Ostrá? Stále hore, až do neba.
Zakričal nám chlapík po 50-tke s motorovou pílou na polceste prudkého stúpania Juriašovou dolinou. Spachtení, s útrpnými grimasami na tvári sme sa márne pokúšali odpovedať mu niečo rovnako vtipné. Lenže on si srandu nerobil.
Na vrchole vás môže zaskočiť rovnako extrémna klíma, ako vo vysokých horách. Vietor je všadeprítomný. A vie byť nemilosrdný. Dôkazom sú bukoví trpaslíci. Rovnako vycepované sú zakrpatené smreky. Pripomínajú zástavy vo vetre. Nečudovala by som sa, keby tam chudák Kraken zamrzol.
Starý mních v drevenej sutane, s ťažkou reťazou miesto opasku, ponúkol sa, že mi ukáže, ako vyzerá raj. Neklamal. Prosiecka dolina ním rozhodne je. Čistá. Divoká. Vysoké skaliská sa strmo dvíhajú k oblohe. Do úzkeho kaňonu sa ledva vmestí chodník. Chvíľu je lávkou, chvíľu rebríkom, potom zmizne v koryte potoka a znova sa objaví kdesi na skale.
Dvojtisícový Plačlivý Roháč, rozhodne nepatrí medzi najťažšie západotatranské vrcholy. Výstup naň sa radí medzi ľahšie túry, ale… Záleží na tom, prečo a odkiaľ tam prídete. Podľa toho potom môžete mať slzy v očiach od zúfalstva, únavy, bolesti, alebo jednoducho len od dojatia.
Ak nevyhľadávate zaistené turistické chodníky a bezpečne sa cítite len na tých, ktoré dokážete prejsť aj bez pomoci oceľových lán, reťazí a stúpačiek, Ferate HZS pod Martinskými Hoľami (930-1250 m n.m.) sa zďaleka vyhnite.
Najmä ak podceníte prípravu na túru alebo počasie. Potom je jedno, že sa trepete na krtinec kúsok od cesty, ktorý nemá ani 1500 nadmorských metrov. Tak ako Tlstá na okraji Veľkej Fatry.