My, depkáči, to máme na jeseň ťažké. S úbytkom slnečného svitu sa z nás vytráca radosť viac ako z iných ľudí. Kým príroda sa ukladá na niekoľkomesačný zimný odpočinok, my mobilizujeme sily na rovnako dlhý boj s temnotou. Každý má vlastné metódy. Niekto spolieha na tabletky. Iný na ultrafialovú lampu. A ja na pohyb. Lebo (a nielen) u mňa je to tak. Keď bolia nohy, nebolí hlava.
Hecujem Dášu na polceste k vrcholu Tlstej hory za mestom. Tlačím ju očami, skúšam aj myšlienkami. Ale Dáša sa ledva vlečie. A nadáva. Ak ste nedostali štíhlu postavu do vienka, chudnúť je ťažké v každom veku. Pred päťdesiatkou, aj pred dvadsiatkou. Ale dá sa to.
Hovorí sa, že keď ráno vstanete ľavou nohou z postele, nebudete mať najlepší deň.
Ak nejakej povedačke verím, tak je to táto. Vstávanie ľavou nohou totiž dôverne poznám. Z mojej postele sa ináč vstať nedá. A dnes som položila ľavú nohu na zem hneď dvakrát. Viete si predstaviť, ako vyzeral môj deň?
Máme v dome schody. Klasické, mlynárske. S trochu nepraktickým prístupom zo strany a s výbežkom bočnice pred prvým schodom. V tme ho občas prehliadneme, a zakopneme oň. Nocou sa vtedy nesú výkriky bolesti a nadávky drevorubača. Nezriedka aj s treskom sťatého stromu, keď sa spolu s blízkym botníkom zrútime na studenú dlažbu.