Začali sme perfektne – kávičkou v Kolibe u dobrého pastiera v Čutkovskej doline. Krátky traverz Ružomberkom a už sme popíjali pivko pri priehrade v Hrabovskej doline. Deň vymaľovaný ako z obrazu Martina Benku, dobrá nálada. Potom, na rozpálenej strmej asfaltke nad Vlkolínskymi lúkami sme sklapli.
Prejdite sa po Zvolene. Je tam pekne, uvoľnene. Ale pozor! Nie je Zvolen ako Zvolen. V jednom hrady pofotíte, na druhom sa zapotíte. Mesto alebo vrch. Sú medzi nimi aj ďalšie rozdiely. Najväčší je výškový.
Po medveďom chodníku na Borišov vykročte, len ak ste dostatočne dobrodružná povaha. Pošliapete totiž územím nášho najväčšieho predátora. Na Borišov sa nejde nijakými vydláždenými tatranskými chodníkmi. Trasa vedie nefalšovanou divočinou. Dusným letným lesom. Prudké stúpania riadnou oráčinou.
Ľubochnianska dolina je vraj najdlhšou na Slovensku. Meria úctyhodných 25 kilometrov. A všetky sú pokryté asfaltovým kobercom. Od začiatku po koniec je len 400 metrové prevýšenie. Na dvadsiatich piatich kilometroch je zanedbateľné. Ani sa nezadýchate.
Veľkofatranský Kľak je o štyridsaťdva metrov vyšší ako jeho menovec v Lúčanskej Malej Fatre. Ponúka nádherný kruhovitý výhľad na všetky hory, na aké si len spomeniete. Fatranské, Tatranské, i tie ostatné. Je tam pokoj a ticho, o akom na fačkovskej turistickej mucholapke môžete v peknom počasí len snívať. Davy krákorajúcich turistov by sa na jeho vrchol aj tak nezmestili.
Nad obcou Turecká čnie majestátna Krížna ( 1572 m n.m.). Je tretím najvyšším vrcholom Veľkej Fatry. Turecká je známa haluškami, Krížna lavínami.
Ostrá? Stále hore, až do neba.
Zakričal nám chlapík po 50-tke s motorovou pílou na polceste prudkého stúpania Juriašovou dolinou. Spachtení, s útrpnými grimasami na tvári sme sa márne pokúšali odpovedať mu niečo rovnako vtipné. Lenže on si srandu nerobil.
Najmä ak podceníte prípravu na túru alebo počasie. Potom je jedno, že sa trepete na krtinec kúsok od cesty, ktorý nemá ani 1500 nadmorských metrov. Tak ako Tlstá na okraji Veľkej Fatry.