Noc na dedine.
Noc na dedine je iná ako v meste. Prechádzať sa dá len po hlavnej ceste. Keď sa zjaví chodník, nie je to vždy výhra. Popri nízkych plotoch hrozí srdcu infarkt.
Život (z) plastu.
Vitajte vo virtuálnej realite socialistických detí. Štyridsaťjeden ikonických plastových panákov u mňa „žije“ neuveriteľných štyridsaťtri rokov. Dnes už síce iba v papierovej škatuli, no kedysi, v dobe bez internetu, počítačových hier a kvalitného televízora to v Igráčikove poriadne žilo 😊.
Aké hlavy, taký jazyk.
Slosar je k…t, oznamuje nápis v turistickom prístrešku v Roháčskej doline. Postávame v ňom už dobrú štvrťhodinu a zabíjame čas. Prší. Magické vrcholy západotatranských štítov sa pred nami ukryli v ťažkých sivých mrakoch.
Chcete prestať fajčiť? Takto sa vám to určite podarí.
Tieto tri kroky stačia k premene fajčiara na nefajčiara. Otestovala som ich na vlastnej koži, fungujú.
V čakárni.
Čakárne u lekára sú hnusné miesta. Dýchajú hnusnou atmosférou. Ľudia v nich vedú hnusné reči. Dejú sa v nich hnusné veci. Keď sa tam raz za dva roky kvôli preventívke vyberiem, ochoriem. Ale nesťažujem sa. Lebo niektorí tam rovno zomrú.
Ja a môj Emo mieri do predaja
Prvého apríla si v mojom e-shope, na ktorom usilovne pracujem, konečne budete môcť zakúpiť moje knihy. V tlačenej alebo elektronickej verzii. Do predaja mieri aj útla knižočka Ja a môj Emo. Prvým z vás k nej pribalím aj darček. Len tak, pre radosť.
Sama na Vianoce? Nevadí….
Heňa sedela na posrienenej lavičke v studenom decembrovom parku. Šmrncovným zadkom v zateplených legínach roztápala námrazu. Zahľadená do smartfónu pred sebou sa mi žalovala, ako ju otravuje predvianočný súcit, ktorým ju v čase adventu zahŕňa rozcítený pospolitý dav.
Keď bolia nohy, nebolí hlava.
My, depkáči, to máme na jeseň ťažké. S úbytkom slnečného svitu sa z nás vytráca radosť viac ako z iných ľudí. Kým príroda sa ukladá na niekoľkomesačný zimný odpočinok, my mobilizujeme sily na rovnako dlhý boj s temnotou. Každý má vlastné metódy. Niekto spolieha na tabletky. Iný na ultrafialovú lampu. A ja na pohyb. Lebo (a nielen) u mňa je to tak. Keď bolia nohy, nebolí hlava.
To dáš!
Hecujem Dášu na polceste k vrcholu Tlstej hory za mestom. Tlačím ju očami, skúšam aj myšlienkami. Ale Dáša sa ledva vlečie. A nadáva. Ak ste nedostali štíhlu postavu do vienka, chudnúť je ťažké v každom veku. Pred päťdesiatkou, aj pred dvadsiatkou. Ale dá sa to.
Keď ráno vstanete ľavou nohou.
Hovorí sa, že keď ráno vstanete ľavou nohou z postele, nebudete mať najlepší deň. Ak nejakej povedačke verím, tak je to táto. Vstávanie ľavou nohou totiž dôverne poznám. Z mojej postele sa ináč vstať nedá. A dnes som položila ľavú nohu na zem hneď dvakrát. Viete si predstaviť, ako vyzeral môj deň?
Skrat(k)y
Máme v dome schody. Klasické, mlynárske. S trochu nepraktickým prístupom zo strany a s výbežkom bočnice pred prvým schodom. V tme ho občas prehliadneme, a zakopneme oň. Nocou sa vtedy nesú výkriky bolesti a nadávky drevorubača. Nezriedka aj s treskom sťatého stromu, keď sa spolu s blízkym botníkom zrútime na studenú dlažbu.