Vyberte stranu

Nad Kemerovskou skládkou sa vznášal anjel smrti. Muži v policajných uniformách sa prehrabávali v hore odpadkov a modlili sa, aby nenašli ďalší ohavný balík. Ten prvý spočíval v kufri policajného auta. Šíril okolo seba mierne sladkastý zápach. Pri aute sa zhrčil zástup čudne doobliekaných ľudí. Živo diskutovali na aktuálnu tému. Iba jeden muž stál bokom. Prázdny pohľad upieral striedavo na kopu haraburdia pred sebou a na oblohu. Rovnako ako policajti aj on sa modlil, aby jeho nález bol prvý a zároveň posledný.

Muž, ľudia zo skládky i policajti, všetci vedeli, že nebol prvý. A že bude ďalší. Každý rok sa na Kemerovskej skládke objavilo niekoľko ohavných nálezov. Naposledy to bola ľudská hlava. Bez tela. Vyberač z jednej zo sedemnástich bánd operujúcich na skládke ju zazrel vypadnúť rovno zo smetiarskeho voza. Polícia dospela k šokujúcemu záveru vyšetrovania. Zistila totožnosť majiteľa hlavy. Zistila tiež, že pracoval v neďalekej konzervárni mäsa. Že býval na ubytovni v meste. Zistila, že ho na jednej z pravidelných pitiek jeho kumpáni z fabriky zavraždili. Presnejšie povedané porazili. Ako sviňu.

Rozporciovali a zjedli. Narobili z neho mäsové placky, ktoré potom zapečené v žemliach predávali na trhu. Zistila tiež, že fašírky šli výborne na odbyt. Z Kemerovčanov sa razom stali kanibali. Boli lacné. Vynikajúce. Pochutil si na nich nejeden obyvateľ skládky. Pochutil si na nich aj muž – objaviteľ zradného balíka. Prirodzene, o nechutnej kuriozite sa dopočul a nebolo mu odvtedy najlepšie.

Muž vyzeral zle. Päťdesiatka na krku. Veľké čierne kruhy pod očami mohli znamenať čokoľvek. Napríklad, že bol chorý. Alebo, že posledné noci veľa nespal. Na to mohol mať zase viacero dôvodov. Napríklad, že tie noci prehýril. Alebo, že mal problémy. Veľké problémy. Možno aj z fašírok. Muž pôsobil inteligentne a tento dojem umocňovali aj okuliare v prísne jednoduchom kostenom ráme. Predĺžená tvár s vysunutou bradou zasa poukazovala na niečo iné – na prinajmenšom čudácku povahu. Koniec–koncov, všetci zberatelia umenia sú tak trocha čudáci. Takže Maximilián Kolotov (volajme ho Max), nemal byť prečo iný. Policajti sa ho dlho vypytovali, kým ho konečne nechali na pokoji. I naďalej však zostal stáť bokom od ostatných a pozoroval oblohu.

Max vlastnil vychýrené starožitníctvo v centre mesta. Skládka za mestom bola hotový raj pre neho – vyznavača metódy bezplatného získavania tovaru. Na takom mal stopercentný zisk a to sa nedalo nevyužiť. Ľudia vyhadzovali veľa dobrých, celkom funkčných vecí len preto, že ich vzhľad sa im jednoducho zunoval. Rádiá, strojčeky na holenie, staré obrazy a vázy, koberce, zriedkavo i televízor, chladnička alebo práčka… dokonca i elektrický invalidný vozík – to všetko bolo na skládke k dispozícii. Ak vám nevadilo, že stenu v obývačke nebudete mať k sedacej súprave, mohli ste si vyhodeným nábytkom kompletne zariadiť byt. Mnohí tak urobili. Štátna podpora alebo dôchodok im sotva postačili na viac ako na nájomné. Skládka im dala všetko ostatné. Max tých ľudí poznal. Vyberanie skládky pre mnohých z nich nebolo nevyhnutnosťou, ale životným štýlom.

Najžiadanejšie boli potraviny. Mäsové, zeleninové, mliečne konzervy. Našlo sa i pivo a liehoviny. Fľaše boli vôbec najvyhľadávanejšie. Bandy vyberačov mali dokonca svojich pasákov. Ich ľudia prišli s nákladiakom priamo na smetisko a odviezli hromady fliaš do výkupní v meste. Zisky boli slušné. Rozdeľovali ich bosovia, ktorí skládku jakživ nevideli. Tí nemali nikdy dôvod sťažovať sa na svoju životnú úroveň. Na rozdiel od žobrákov, ktorí pre nich denne poprehadzovali zapáchajúcu skládku na ruby. Max si zvykol na všetky neradostné fakty, ktorým sa na Kemerovskej skládke tuhého komunálneho odpadu nemohol vyhnúť. Skládka bola raj i napriek tomu, že tak vôbec nevyzerala.

Hoci nerád, zvykol si aj na tlupy vypasených sivých potkanov úctyhodných rozmerov. Lebo nech medzi vykrádačmi skládky existovali akékoľvek nepísané zákony o práve prvého, potkany boli vždy najrýchlejšie a zvysoka kašľali na nejaké ľudské pravidlá. Potkany ho upozornili aj na nevábny igelitový balík zahrabaný v hromade zapáchajúcich odpadkov na južnom svahu skládky.

Nemal vtedy veľmi šťastný deň. Cítil to v kostiach. Vo vzduchu, ktorý dýchal. Bol akýsi ťažký, hustý, dusný. Nie, neboli to výpary zo zahnívajúcich odpadkov. Videl to i na stromoch, ktoré lemovali južné krídlo skládky. Plakali. Hľadel na ne a nerozumel tomu. Kráčal pozdĺž drôteného plota ohraničujúceho skládku. Pomedzi oká k nemu naťahovali ruky otrhané, vyziabnuté deti. Malí žobráci boli to jediné, na čo si Max nezvykol. Nechcel. Nemohol. Patrili ku skládke rovnako ako tony odpadkov. S tým rozdielom, že v nich sa nik s nádejou neprehraboval. Čo sa týka tých detí, neexistovala pre ne nijaká nádej. Na nič. Max bol kedysi ženatý. Šesť mesiacov sa chodil pozerať, ako jeho práve narodený syn bojuje o život. Max vedel, čo je to nemať nádej. Manželku pochoval tri dni po smrti malého.

Všimol si, že deti nenaťahujú ruky k nemu. Vyvrátil hlavu k šedivej oblohe a uvidel tam anjela smrti. Max síce nikdy predtým anjela na vlastné oči nevidel, ale bol si celkom istý. Lietal čudne, krivolako. Z posledných síl sa držal vo vzduchu. Podľa Maxa nebolo normálne, že na oblohe sa vznášal anjel smrti. Ani tie deti neboli v poriadku, dumal stojac po členky v bahne. Ľudia prechádzali okolo, ale nik si deti nevšímal. Max nerozumel ani im.

Hnusné rána! Max vykročil do útrob skládky. Tu za plotom bol svet iný ako vonku. Platili tu iné pravidlá. Zákony boli pochopiteľnejšie a cesta od slov k činom kratšia. Blúdil smradľavými horami, zliezal provizórne kopce a každú chvíľu sa obzeral k plotu. Nebolo to veru šťastné ráno. Na skládke nebývali nijaké rána šťastné. Zišiel do hlbokej jamy. Rozkopával zlepené chuchvalce. Odstrkoval prázdne konzervy. Na vŕšku pred ním sa tri potkany zúrivo bili o modré igelitové vrece. Kmásali ho ostrými hlodákmi, vrčali a skákali do seba ako opice na gumičkách. Sivé kožuchy mali špinavé a mastné. Max sa k nim neodvážil priblížiť. Hľadal palicu. Z lepkavej masy vytiahol hrdzavé hrable. Začal nimi mlátiť okolo seba hlava – nehlava a keď prestal, potkanov nebolo. Naklonil sa nad vrece. To sa v tom okamihu začalo kĺzať po šikmom svahu a zošuchlo sa rovno k Maxovým nohám. Z diery, ktorú do igelitu vyhrýzli potkany vypadla detská ruka. Maxa od ľaku trhlo. Palicou odhrnul  igelit, dúfajúc, že je to len bábika. Dokonalý model na baterky, ktorý vie aj rozprávať ako naozajstné dieťa. Ale bábika to nebola. Bolo to dieťa. Niekoľko príšerných detí. Max najskôr uľavil žalúdku. Potom zavolal políciu.

Share This