Aj malá hora môže vzbudiť veľkú pokoru.

Na túry sa vždy svedomito pripravujeme, ale onoho prvého novembrového dňa sme liezť po kopcoch neplánovali. Na dušičky už tradične pekné počasie nebýva. Niežeby vonku sekery padali, ale ťažké oblaky smoklili a teplota klesala k nule. Rozhodli sme sa pre vychádzku Gaderskou dolinou. Je tam chata, dáme kávu, prejdeme sa 2-3 hodinky po asfaltke a po dobrom obede hajde domov.

Vystrojili sme sa primerane cieľu. Auto sme nechali na konci Blatnice na neplatenom prázdnom parkovisku – kto by sa tam v takom počasí trepal…

Po káve na chate Gader sme vyrazili po asfaltke. Gaderská dolina je spolu s jej hornou časťou zvanou Dedošova až 18 kilometrov dlhá. Takže jej prechod môže byť pre niekoho tipom na celodennú túru. Parádny asfaltový koberec sa v Konskom dole mení na rozbahnený chodník nestora a propagátora veľkofatranskej turistiky, učiteľa Janka Bojmíra. Prekrýva ho šmykľavé lístie. No na zabitie. Ideme ďalej, ale vo Vápennej doline to nie je o nič lepšie. Náhle odbočka k jaskyni Mažarná. K cieľu je zhruba hodinka. Prečo nie? Tam sme ešte neboli!

Jaskyňa sa nachádza v nadmorskej výške 930 m.

Fakt, že k nej bude treba zdolať 400 metrové prevýšenie, nám akosi unikol. Prvé nadávky opustili moje ústa zhruba po 30 minútach. V polovici strmého kopca sa totiž chodník stratil pod kilami jesenného lístia. Mokrého a klzkého. Zabárame sa do polovice lýtok, ale vytrvalo svah klátime kolmo nahor, dúfajúc, že tú dieru neminieme. Stúpanie nemá konca. Keď červená, mokrá od potu a fučiaca preklínam všetky kopce sveta a bukové hory, vynorí sa z lesa impozantný skalný previs. Pred ním žltý turistický smerovník hlása, že sme dorazili k jaskyni Mažarná.

Veľký portálový vstup v skalnom previse prechádza do širokej, ale nízkej chodby hlbokej len 130 metrov. V jarných mesiacoch ňou vraj zvykne pretekať potôčik. Aj vďaka nemu to v Mažarnej kedysi žilo. Pred tisíckami rokov bola napriek vysokej polohe alebo práve preto husto osídlená. Neskôr slúžila ako útočisko pastierom valaskej kolonizácie. A až do nedávnej minulosti aj partizánom a lesníkom.

Priemernú vlhkosť 92% určite ocenia astmatici. Priemernú teplotu okolo 6°C len zimujúce netopiere. Jaskyňa vznikla približne pred 15 miliónmi rokov. Podľa geológov je v senilnom štádiu vývoja a presne tak vyzerá aj jej výzdoba. Novodobí výskumníci objavili jaskyňu v druhej polovici 19. storočia. Našli v nej kostrové zvyšky praľudí a medveďa jaskynného. Vzácne kosti našich predkov sa ale medzičasom stratili a to čo ostalo z medveďa, zazriete v martinskom múzeu.

Po povinnej „fotojazde“ je čas na návrat.

Cesta šmykľavým strmým svahom nahor bola síce ťažká a pomalá, nadol je však neakceptovateľná. Na chatu by sme došli ako prasce. Chodník pred nami vyzerá oveľa lepšie ako ten, ktorým sme prišli. Smerovník pred jaskyňou povzbudzuje, že po ňom je to cez nejakú Tlstú späť na chatu len 3 a pol hodiny. Krásna jesenná prechádzka. Veď na obed je aj tak ešte priskoro. Ale inak vyzerajú tri hodiny v závetrí jaskyne a inak na zľadovenej klzkej skale, keď sa stuhnutými prstami snažíte v silnom vetre udržať na šmykľavej reťazi. A nemôžete dosiahnuť na vrchol skaly, pretože máte na jej prekonanie príliš krátke nohy! Zrútim sa dolu, vrieskam, zrútim sa!

Kdesi v náročnom úseku s reťazou a istiacim lanom sa krajina stratila. Miesto skál mliečny les. Kde tu sa nám na stromoch darí nájsť modrú značku. Oveľa viac sa však spoliehame na stopy v pribúdajúcom snehu. Sú staré, iste aj niekoľko dní, ale na nezaplatenie. Les stúpa. S pribúdajúcou nadmorskou výškou silnie vietor tak, že chvíľami máme problém nadýchnuť sa. S najväčšou silou sa oprie tam, kde už niet stromov a zráža nás na kolená. Zúfalo sa pridŕžam šmykľavej skaly. Karol mizne v hmle a živou gestikuláciou mi naznačuje, že podľa času by sme mali byť na vrchole Tlstej. Aj sme.

Tlstá je naozaj tlstá.

Rozťahaná, s roztrúsenými skalkami a krami. Vraj je z nej nádherný kruhový výhľad na celú turčiansku kotlinu i na susednú Ostrú a hlavný hrebeň Veľkej Fatry. Nemôžem to potvrdiť, pretože ja som okrem smerovníka s nápisom Tlstá nevidela nič. Ale som vďačná, že som naň v tej bielej beznádeji natrafila a mohla sa ho vo vetre pridŕžať. Polhodina blúdenia. Adrenalín ma mení v stopára. Podľa uloženia snehu označujem chodník. Ideme!

Trafili sme značku a reveme od radosti ako paviáni! No Karol zisťuje, že nemá peňaženku a spomína si, že otváral ruksak pri vrcholovom smerovníku, aby sa obliekol. Doparoma! Ja sa tam nevrátim!

Peňaženku napokon objavujeme na dne ruksaku a v dobrej nálade schádzame hustým lesom 370 výškových metrov na Muráň. Vietor je preč, hmla tiež, sneh zasa nahradili hrubé nánosy opadaného lístia. Za hodinu pokorne a mlčky tlačíme na chate halušky. Z rádia počúvame, že výstraha 2. stupňa pred vetrom na horách stále trvá. V nárazoch môže dosahovať rýchlosť víchrice. Pohyb na horách sa preto neodporúča.

…odkiaľ, kam, ako vysoko a za ako dlho

Trasa: obec Blatnica (okr. Martin), parkovisko – Blatnica, pam. – Konský dol, ústie – Vápenná dol., ústie – Jaskyňa Mažarná – Tlstá (1 373 m n. m.) – Muráň – Konský dol, ústie – Blatnica, pam. – obec Blatnica, parkovisko

Dĺžka:                   13,4 kilometra

Prevýšenie:              915 metrov

Čas:                                   6 hodín

Aj malá hora vyžaduje veľkú pokoru.

Na úseku medzi jaskyňou Mažarná a vrcholom Tlstej sú technické zabezpečovacie pomôcky. Konkrétne, reťaze. Pomocou nich ľahšie prekonáte dva zvislé skalné úseky. Nič náročné, ale istú dávku sily, techniky a odvahy si predsa len vyžadujú. Najmä v zime.

Na Tlstú odporúčam výstup v lete. Vtedy si výstup skutočne vychutnáte. Je tam taká krásna príroda, že by bolo škoda obzerať ju v čase, keď ju zakrýva sneh, ľad, prípadne kopy blata a klzkého lístia. 

Jaskyňa Mažarná je len pre skutočných odvážlivcov. 130 metrov dlhé chodby vytvorili pred 15 miliónmi rokov priesakové vody obohatené o oxid uhličitý a následné mrazové zvetrávanie skál. 45 metrov dlhá vstupná sieň sa na konci rozdvojuje do Granátovej a Stĺpovej chodby.

Granátovú pomenovali jaskyniari podľa granátov z čias 2.svetovej vojny, ktoré v nej našli. Stĺpová dostala meno po kvapľových stĺpoch a stalagmitoch. Prechádza do Jazierkovej siene. V jarných mesiacoch ňou vraj zvykne pretekať potôčik. 

Páčila sa ti táto story z hory? Zdieľaj a ukáž ju ostatným . Ďakujem.