Vyberte stranu
Domine Farkas.

Domine Farkas.

Viete, čo práve robia vaše deti?

Počítač v prítmí detskej izby tíško pradie. Zlovestne gáni. Prší, prší, len sa leje, bábika sa v okne smeje… mnohoraké babské škriekanie. Erik ho ďalej nemôže počúvať. Mékajú ako sprosté kozy, hromží. Ešte tým bľakotom naozaj privolajú dážď! Zaplesne okno. Čerstvý vzduch sa vytráca. Mekot nie.

Útrpný výraz na chlapcovej tvári vzápätí strieda údiv. Bekot sa zmenil. Uvrešťaným dievčenským hláskom kontruje zvučný barytón. Hlásky zmĺknu… len sa leéjeé, hrmí ulicou. Erik sa obracia k oknu. Dievčatá sa rozpŕchli. Vystrašené, z prístenkov vyvaľujú okále na prišelca. Zvláštneho. Veľmi čudného. Celého čierneho, len kriedová špicatá tvár žiari z temravy. Vysokej a ukrutánsky chudej. V sutane a oválnom pastorskom klobúku víri prach. Pomaly, s osobitým dôrazom na každý nekonečný krok… v oókneé smeéjeé… buráca sparným podvečerom.

Erik, prilepený na záclone s údivom pozoruje vzďaľujúci sa prízrak. Mátoha mizne. Elektronickej kukučke to, zdá sa, neprekáža. Vyšpurtuje z dvierok svojho hodinového hotela a – zasekne sa. Päť hodín neodbije. Možno si to na poslednú chvíľu rozmyslela, zapisuje si Erik neobvyklú udalosť do denníčka. Alebo sa posrala, dopíše tam ktosi neskôr.

Napriek kukučkinej indispozícii sa minútky Stely Nešťastnej presne o piatej rozdrnčia. Kvákajú, že je čas odstaviť vajíčka a ukončiť prvú etapu prípravy synovej večere. Na jej konci mu predostrie skvelý vajíčkový šalát so šunkou a kukuricou – aký vie urobiť len ona – posypaný jemne nasekanou slaninkou s cibuľkou. Bude to presne o šiestej. Musí byť.

Erika v tej chvíli večera pramálo zaujíma. Na tú je času dosť. Keď nadíde, jeho žalúdok mu ju pripomenie. Má totiž jedinečnú schopnosť nezabudnúť sa riadne napchať. Až na prasknutie. Chlapec naposledy vyzrie z obloka. Vonku vládne hrobový kľud. Čierneho strašiaka niet. Babských hláskov tiež. Dokonca aj vlčiaci v otcových kotercoch sa tvária podobne. Počítač stále zlovestne gáni. Erik tiež. Vôbec sa mu to tam vonku nepozdáva. Navlečie si odhodený headset. Vábi ho ako Siréna. Nedočkavo ťukne do klávesnice.

Ryšavec sa zasa opiera o nabitú pušku. Máva mu pred nosom včerajšími novinami. Špak v kútiku odutých pier dymí a neuveriteľne smrdí. Erik neodolá a otvorí noviny. Musí nájsť odpoveď, aby mohol pokračovať. Miluje strategické virtuálne hry.

Z titulnej strany sa na neho zubí čiernobiela fotografia vesmírneho kovboja. Erikovi sa vôbec nevidí. Ani tak nie samotná fotka ako palcové titulky nad ňou. Pokiaľ sa môže spoľahnúť na svoj desaťročný zrak a to sa teda môže, nie je tam napísané VESMÍRNY KOVBOJ. No odprisahal by, že prv, než si kvôli babskému vresku sňal prilbu, to tam bolo. Teraz sa však titulok nevedno koho pýta DOMINE FARKAS – SATAN ČI SPASITEĽ? A nejaký šikovník pod ním pohotovo načmáral odpoveď vo forme dvojstĺpcového elaborátu. Erikovi by ani vo sne nenapadlo ho čítať, pretože v jeho veku patrilo čítanie k tomu poslednému, čo mu zvyklo napadať. Avšak tvár muža na zrnitej fotke ho zaskočila.

Podľa autora článku dostal chlapík na obrázku potvorský nápad. Založil sektu. Zašil ju hlboko do temných lesov. Odrezal od sveta. Privábil do nej ľudí. Divoké vlčie svorky. Rozhodol sa, že najlepšie mu svedčí meno Domine Farkas a vyhlásil sa za Boha. Ľudia i vlci mu oddane slúžili. Keď rozkázal krotkí, hneď zasa zúriví. Obe chamrade ovládal neznámou silou. Dokonale ich navzájom využíval. Ak niekto odmietal poslušnosť, odvážlivcovo telo našli ráno hubári tmoliaci sa lesnými húštinami. Rozkmásané vlčími tesákmi. Erikovi zišlo na um, že starigáňa meno nenapadlo náhodou. Mal vskutku veľmi vlčí výzor.

Farkasovou najobľúbenejšou činnosťou bol obrad bielej noci. Zvykol vtedy svojim prostým ovečkám podávať nápoj so slovami, že do hodiny nastane smrť. Tisícka ľudí vrátane detí ho zakaždým odhodlane vypila a v tichosti očakávali smrť. Keďže tá nikdy neprišla, Farkas vyhlasoval, že šlo iba o skúšku oddanosti. V jednu takú noc prebehol celý obrad ako zvyčajne, až na malú výnimku. Nápoj bol obohatený kyanidom.

Niekoľko vecí nie je podľa Erika celkom v poriadku. Po prvé, do mechaniky vložil hru Vesmírny kovboj. A teraz si môže oči vyočiť, nič z toho, čo vidí na obrazovke, Vesmírneho kovboja nepripomína. Niekto si z neho očividne strieľa. Najskôr to bude ten smrťák, čo sa dnes presmrádzal popred ich dom. A zdá sa, že tam zasa je. Strhne si headset. Naozaj. Hľa! Nemýli sa. Je tam! To nie je fér! Teraz rozpažuje ruky a … psy v kotercoch razom tíchnu.

Poviedka Domine Farkas.

Nacvičenými pohybmi sa prehupne cez dvere do predsiene a odtiaľ na dvor. Gumené kolesá invalidného vozíka sa nečujne dotýkajú mäkkej zeminy. Strnulé zvery fascinovane zízajú na prízrak. Cudzinec v priliehavom obleku kňaza, s úlisným úsmevom pod veľkým orlím nosom, prehovorí zvučným hlbokým hlasom.

„Sú krásne a múdre. Sú úchvatné tieto deti prírody. A sú také preto, lebo ich takými stvoril Boh, náš všemohúci Pán. Milosrdný vo svojej vôli. Spravodlivý v hneve. A večný. Veru tak, priateľu. Je večný,“ obrátil sa k Erikovi, pomaly, dôkladne vyslovujúc každé slovo. „Je spravodlivý, ale jeho svätý prst uzdraví len tých, ktorí veria. Veríš v Boha, mladý muž?!“

Kruté červené oči zapichne do vyľakaných Erikových. Ľstivý úsmev úzkych bezfarebných pier odhaľuje dlhé žlté zuby.

„..ja..ja..“ habká Erik zaskočený chlapíkovým výzorom a nečakanou otázkou, „ja neverím v Boha. Nie, neverím ani v Boha, ani v nebo a peklo, lebo nič také nejestvuje. Je vedecky dokázané, že nič také nie je. Keby tam hore niekto existoval a bol taký spravodlivý, ako hovoríte, nesedel by som teraz na vozíku.“

Vycivený starec pristúpi k Erikovi, sníme si klobúk a mierne sa ukloní.

„Nemúdro hovoríš, synu. Moje meno je Domine Farkas. Som duchovný otec, Boží vyslanec na zemi. Mojím poslaním je šíriť Slovo Božie a hlásať evanjelium. Nemôžem ťa nútiť, aby si uveril. Každý má slobodnú vôľu od Boha. Ale žiadam ťa, vypočuj si ma!“

Ako rozpráva, z jeho útrob sa šíri nepríjemný hnilobný zápach. Erik sedí ako prikovaný a vypliešťa oči na čiernu postavu nakláňajúcu sa k nemu. V tom okamihu si panika vysúka rukávy a dáva sa do roboty. Erik sa rozbehne do domu. Starigáň za ním. Neprestáva tárať o Bohu. Erik vkĺzne dnu a zabuchne dvere. Chvatne poháňa kolesá vozíka do svojej izby.

Za zatvorenými dverami svojej izby sa chlapec cíti oveľa lepšie. Rapavec mu naháňa strach. Váhavo siahne po hernej prilbe.

Znovu stojí pri schodoch starej ošarpanej búdy na brehu jazera a debatuje s ryšavcom v zamastenej košeli. Odlieha mu. Všetko je v poriadku, uvedomí si, keď sa mužova tvár znenazdajky začne meniť. Zúži sa a pretiahne. Líca sa prepadávajú. Nos sa kriví a špicatie. Obrvy sa vyklenú vysoko nad zlovestné oči. Z úzkych pier sa vytráca farba. Ústa sa rozťahujú v blahosklonnom úškľabku a Erik s hrôzou spoznáva Farkasovu tvár. Vzápätí zacíti známy zápach.

„Erik, chlapče môj, počúvaj Boha! Naslúchaj jeho hlasu. Iba On ťa môže priviesť do večnosti Kráľovstva nebeského. Len On má moc urobiť nás šťastnými. Nebráň sa Mu. Nezatváraj pred Ním. Neodmietaj Ho! Zaprisahávam ťa, nepočúvaj sladký hlas Satana, ktorý ťa vytrhol z náručia milosrdného Otca, ale nastav sluch, otvor oči a srdce a vpusť Ježiša do svojho vnútra!“

„Nie!“ Vykríkne Erik a odhadzuje prilbu ako jedovatú zmiju. Dýcha namáhavo a plytko. Na obrazovke víri farebná špirála. Povie to mame.

Hodiny sa mu snažia navravieť, že o desať minút sa kukučka pokúsi napraviť dobabranú akciu spred hodiny. Steline ruky v kuchyni kmitajú v svižnom tempe. Veselo si popiskujú. Zmija na obrazovke si požičala tvár zvodnej Sirény a sladkým spevom vábi chlapca do seba. Nevzpiera sa.

Spúšťa sa jemný vytrvalý dážď. Erik sa nechce pozerať na schody, ale zvedavosť premáha strach. Stojí tam. Na ryšavcovom mieste. Dlhý, vychudnutý a celý čierny. Biela tvár a ruky svietia v prítmí súmraku.

„Prečo si sa nezdôveril mame? Obávaš sa, že by ti neverila? Je ako ty! Neverila by, lebo nevidela. Slová pre ňu nemajú význam. Nemá dôkaz. Aj ty ho potrebuješ, aby si uveril v Boha. Brána Kráľovstva Božieho je otvorená, vstúp do nej! Vypočuj hlas svojej volajúcej duše! Nechcel si dnes načúvať môjmu hlasu, lebo si nevedel, že je to hlas Boží. Preto prichádzam znova a počúvaj, lebo Posledný súd sa blíži. Božie kráľovstvo nastane čo nevidieť a pekelné ohne už vyplazujú červené jazyky z útrob zeme, aby pohltili tých, ktorí slúžia Satanovi, tých, ktorí mu predali dušu, lebo cesta do pekla je pohodlná a ľahká. A rýchla… Satan má vždy naporúdzi červy neistoty a pochybností, ktoré prevŕtajú človeka skrz naskrz… Satan nemusí poskytovať dôkazy o svojej existencii. Jemu stačí, ak človek pochybuje a neverí, vtedy spadne do pazúrov diabla. A keď neveriaca duša opustí telo, nebeské brány sú pre ňu zatvorené! Taká duša nenájde nebeský raj, lebo ona nevie, že ho môže nájsť. Blúdi v temnote a nemá sa kam podieť. Pekelní jazdci rušajú tou temnotou a chytajú zblúdilých, lebo tí patria ich vládcovi odvtedy, ako prvýkrát zapochybovali!“ Odlesk červených očí sa jagá v hustom lejaku, ktorý padá ako vodopád zo sivej oblohy.

Zablysne sa, zarachotí hrom. Erik stojí pod schodmi a šaty má celkom premočené. Farkas zostupuje k nemu. Iba tri kroky delia tých dvoch. Obrovské kvapky bubnujú na jeho čiernom klobúku a voda mu cícerkom steká na ošumelý kabát.

„Nechcem sa s tebou rozprávať, starigáň sprostý smradľavý! Zmizni z môjho počítača!“ Chlapec zúrivo búcha do klávesnice. „Ako to, že sa nedáš vymazať?! Čo si ty zač?!!“ Kričí.

„Som služobník Boží,“ zahrmí plesnivec s lysinou. „Voľakedy som bol veľaváženým a obávaným človekom. Svätým inkvizítorom! Celý protestantský svet sa triasol pred neúprosným arcibiskupom Farkassim!“ Jeho krutý úsmev dokazuje, aký bezcitný a neľútostný bol vo svojej moci.

„Ale to bolo v šestnástom storočí!“ Namieta chlapča. „Učili sme sa to na dejepise. A teraz je dvadsiate prvé!“

„Veru, dvadsiate prvé,“ prikyvuje kostlivec a ruku mu položí okolo ramien.

Erika striasa. Je ťažká a studená. Ako ruka mŕtvoly. Zápach zosilnie, keď opäť prehovorí.

„To iba dokazuje, aká večná je viera. Prekoná i smrť, zvíťazí v boji s časom! Telo s dušou oddanou Bohu je nesmrteľné! Ja som dôkaz! Veríš?! Už veríš?!“ Reve Farkas. „Blúdim po svete už štyristo rokov! Štyri storočia navádzam ľudí na správnu cestu, zachraňujem ich duše. Narodil si sa z vôle Božej! Bol v tebe, než si ho zaslepený nenávisťou nevyhnal. Prijmi ho späť!“

„Nie!“ Vyštekne Erik rozhodne. Už nevládze počúvať Farkasov nástojčivý hlas. Chce odísť, pokračovať vo svojej hre bez toho magora v čiernej sutane.

„Nie,“ zopakuje ešte raz.

„Potom si sa uvrhol do večného zatratenia.“ Vyslovuje kostlivec s nefalšovanou ľútosťou. Obrvy mu vystupujú až do polovice čela rozrytého vráskami času. „Ale to nedopustím! Ešte nikdy som nijakú dušu nenechal naveky trpieť v pekelných plameňoch kvôli chvíľke nerozvážnej ľahkomyseľnosti. Vieš si vôbec predstaviť, aká je to bolesť?! Strašná a nikdy neutíchajúca! Večná!“

Jeho hlas duní ako hromy sprevádzajúce búrku okolo nich a Erik pre istotu ustúpi.

„Boh je milosrdný. Zachráni ťa pred večným utrpením, ale musíš ho prijať! Musíš! Musíš ma prijať!!“ Jeho nos sa dotýka chlapcovho. „Inak si ťa zoberiem sám, ale zachránim tvoju dušu! Tak ako som zachránil duše kacírov pred tebou.“ Starec uchopuje Erika aj druhou rukou. Zápach začína byť neznesiteľný. Erik sa pokúša strhnúť headset. Nemôže ale zodvihnúť ruky. Starec ho zviera železnou silou.

„Nieéé!“ Kričí.

Farkas ho priťahuje bližšie a bližšie a Erik má pocit, ako by ho preťahoval cez rozbité zrkadlo. Črepy sa mu zarezávajú do ramien, bokov, nôh.

„Nié, prosím,“ plače.

Stromy sa začínajú ohýbať a vlniť. Erik z celej sily zažmurká v domnienke, že ho zrádza zrak. Stromy sa približujú… nie, nie sú to stromy. Zo všetkých strán vyliezajú ohyzdné bytosti s nevidomými očami a kolísavou chôdzou. Potácajú sa na obhorených a rozožratých údoch. Naťahujú k nemu ruky. Záhrobnými hlasmi ho volajú k sebe.

„Poď, poď medzi nás,“ šepká dotieravo bosé dievča s pohárom v ruke. Z úst mu vyteká otrávená kalná tekutina. Smradľavý vzduch sa už nedá dýchať.

„Nieééé!“

Starec pritlačí. Keď ho celkom zovrie v náručí, bolesť prestáva.

Stela vyrovná obrúsok pri Erikovom tanieri. Zaklope na dvere synovej izby. Najvyšší čas prerušiť tú jeho stupídnu hru a vyvetrať mu hlavu, pomyslí si. Prázdny invalidný vozík ju prekvapí. Pustá miestnosť ešte viac. Do hrozivého ticha vyziapuje len kukučka, že nadišiel čas na vajíčkový šalát s jemne nasekanou slaninkou a cibuľkou, teda presne taký, aký má jej syn rád.

Viete čo práve robia vaše deti?

Páčila sa ti poviedka Domine Farkas? Lajkni ju, alebo zdieľaj. Ďakujem.

Šambala

Šambala

Šambala – poviedka o hľadaní raja.

Bola to zvláštna krajina o ktorej mu rozprával otec Timotej počas dlhých zimných večerov pri lahodnom omšovom vínku. Vyprahnutá. Neživá. Plná kamenia, skál a prachu. Ošľahaných strmých končiarov. Planín. A hlbokých dolín. Bez stromov. Nijaká zeleň, len pichľavý porast. Páliace slnko pohládzalo obnažené vrcholky nekonečných ostrých štítov. A pomedzi ne sa preháňal ľadový vietor.

Bola to žalostná krajina. Na jej dne trčali neúrodné polia. S vyčerpanou pôdou bez živín. Bez nádeje na vzklíčenie života. Len s pieskom a falošnou vierou v smutných očiach vráskavých, vetrom ošľahaných tvárí. Chrbtov, zhrbených pod ťažkou prácou. Jaky s rebrovými bokmi zápasili s lenivými pluhmi. Doliny zneli plieskaním chvostov a hlasnými výkrikmi oráčov.

Bola to neveselá krajina, o ktorej sa rozhovoril otec Timotej pri omšovom víne. Krajina pokojných údolí pretkaných vyschnutými korytami riek a klzkými horskými prťami. Ustráchanými domcami v pustých osadách. A on zatúžil, dodnes nevie prečo, uvidieť tú fatálnu mizériu pozemského sveta.

I vybral sa ju hľadať. Nebolo to ťažké v dobe internetu, turistických navigácií a mobilných dát. Šiel na isto. Priznáva, nebolo to fér k dobrodružnému duchu, ktorý sa mu usalašil v hlave namiesto rozumu, a rozhodol sa celú výpravu koordinovať. Netají, že si dovolil až do poslednej chvíle a čo najďalej, cestovať tak luxusne, ako to len bolo možné. Napokon, ku cti a chrabrosti mu nepridáva ani to, že aj napriek menovaným uľahčujúcim okolnostiam, zbabelo vzdal expedičnú štafetu tesne pred cieľom.

Našťastie, jeho sprievodca a hostiteľ v jednej osobe a žltom habite ju ochotne zodvihol z červeného prachu. Na statného jaka naložil i jeho sporú batožinu. On ale musel po svojich. Bolo na čase. Päťtisíc kilometrov precestoval na svojom kostnatom zadku, prilepenom na sedadlách lietadla, vlaku a taxíka. Nonšalantne si zapálil cigaretu a vykročil.

Bola to krutá krajina. Hneď na počiatku namáhavého výstupu na najvyššie hory sveta odhodil čerstvo zapálenú kamelku. S pribúdajúcimi krokmi mu odchádzal dych. A žltý mních zatiaľ ani len obrvou nenaznačil, že by existovala nejaká nádej, že dôjde aj zvyšok cesty kultúrne, ako civilizovaný človek. To znamenalo na stále čipernom dobytkovi. Stúpajúc striedavo k nebesiam a do pekelných pažerákov, doliehala na neho čoraz väčšia tieseň.

K únave sa neskoro popoludní pridal súmrak. Potichu padal na doliny. Z potemnievajúcej oblohy sa vyškieral veľký guľatý mesiac. Horizont lemovala oranžová žiara zapadajúceho slnka. Špicaté končiare v tom svetle pripomínali rozžhavené odpaľovacie rampy. Chýbala už len raketa. A krajina bola taká zvláštna. Presne taká, ako o nej vykladal otec Timotej počas dlhých zimných večerov pri omšovom víne. Drsná, a predsa úchvatná vo svojej mŕtvej krásnote.

Kým došiel do kláštora, nohy si vôbec necítil. Miesto nich vliekol dva ťažké balvany. Tvrdé jak skaly navôkol. V topánkach ho štípali krvavé otlaky. Na veľkých spuchnutých chodidlách. A napriek všetkým božím prikázaniam, ktorými sa ako kresťan riadil, nadával. Klial sťa najtemnejší pohan na všetky hory sveta. Na otca Timoteja i  budhistických mníchov, ktorí si ako na potvoru museli postaviť svoj príbytok na tom najnedostupnejšom mieste na svete. Až na samej streche sveta.

Bola to nešťastná krajina. Presviedčalo ho o tom každé nové svitanie. S buchotom kladiviek o medené misky. Šuchtaním stoviek hladných drevákov. Vykláňal sa z okna skromnej cimry zababušený do hrubého svetra, aby odolal nájazdom ľadových veterných mužíkov. Zúfal nad tým zatrateným svetom. Najbližším zo všetkých k nebeskému raju. Bezmocne vzlykal nad nespravodlivosťou všemohúceho, keď dopustil toľkú krivdu. Hanbil sa za seba, že si dovolil, ako mnohí pred ním, znesvätiť tú panenskú zem svojou zvedavosťou. A civilizačným zlom.

Bol ochotný pykať za všetko a za všetkých, čo zneuctili rajský kút. Čo nechali diabla, aby na ňom spáchal ťažký hriech. Dospel až do takého pokánia, že bol rozhodnutý vrhnúť sa v ústrety nevľúdnej priepasti. A svojou smrťou vykúpiť sprznený raj. Len či by to pomohlo? Šepkal mu pochybovačne pud sebazáchovy.

V poslednej chvíli zasiahla prozreteľnosť a ušetrila cirkevnému úradu i jeho rodine výdavky na pohreb a nákladný prevoz telesných pozostatkov. Toľko sa prehŕňala v jeho pamäti, až z nej napokon vylovila spomienku, na ktorú vo vínnom opojení celkom zabudol. Ležala na dne priečinka zasypaná tisíckami ďalších prežitých okamihov. Urazená a zanevrená.

Ej, veru, bola to tajomná krajina. Volala sa Šambala. Otec Timotej mu o nej vravel, keď omšového vína ubúdalo. Neviditeľná krajina záhadných bytostí. Podľa legiend sa nachádzala na samej streche sveta. Kdesi v údoliach medzi mohutnými horskými svahmi. Jej obyvatelia, morálne i intelektuálne značne prevyšovali ľudí. S neobyčajne bohatými vedomosťami a telepatickými schopnosťami pestovali v paralelnom svete bujné rastlinstvo a nádherné oranžérie. Svietilo im tam neznáme svetlo. Vďaka nemu klíčilo zrno a dozrievalo ovocie. Zabezpečovalo tajuplným bytostiam dlhý život bez chorôb, hladu a vojen.

To svetlo šíril magický kameň Šambaly. Keď tmavol, na nebi sa zhromažďovali mraky. Keď zväčšoval svoju hmotnosť, niekde sa prelievala krv. Ak sa v kameni iskrilo, hrozila svetu veľká kataklizma. A ak nad ním svietila hviezda, blížil sa pokoj a šťastie. Kameň vysielal z veže Šambaly na nočnú oblohu svetelné lúče a čudesné znaky. Nie všetkým, čo mali oči, bolo dopriate ich zazrieť. Tak vraveli legendy. Veru, bola to zvláštna krajina, povedal otec Timotej, keď omšové víno definitívne došlo.

Uveril mu, až keď tmu preťala oslňujúca žiara. Oslepila mu spiace oči pod viečkami. Vychádzala spoza ostrých vrcholcov hôr. Vzápätí sa z nich s ohlušujúcim rachotom vynorilo niečo neurčité. Pomaly to stúpalo a rozsvecovalo nočnú oblohu. Križovalo ju svetelnými stĺpmi a prapodivnými znakmi. Nebeské divadlo ho vyvlieklo z postele a užasnutého usadilo do obloka.

Ďalší silný záblesk a všetko zmizlo kdesi v čiernote. Vypliešťal oči do tmy ešte dobrú polhodinu. Márne. Zmizli dokonca aj hviezdy. Vrátil sa do postele. No nemohol zaspať v tej nevľúdnej krajine. Jeho rozrušenú myseľ upokojovalo len monotónne šumenie dažďa.

Spustil sa iba pred chvíľou. Hneď po tom záblesku na nebi. Čoskoro začne svitať. Keď sa rozvidnie, ľudia v údoliach vyjdú von a dážď pokropí ich telá. Potešia sa. Už dávno nepršalo. Potom si všimnú, že s dažďom sa mení krajina okolo nich. Vyprahnutý neživý svet kamenia, prachu a skál sa zazelená. Lúky zakvitnú mnohorakými farebnými kvetmi. Stromy úchvatných tvarov a veľkostí pritiahnú spievajúce vtáky. A divá zver sa bude hrdo prechádzať tou rajskou krajinou kryštálovo priezračných jazier.

Ľudia budú oslavovať zázrak. Dážď ticho šumieť. A cez kvapky zasvieti slnko. Bude to šťastná krajina, o ktorej bude rozprávať otcovi Timotejovi, keď sa vráti domov. Keď dopadne posledná zázračná kvapka, ilúzia sa stratí. Ale zatiaľ stále mrholí a ľudia ešte pokojne spia. A nič netušiaci, snívajú svoj sen o objavení rajskej Šambaly.

Šambala – poviedka o hľadaní raja.

Zatiaľ stále mrholí a ľudia ešte pokojne spia. A nič netušiaci, snívajú svoj sen o objavení rajskej Šambaly.

Páčila sa ti Šambala – poviedka o hľadaní raja? Lajkni ju, alebo zdieľaj. Ďakujem.

Buď štastný!

Buď štastný!

 

Poviedka o tom, že byť šťastný, je niekedy ťažké.

V tichu, ktoré nastalo v súdnej sieni, keď bočnými dverami vstúpila sudkyňa Lazová, je bzukot veľkej muchy na okne prenikavejší, než hukot lodnej sirény z prístavu. Cíti, ako mu po chrbte steká pramienok mrazivého potu. Parí sa v tom prekliatom obleku. Ale advokát trval na tom, aby sa do neho navliekol. Košeľu nezapne na krku. Sako je mu tesné v ramenách. Nohavice obopínajú stehná. Príšerne tlačia v rozkroku. Sluchy mu pokrývajú kropaje ľadového znoja. Dlane zvierajú okraj stola. Tak silno, až hánky belejú. Oči nevidia tváre za sebou. Napäté. V očakávaní spravodlivého trestu. Je medzi nimi žena obete aj príbuzní vraha. Prišli, aby porovnali. Jeho trest s Révayovým.

Révaya odsúdili už predvčerom. Na pätnásť nepodmienečne. Želal mu to. Z celého srdca. Nenávidí Viktora Révaya. Od prvého okamihu ich zoznámenia. Vďaka tej kryse teraz čaká na pozvánku do basy. A zdá sa, že nikoho nezaujíma, že je nevinný. O to sa pričinil svojou poondiatou výrečnosťou ten podliak Révay a jeho právnik. Je o tom presvedčený. Nič iné neprichádza do úvahy.

V ten prekliaty marcový deň nesvietilo slnko. Mal tušiť, že sa niečo zomelie. Netušil. Vychádzal z rohového bistra. Posilnený výdatným obedom a dvomi plechovkami piva. Zazrel nesympatického chlapíka. Bral do náručia sotva dvojročné dieťa. Nie, on ho „kradol“. Sprosto unášal. Uviedol to aj v policajnej zápisnici. Tiež na súde. Nik si to nevšímal. Iný muž, zrejme otec dievčatka, obrátil sa od výkladnej skrine. Zvrieskol. A začal utekať. Podozrivý chlap s deckom tiež. K naštartovanému autu.

Ešte stále pred bistrom, no veľmi blízko vrčiacej káry, v okamihu všetko pochopil. Vrhol sa na únoscu. Vytrhol mu dieťa. Ale to už dobehol aj vyľakaný fotrík. Pustil sa únoscu mlátiť. Len tak. Holými rukami. Ten vytiahol spod kabáta veľký zakrivený nôž a pichol. Niekoľko krát. Ktosi zavolal záchranku. Políciu. Potom sa všetky oči obrátili na neho. Držal to dieťa stále v náručí. Vystrašené na smrť. No utíchajúce. Rozhúkali sa sirény. A spustil naozajstný frmol.

Zrazu tam bola kopa ľudí. Ošetrovatelia naložili dobodaného chlapa do sanitky. S blikajúcimi majákmi sa vyrútili do ulíc. A do nemocnice. Snažili sa, to sa im musí uznať. Ale čas hral proti nim. Ten chudák zomrel skôr, než prišli na prvú križovatku.

Dozvedel sa to vo vyšetrovačke. Odvliekli ho tam policajti, keď mu vyrvali zachránené dieťa z rúk a nasadili putá. Ktorýsi mu pritom špinavou topánkou pritlačil tvár k studenému chodníku. Pár sekúnd videl Révayovi do očí a ten hajzel sa smial. Chlapi v uniformách čosi brbľali. O obvinení z pokusu o únos. Po dvoch hodinách bezvýsledného vypočúvania mu oznámili, že Révay sa priznal. A označil ho za spolupáchateľa. Vraj, nemá význam, aby ďalej zapieral.

Vytrvalo im opakoval, že nijakého Révaya nepozná. Teda nepoznal. Kým sa nerozhodol zabrániť zločinu. Toho sukinho syna nevidel až do začiatku súdneho procesu. Zato ale o ňom veľa počul. Napríklad aj to, že aj pred rokmi kohosi odkrágľoval. A nie len jedného.

Na rozdiel od Révaya, on nebol nijaký poondiaty kriminálnik. Iba mal smolu. Ocitol sa na nesprávnom mieste. V nesprávnom čase. Hlúpa zhoda náhod. Mal zopár záznamov. Kto z ich štvrte nemal? Býval uprostred brlohu zločinnosti. Ak nechcel vyčnievať, musel občas poštekliť zákon. Ale násiliu sa vyhýbal. Okrádal len zlodejov. Obabrával len podvodníkov. Občas niekomu ukázal cestu z baru. Do ničoho veľkého sa nepúšťal. Nadovšetko si cenil svätý pokoj. Vysoký, zavalitý, s drsnou mäsitou tvárou, v niekom mohol vzbudzovať prinajmenšom rešpekt. Ale boh vie, že by ani muche neublížil.

Sudkyňa Lazová nechce počuť, že do tej posratej šlamastiky sa dostal čírou náhodou. Krutou hrou osudu. A Viktora Révaya. Osem rokov rozčeruje ticho v miestnosti. Ústa jasajú. Sklamane vzdychajú. On sa len niekam vzďaľuje. Do iného sveta. Vesmíru. Je presvedčený, že sa už nenachádza ani v tejto galaxii, pretože hlasy znejú zvláštne. Bizarne.

Advokát očividne nestráca hlavu ani v inej galaxii. Kladie pred neho akýsi hárok. Veľmi sa mu nepozdáva. Vraj sa má rozhodnúť. Osem rokov v štátnej väznici alebo šesťmesačný šokový program. Právnik čosi vysvetľuje. Nezaujíma ho to. Podpisuje papier. Mal by si ho vraj poriadne prečítať. Kašle na advokáta. Spotený civie na stenu pred sebou. Má veľký strach.

Sníva sa mu o nedeľnom predpoludní doma. Byt rozvoniava maminou jahňacinou na cesnaku a čerstvo zaliatou kávou. Usmieva sa. Zvonku k nemu do postele dolieha výskanie detí. A ešte slnko. Veľké, žlté. Teplé. Presne také, aké má rád. Svet je krásny. Bezstarostný. Vzápätí sa mu do uší zareže ostrý hvizd píšťalky. Je ráno. Veľmi skoré ráno všedného dňa v krimináli. Nijakú voňavú nedeľnú siestu, ale studený vietor od jazera cítiť vo vzduchu. Vyskakuje na rovné nohy a z celého hrdla reve: „Dobrý deň! Celý deň! Každý muž! Vlasti slúž! Zmeň sa k lepšiemu a buď šťastný!“

 

 

Spolu s ním revú desiatky ďalších hrdiel. Po dve v každej cele. Strohej. Bez nábytku. Len s príliš úzkou pričňou, vankúšom a dekou. Muži kričia až im oči vyliezajú z jamôk. Ďalší dlhý hvizd. Väznicou sa rozlieha dupot. Len málo nepodobný stádu bizónov. To trestanci pochodujú. Na mieste. Hvizd píšťalky ich núti zrýchliť. Popred cely prechádza dozorca. Vrieska až pľuje. Častuje svojich zverencov ponižujúcimi nadávkami. Núti ich klusať. Rýchlejšie a rýchlejšie. Nohy kmitajú v neuveriteľnom tempe.

Nevládze. Zatína zuby. Tvár skrivenú námahou vytrvalo obracia do chodby. „Rýchlejšie, rýchlejšie, vy lajná!“ Škrieka dozorca. „Vyššie kolená! Poďme! Poďme! Poďme, vy hnusní kriminálnici! Ak si namýšľate, že snáď niečo znamenáte, sakramentsky sa mýlite! Ani jeden z vás nemá nárok povedať si človek! Ste len kusy hnoja! Odporné smradľavé hovná!“

Nevydrží. Zvalí sa na zem. Dozorca odomyká dvere cely. Zdrapí ho za tričko. Zareže mu ho do hrdla. Priškrtí dych. „Ty sráč! Čo máš v nohách? Huspeninu?! Však ja ťa dám do poriadku! Budeš makať! Od rána do rána! Dvadsaťštyri hodín denne! Sedem dní v týždni! Až ti tá brečka v svaloch stvrdne na kameň!“ Púšťa ho na podlahu. „Póózor! Rozchod do umyvární!“

Spotené telá vybiehajú z ciel. Disciplinovane klušú do spŕch. Každý sa snaží. Nenápadne pretláča dopredu. Najlepší dostane dobré body. Pomalý tvrdé tresty. Nik nechce byť posledný. Ale on sa ledva dovlečie k umývadlu. Aj zo záchodu vychádza až nakoniec. Bude kosiť trávnik na dvore. Holými rukami. Slabosť sa trestá. Byť šťastný je niekedy fakt ťažké. Bosé nohy tľapkajú po vykachličkovanej podlahe a žiaden iný zvuk sa s tým plieskaním nemieša. Rozprávať sa je zakázané. Hlasno smrkať tiež. Priveľa mužov na primálo záchodových mís. Primálo spŕch. Primálo času. Nenávidí rána.

Kedysi ich zbožňoval. Vstával totiž až pred obedom. Po troch plechovkách vychladenej desinky si pekne v župane šľahol prvú riadne tuhú marišku. Potom vychádzkovým tempom v povznesenej nálade vyplával z brány domu do bistra na rohu ulice. Na obed. Matka odchádzala do továrne ešte za tmy. Otec dávno zmizol niekam do pekla. Neprekážalo mu to. Miloval dobré jedlo. Hrubé cigary. Mal známeho. Dodávateľa. Bol to kamoš. Skvelý chlap. Doprial sebe a doprial aj iným. Za tovar neplatil. Na oplátku mu vypomáhal v lokáli. Vyhadzovať.

Tu, za desať metrov vysokým plotom z ostnatého drôtu je každé ráno začiatkom nového pekla. Režim tvrdý. Nekompromisný. Na nenávisť niet času ani síl. Musí sa starať, aby v tej posratej diere prežil. Aby nesklamal. A potom bude všetko zasa O.K. Lenže šesť mesiacov je sakramentsky dlhá doba. Na dno svojich síl spadol už po stodvadsiatich minútach v krimináli.

Hlavne na to nemyslieť je jeho krédo, keď s tridsaťkilovým balvanom na chrbte kráča s očami zabodnutými do zátylku chlapa pred sebou. Pri raňajkách mu vykĺzlo zakázané slovo. Spolusediaci ho nahlásil dozorcovi. Ten podliak zinkasoval dobrý bod. On balvan a tridsať drepov. Snaží sa, fakt sa snaží, ale nevládze. Zadržiava slzy. Plakať je zakázané. Zúfalstvo nie. To dozorcovia nevidia.

Šiesty mesiac sa prehupuje do druhej polovice. Uväzuje si na teplákach ďalší uzol. Brucho sa kamsi stratilo. Telo stvrdlo. Vystúpili šľachy. Nemusel oplývať veľkou fantáziou, aby si domyslel, aký je. Všetci vyzerajú rovnako. Poniektorí horšie. Pevné telá bez kúska zbytočného tuku. Tvrdí zvonka i vo vnútri. Z vychudnutých tvárí hľadia na svet veľkými očami. Počíta dni do vytúženej slobody. Sníva o slnku a nedeľnom obede.

Kamene nevláčil celé dva týždne. Gombíky na košeli má vždy starostlivo pozapínané. Posteľ vzorne ustlatú. Nohavice bezchybne vyžehlené. Nenadáva. Zbytočne nerozpráva. Neustále si opakuje tri slová. Poriadok, kázeň, poslušnosť. Dookola to isté. Celé hodiny, dni, týždne. Musí byť naozaj dobrý. Lepší než ostatní. Musí ešte ráznejšie pochodovať. Ešte hlasnejšie spievať. Rovnejšie stáť v pozore. Rýchlejšie pracovať a vzornejšie stlať posteľ. Napomínať ostatných ku kázni. Zhadzovať ich u dozorcov. Za to dostane dobré body. Za sebemenší priestupok šípky nadol. Čím viac šípok, tým menšia nádej, že za pár dní opustí múry väznice, aby už nikdy nemusel čistiť záchodové misy zubnou kefkou potom, čo ňou predtým dokonale vyleštil sprchy. Má to iba jeden háčik. Nevládze.

Čoraz častejšie býva unavený. Na smrť ustatý. V noci ho trápi nepredstaviteľný smäd. Vo dne prepadáva tma. Rozprúdená krv v žilách unáša nebezpečné zvyšky jeho minulosti. Upchávajú mu cievy. Nejaké hlúpe tukové teliesko sa rozhodlo zobrať mu zrak. V časoch pred kriminálom mu o ňom rozprával doktor, sympatický plešatý chlap. Vraj sa to ľuďom stáva. Hlavne tým s kilami navyše. Má si na to dávať pozor. A prísť k nemu včas.

Po šiestich mesiacoch konečne stojí v pozore a bielej košeli pred bránou na slobodu. Hrdý a polepšený. Spôsobilý vrátiť sa do spoločnosti. Dokázal to. Dočerta! Nebol zlý, ale teraz je lepší. „Rózchod!“ Za rameno ho ťahá roztrasená ruka. Zlomený hlas sa vypytuje. Cíti známu vôňu. Zhlboka sa jej nadychuje. Ústa mu rozťahuje úprimná radosť. Chytá tú ruku a pevne ju stíska. Byť šťastný je niekedy ťažké, ale nie nemožné. Prepadnuté bledé líca obracia tam, kde tuší slnko.

 

 

Páčila sa ti táto poviedka? Lajkni ju, alebo zdieľaj. Ďakujem.

So mnou nevybabrú…

So mnou nevybabrú…

Poviedka o tom, ako vybabrať so systémom.

So mnou nevybabrú…

Zaškrípala Vilma zubami. To predsa nie je možné, aby ju takto odbili. Zúrivo behala očami z riadku na riadok, potom úradný list skrkvala a z celej sily hodila o zem. Ale nepocítila úľavu. Pohľadom sršiacim zlosťou blúdila po miestnosti. Hľadala niečo, čím by ešte mohla šmariť. Ako na potvoru, všetko malo pre ňu priveľkú cenu nato, aby to zničila.

So mnou nevybabrú....

o Marta Kasmanová | Poviedky

Hnev, ktorý Vilmou lomcoval, bol obrovský. Hoci oznam z poisťovne ležal stále pokrčený na dlážke, pred očami jej naďalej defilovalo to odporné slovo. Jediné, ktoré si z listu zapamätala. Utkvelo jej v pamäti tak veľmi, že cez jeho auru nebola schopná vnímať nič iné. ZAMIETA. Nemohla naň zabudnúť. Vymazať ho z hlavy. Vedela, že nezmizne pokiaľ veci nezmení. Vo svoj prospech, prirodzene.

Vraj už nemá nárok

Dovtedy jej bude v hlave svietiť ako nejaký odporne neodbytný reklamný pútač. Na chudobu, na živorenie, ktoré ju čaká. Pretože tí pajáci s blahobytom rozkysnutými riťami vyvalenými na kancelárskych stoličkách sa rozhodli, že nemá nárok na svoj invalidný dôchodok. Zubami nechtami sa držia v obrovskom zadku štátneho aparátu, pretože keby sa pustili čo len na okamih, spadli by do masy nezamestnaných dvojnohých núl. Bez trinástych platov, bez dovoleniek pri mori, bez akýchkoľvek práv na slušnú životnú úroveň.

A tieto príživnícke larvy odrazu tvrdia, že má obe nohy. Hoci ešte včera mala iba jednu. Pritom, keby mala kýpeť len o kúsok kratší, nie pod koleno, ale nad koleno, tak by všetko zostalo po starom. Aj podľa nových predpisov. Naďalej by bola právoplatným invalidom so všetkým, čo k tomu patrí. Vraj si má nájsť prácu ako ostatní zdraví ľudia. A keď je neschopná, lenivá a hodlá parazitovať na peniazoch ostatných poriadne pracujúcich, nech ide na úrad práce. Tam nech si pýta.

Pýtala si, hoci sa ako parazit rozhodne necítila. Dva týždne ju preháňali z budovy do budovy, z poschodia na poschodie, od dverí ku dverám. A všade ju dôkladne ponižovali, aby si druhý raz poriadne rozmyslela, či bude pýtať. S drevenou protézou ukrytou pod nohavicou nevzbudila v nikom ani štipku súcitu. Pochopenia. Adrenalín sa jej vylial do žíl v novej dávke a tá jej spurpurovela tvár. Nájsť si prácu! Chcela by vidieť, kam by sa hrabali s neúplnou nohou, základným vzdelaním a s päťdesiatkou na krku. Vraj má obe nohy. Nič to, že z jednej kus chýba.

Vilmu neodbijú

Pozrela sa na škaredý kýpeť, ktorý jej vytŕčal spod vyhrnutých teplákov. Nežila si vďaka nemu zle. Zabezpečoval jej pekný pravidelný príjem bez námahy. Nemusela sa starať ako ostatní. Pachtiť sa, odpadávať od únavy za pár šupiek. Zvykla si už na pohodlný život, neskoré ranné vstávanie, na kopu času na svoje koníčky. Inak si to už ani nevedela predstaviť. Trpko sa usmiala. To predsa nie je možné, aby ju tak jednoducho odbili.

Zo stola zobrala čiernu fiksu. Príjemne šteklila, keď si kreslila čiaru nad kolenom. Hodila do seba tretí poldecák päťdesiatdvojkovej slivovice. Príjemne pálil a roztáčal svet vôkol nej. Potom v pravej ruke zovrela sekeru.

Dúfam, že sa ti moja poviedka o tom, ako vybabrať so systémom, nech to stojí, čo to stojí, páčila. Lajkni ju alebo zdieľaj. Ďakujem.

Lovec múch.

Lovec múch.

Lovec múch – poviedka, z ktorej mrazí.

Lovec múch.

o Marta Kasmanová | Poviedky

Lovec múch. Poviedka z ktorej mrazí.

Cez oblôčik sa do izby dralo slnko. Bol prvý jarný deň. Karolína si vychutnávala teplé lúče znásobené dvojitým sklom. Na lícach ju príjemne šteklili. Zima bola toho roku nekonečná. Podľa Karolíninho odhadu trvala minimálne pol roka, ak nie ešte o nejaký deň dva dlhšie.

S úľavou spomínala na krátke šedivé dni a nekonečné noci treskúcich mrazov, kedy sa musela prikrývať dvoma paplónmi, aby vôbec zaspala. Tá studená mizéria bola teda definitívne preč. Aspoň na najbližších šesť mesiacov. Prepadla ju neovládateľná chuť niečo urobiť.

Obzrela sa po kuchyni. Uprace. Poriadne vygruntuje. Ale najskôr postaví zeleninu na polievku. Odkiaľsi spoza kredenca sa vypotácal pavúk. Ledva nohy prekladal. Vyhladovaný po dlhej bezmuchovej zime. Karolína zhnusene pokrútila hlavou  a zodvihla nohu, aby ho zašľapila, ako to mala vo zvyku.

Potom sa mu lepšie prizrela a zaváhala. Nenávidela pavúky. Obzvlášť veľké a chlpaté. Tomuto sa na chrbte jasne vynímal bodkovaný kríž. Nebol síce taký veľký, ani taký chlpatý ako dospelý križiak, ale Karolíne bolo jasné, že by čoskoro zmocnel. Pri tej predstave ju striaslo.

Križiak znehybnel, nohy zalomené ako to vídala u mŕtvych. Fúkla do neho, ale on sa namiesto bezhlavého úteku iba slabúčko zachvel. Akoby nevládal. Prišlo jej ho ľúto. Neublíži mu. Zato ho ale nespustí z očí, nech by šiel kamkoľvek. Chce vedieť, kde je. Keď spevnie, vynesie ho von, kam patrí. Tam jej nebude prekážať.

Nemala sa zľutovať

Cestou ku chladničke nespúšťala pavúka z očí. Zeleninu vytiahla a očistila len po pamäti. Naložila do hrnca a postavila na sporák. S očami zapichnutými do chlpatého tvora na podlahe. Keď zapálila oheň pod hrncom, znova si kvokla nad pavúka. Zvažovala, že ho predsa len vynesie von okamžite.  Je tam viac potravy ako vnútri v dome.

Odrazu na sporáku zrinčala pokrievka. Karolína pohotovo vyskočila a stiahla plyn, aby hrniec nevykypel. Trvalo to len zlomok sekundy a bleskurýchle otočila hlavu späť v nepríjemnej predtuche. Pavúka na podlahe nebolo. Dokelu, zakliala. Dookola si opakovala, že sa nemala zľutovať. Nemala sa nad tým pankhartom zľutovať.

Keď neskôr dojedla polievku, natiahla sa na lavicu pri stole. Mala byť z čoho unavená. Vyriadila celú kuchyňu dúfajúc, že natrafí na toho chlpatého pankharta. Nenatrafila. Napriek tomu bola spokojná, pretože si bola veľmi istá, že s ňou v kuchyni nie je. Zadriemala.

Prebudilo ju šteklenie na krku. Vyšlo popri uchu na pravé líce. Poprechádzalo sa po nose, cez ľavé líce až k ústam. Keď zastalo na perách, Karolína s hrôzou vytreštila oči. Netrvalo dlho, kým si uvedomila, že tie roztrasené nožičky pozná. Ústa sa jej otvorili automaticky, ale výkrik zostal pridusený v hrdle, do ktorého spadol neopatrný lovec múch.

Lovec múch – poviedka, z ktorej mrazí.

 

Share This