Vstup do doliny je autom povolený len ubytovaným. 

Ak sa neubytujete,  v sezóne si môžete urýchliť cestu požičaním bicykla či kolobežky. Na spiatočke ich vrátite.  Použiť môžete aj vlastný bicykel, ktorý zamknete pri chate, kým vybehnete na Plačlivé. Za štyri hodinky to otočíte na vrchol i späť ku chate. 

Ak sa rozhodnete ísť celou dolinou pešo, neobíďte Medvediu štôlňu. Nachádza sa kúsok od vstupu do doliny, je 550 metrov dlhá a je pozostatkom bane, v ktorej ľudia v minulosti dolovali vzácne kovy. Otvorená je  však len v letnej turistickej sezóne. 

Pri Žiarskej chate môžete navštíviť symbolický cintorín obetiam hôr. Nielen tých západotatranských. Kúsok nad chatou je Šarafiový vodopád. Na chate si môžete dať obed, kávu, či pivko. Mnohí volia Žiarsku chatu ako cieľový bod nenáročnej trojhodinovej vychádzky dolinou.

 Tí zdatnejší by však rozhodne mali pokračovať do Žiarskeho sedla a ďalej na Plačlivé. Tatranská  príroda – a tá žiarska obzvlášť – s plesami, skalami, pískajúcimi svišťami a neskutočnou kulisou okolitých končiarov je magická.  Ak sa tam vyberiete raz, budete sa vracať stále. To vám garantujem.

Reset pod Martinkami

Reset pod Martinkami

Vždy, keď čítam o ferrate na Martinkách, mám dojem, že autori ju prešli s prstom v zadku a poniektorí pritom ešte aj zívali od nudy. Tuším som jediná, pre ktorú to bol zážitok s veľkým Z.

Ak nevyhľadávate zaistené turistické chodníky a bezpečne sa cítite len na tých, ktoré dokážete prejsť aj bez pomoci oceľových lán, reťazí a stúpačiek, Ferrate HZS pod Martinskými Hoľami (930-1250 m n.m.) sa zďaleka vyhnite.

Je pravdepodobné, že ju zvládnete aj bez technickej výbavy. Možno pritom siahnete na dno svojich síl. Buďte si však istí, že keď zoskočíte z poslednej zradnej skaly na rovnú zem, vaša hlava bude čistá ako školská tabuľa cez prázdniny. Tak som to cítila ja.

Reset pod Martinkami.

o Marta Kasmanová | Story z hory

...odkiaľ, kam, ako vysoko a za ako dlho

Trasa: Martin-Stráne, parkovisko – Bývalý lom – Ferrata HZS, Pod vodopádmi (925 m n.m.) – Ráztoka (1245 m n.m.) – Martinské Hole, chaty (1260 m n.n.) – Pod Kalužnou – Odbočka k pamätníku – Hodinovka, Partizánsky kanón – Martin-Stráne, parkovisko

Dĺžka:                         13 kilometrov

Prevýšenie:                   825 metrov

Čas   :                                     5 hodín

Ferrata pod Martinkami nie je vhodná pre každého. Vedie k nej pohodový prístupový chodník, ale samotná istená cesta je náročná a jednosmerná. Našťastie, pred nástupom na ňu sa možno otočiť a vrátiť späť lesom. Nie je to žiadna hanba. Aj po ňu je to príjemná vychádzka.

 Je ako nabíjačka batérií. Najskôr z vás vybije všetky zbytočné pocity ako hnev, frustráciu, napätie či úzkosť. Na ferrate musíte bojovať a myslieť len na to, kam položiť nohu, aby ste sa pri najbližšom kroku nezdrúzgali zo skaly. Kam založiť ruku, aby ste sa potiahli o kúsok vpred. Na nič iné priestor nie je. Takže keď dôjdete až na koniec, cítite len nekonečnú radosť a šťastie, že ste to zvládli.

Ferratový výstroj určite odporúčam. Minimálne istiace lano a rukavice. A PEVNÚ OBUV. Pozor na sezónne uzávery. Chodník býva uzavretý od polovice apríla do konca mája, a od polovice septembra do konca októbra. Buďte ohľaduplní k prírode a obyvateľom lesa.

Výborné je, že po zdolaní ferraty môžete zakotviť v reštaurácii niektorej z neďalekých chát pod Martinskými Hoľami. A doplniť sily. Potom zbehnete po pohodlnej asfaltke dolu. Cestou si ešte môžete obzrieť kanón z druhej svetovej vojny a sídlo tamojšej partizánskej brigády.

Share This