Športové aktivity v zime sú ako za trest. V treskúcom mraze, snehu po kolená a v trojvrstvovej tepelnej izolácii mikín a vetrovky, na ktorú v energetických certifikátoch ešte triedu nevymysleli, sa človek potí ako prasa v obarovom válove.
Tento príbeh sa odohral v časoch, keď chlapské slovo ešte niečo znamenalo. Do Svitačovej doliny prichádzala jeseň a nemeckí vojaci. Kuneradský zámok mizol v plameňoch, a hlúčik na všetko odhodlaných chlapov v Svitačovskom lese.
Martinské hole sú v zime magické. Jagajú sa miliardami mrazivých kryštálikov snehu. Pokrývajú hustú kosodrevinu, stromy, turistické smerovníky i mohutné vysielače. Vietor z nich tvaruje čarovnú rozprávkovú krajinu.
Hromy divo bijú. Nad tou Malou, Krivánskou najviac v júli. Vtedy divoké letné búrky ženú z terchovských kopcov všetko, čo má nohy a vládze utekať. Bije to tam hlava – nehlava. Rachot ako v 47-mom, keď žandárske samopaly hnali smrečinou banderovských vrahov.
Vždy, keď sa cítim ako ovca, vyberiem sa na Hnilickú Kýčeru. Najprudší kopec v lúčanskej Malej Fatre od Kľaku až po Veľkú Lúku. Vymláti mi nielen kolená ale aj trudné myšlienky z hlavy.
Nemáte kondičku? Vyberte sa k vodopádom. K väčšine z nich vedie nenáročná trasa. Zvládnu ju naozaj takmer všetci. Starí, chorí, unavení, leniví aj deti.
Ak nevyhľadávate zaistené turistické chodníky a bezpečne sa cítite len na tých, ktoré dokážete prejsť aj bez pomoci oceľových lán, reťazí a stúpačiek, Ferate HZS pod Martinskými Hoľami (930-1250 m n.m.) sa zďaleka vyhnite.