Vyberte stranu
Sama na Vianoce? Nevadí….

Sama na Vianoce? Nevadí….

Osamelé Vianoce nie sú žiadna tragédia.

Heňa sedela na posrienenej lavičke v studenom decembrovom parku. Šmrncovným zadkom v zateplených legínach roztápala námrazu. Zahľadená do smartfónu pred sebou sa mi žalovala, ako ju otravuje predvianočný súcit, ktorým ju v čase adventu zahŕňa rozcítený pospolitý dav.

„Vieš, ja mám Vianoce rada,“ vysvetľovala mi. „Tiež sa chcem na ne tešiť, tak ako ostatní, no namiesto toho si každý rok pripadám ako masový vrah… Fakt už na to nemám nervy! Od konca októbra sa odvšadiaľ sype reklama na najkrajšie rodinné Vianoce. Na darčeky, stromčeky, štedrovečené, prvosviatočné, druhosviatočné a neviem koľkosviatočné menu. Zaručené rady a návody na to, ako máš sviatky prežívať, aby si bola šťastná, ako sa musí zísť celá rodina a že nikto nesmie zostať sám,” nesúhlasne krútila hlavou.

„Ľuďom z toho pekne prešibáva,” pokračovala rýchlo, keď som sa nadýchla a skúsila otvoriť ústa. „Odvšadiaľ na mňa vyskakujú blikajúce stromčeky, záplava svetiel, kamkoľvek hlavu obrátim. Kolegyne v práci točia len o koláčoch. Kamošky zo mňa ťahajú tipy na darčeky a súcitne vyzvedajú, kde budem sviatkovať. A s kým. Lebo veď nemám muža, deti, rodičov už niet, so sestrami si nechýbame, ako je rok dlhý. Boja sa, že mi bude smutno, volajú ma k ich štedrovečeným stolom. A ja si pripadám hrozne… že ma to všetko nenadchýna. Že nežiarim aj v päťdesiatke jak malé decko. Že všetkých zdvorilo odmietam a ani ja sa nikoho nechystám zachraňovať pred samotou. A nie je to preto, že ich nemám rada. Iba chcem byť sama. Fakt mi to nevadí. Potrebujem to,“ vykladala pomedzi padajúce snehové vločky.

Pozerala som na ňu zo šesťpalcového OLED displeja s Full HD+ rozlíšením a súhlasne som prikyvovala. Rozumela som jej. Tiež mi ku šťastiu stačí, keď sa na tie tri sviatočné dni môžem zavrieť sama doma. Mať od všetkých a všetkého „svätý“ pokoj. Užívať si ticho. Oddychovať. Rozjímať. Spomínať. Čerpať nové sily. Netrpím, keď som sama. Neprepadám smútku ani ľútosti. Samota ma upokojuje. Harmonizuje. Môžem si v sebe upratať. Zamyslieť sa nad tým, na čo v každodennom zhone nie je čas.

Heňa si vylievala nepochopené srdce dobrých deväťdesiať minút. Veď po tretej to mala zadarmo. Mráz zatiaľ premenil zasnežený park na ľadové kráľovstvo. A Heňu na snehovú kráľovnú. Nad jej hlavou sa spolu s lampou rozžiaril anjel s bielymi zvončekmi. Ich kyvadielka sa mihali zo strany na stranu. Bim-bam. Bim-bam. Vytrvalo spolu s ďalšími zvoncami na lampách prelaďovali potemnievajúci sad na čarovnú vianočnú rozprávku.

Z kostolnej veže cinkala koleda. Pod ňou pulzovala ulica každoročným predvianočným zhonom za dokonalou sviatočnou atmosférou a ohromujúcimi prekvapeniami v darčekových škatuliach. Reklamný priemysel a médiá vybudovali v spoločnosti jasnú predstavu o šťastných Vianociach. Túžba tráviť ich osamote, v hĺbaní a skromnosti, v nej nie je. A predsa mnoho ľudí považuje za príjemne prežité práve také sviatky, chlácholila som Heňu, keď ma konečne pustila ku slovu. A prv, než ma vypla, som ju ešte stihla ubezpečiť, že v tej neprekážajúcej osamelosti nebude cez najkrajšie sviatky roka vôbec sama.

Osamelé Vianoce nie sú žiadna tragédia.

Osamelé Vianoce nie sú žiadna tragédia. Ak súhlasíš, zdieľaj tento blog. Možno tým niekomu pomôžeš prežiť príjemné sviatky aj osamote.

 

Keď bolia nohy, nebolí hlava.

Keď bolia nohy, nebolí hlava.

Zabehnite si po dobrú náladu.

Raz, dva, tri, štyri. Nádych.  Raz, dva, tri, štyri. Výdych. Preháňam doširoka roztvorenými nozdrami hektolitre sviežeho októbrového vzduchu. V horských dolinách okolo Kuneradu je už poriadne studený. Asfaltka na Cibuľkovú so stoštyridsaťmetrovým prevýšením mi dáva zabrať. Tri kilometre nahor ťahám na každej nohe olovenú guľu. Nadol sa mením na šprintujúcu stepnú kukučku z legendárnej americkej rozprávky The Runner Road Show. Kontrolujem horu, či v nej nezazriem kojota Wila.

Raz, dva, tri, štyri. Nádych.  Raz, dva, tri, štyri. Výdych. Oranžové tenisky za päťdesiat eur bežia skoro samé a bez prestávky už dvadsať minút. Na sivom asfalte žiaria novotou a optimizmom. Nohy už také nadšenie nezdieľajú. Vyhrážajú sa mi bolesťou, ak ihneď nezastanem. Ignorujem ich. Dvesto metrov pred šiestimi kilometrami vzdychajú aj kĺby a šľachy. V hrudnom kotli to vrie. Pár sekúnd pred výbuchom, v cieľovej rovinke pred Starou hájovňou, zaťahujem brzdu. Na dnes stačilo. Lapám dych a žiarim jak tie tenisky.

My, depkáči, to máme na jeseň ťažké. S úbytkom slnečného svitu sa z nás vytráca radosť viac ako z iných ľudí. Kým príroda sa ukladá na niekoľkomesačný zimný odpočinok, my mobilizujeme sily na rovnako dlhý boj s temnotou. Každý má vlastné  metódy. Niekto spolieha na tabletky. Iný na ultrafialovú lampu. A ja na pohyb. Lebo (a nielen) u mňa je to tak. Keď bolia nohy, nebolí hlava.

 

Zabehnite si po dobrú náladu.

 

Zabehnite si po dobrú náladu.

Páčila sa ti táto story zo života? Lajkni ju, alebo zdieľaj. Ďakujem.

To dáš!

To dáš!

Chudnúť je ťažké v každom veku. Dosiahnuť cieľ niekedy takmer nemožné.  Ale dá sa to…

To dáš!

Hecujem Dášu na polceste k vrcholu Tlstej hory za mestom. Tlačím ju očami, skúšam aj myšlienkami. Ale Dáša sa ledva vlečie. A nadáva.

Píli mi uši, že chce ísť do Tatier. Na Ostrvu, Na Solisko, alebo aspoň do Terchovej na Poludňák, skrátka nech to má kulisu. Nech to má štýl. Spojíme príjemné z užitočným..Maaartaaaá, nebuď labuť.

Nič také, odvrkujem jej. Nik s tebou do Tatier dva razy do týždňa jazdiť nebude. Ani do Terchovej. Zabudni. Na pohyb ti stačí aj Tlstá hora. Je rovnako prudká, a skoro za rohom. Vystúpiš z vlaku a ideme. Alebo vieš čo? Ešte lepšie spravíš, keď začneš chodiť na bicykli. Ako ja. To bude nárez na tie naše päťdesiatročné zadky!

Dáša len prevráti očami a pokúša sa zabrať. Darí sa jej to len ústami. Tlstá hora, tlstá Dáša, jedna druhej sviečku zháša, rozrehoce sa na plné ústa. Snažím sa udržať smiech a disciplínu. Ale vzápätí vyprsknem a stojíme. Tenisky zakvačené v 60 stupňovom svahu, zubíme sa ako dve vyslúžilé kobyly. Utierame si oči plné sĺz.

Chudnúť je ťažké v každom veku.
Dáša sa rozhodla zabojovať a splniť si sny

Dášu pred 50-tkou zlákala horská turistika a čarovný zdieľaný svet sociálnych sietí. Ale jej selfíčka majú niečo navyše. Asi tak tridsať kíl. A jej turistické ciele sú hlboko pod obdivovanými končiarmi. Zhruba tam, kde končí jej pevná vôľa a preťažené kĺby. A chcela by sa znovu zmestiť do starých nohavíc. Tých z 80-tych rokov, s vysokým pásom, zasa sú v móde.  Má do nich ale príliš veľký zadok.  Darmo jej vysvetľujem, že v tých nevkusných retrovreciach by nevyzeral dobre ani zadok anorektickej tyčky do fazule tesne pred smrťou.

Chudnúť je ťažké v každom veku. Najmä, ak nie ste „od prírody“ lata. Žena, ktorá má typické ženské tvary, vie, aké ťažké je dosiahnuť vzhľad vysnívanej plochej dosky. Ak je navyše aj menšieho vzrastu, je to neskutočne náročné. Čiastočný úspech zaručuje správne stravovanie, veľa pohybu a pevnej vôle. Dáša to vie. Kedysi k doske nemala ďaleko. A preto si verí.

Po minúte-dvoch už slimačím tempom zasa zdolávame svah. Mlčky. Zakázala som Dáši rozprávať. Reči zbytočne uberajú dych. Ukazujem jej, že v prudkom kopci má prehodiť na ľahší prevod, ako na bicykli. Skrátiť krok a rýchlejšie prepletať nohami. Zníži námahu a bude šliapať ľahšie.

Napokon musí správne dýchať. Zhlboka a pomaly. Nefučať ako lokomotíva. Nelapať dych ako vianočný kapor v sieťke. Musí sa upokojiť a sústrediť. Pomalý nádych, pokojný výdych. Musí sa zameriavať iba na nohy a zem, po ktorej šliape. A na svoj dych. Nie na krajinu okolo. Na ľudí. To všetko pridá, až keď zvládne dýchanie. A vykročím.

Na Tlstú horu je z Rajeckých Teplíc cez tristo výškových metrov. Bežný človek ich okolo starého vodojemu a zbúranej vyhliadky zvládne za 40 minút. Dáša to pred týždňom na piaty pokus dotiahla za hodinu zhruba do polovice. S príšernou svalovicou a blízko kolapsu z vyčerpania.

Pri šiestom pokuse ju zanechávam uprostred hory. Z očí jej srší odhodlanie i zúfalstvo, keď sa hlučne driape hore tým prašným kopčiskom. Červená a premočená od potu až v teniskách. Kúsok pod vrcholom si uvedomím, že nepočujem jej sipot a lapanie po dychu. Chvatne sa obzerám, či neleží vystretá v prachu. Ale Dáša šliape ako tatranská zubačka. Krôčik za krôčikom sústredene zdoláva nenávidenú horu. A ja viem, že dnes to konečne dá.

Keď ráno vstanete ľavou nohou.

Keď ráno vstanete ľavou nohou.

Hovorí sa, že keď ráno vstanete ľavou nohou z postele, nebudete mať najlepší deň. Ak nejakej povedačke verím, tak je to táto. Vstávanie ľavou nohou totiž dôverne poznám. Z mojej postele sa ináč vstať nedá. A dnes som položila ľavú nohu na zem hneď dvakrát. Viete si predstaviť, ako vyzeral môj deň?

Vstávame!

Bolo desať minút pred treťou ráno, keď budík začal vyvreskovať tú svoju sprostú melódiu. Ráno čo ráno ma ňou vytáčal do nepríčetnosti. Spustila som nohu na zem, avšak prv, než som sa na ňu postavila, padla som horeznak späť na vankúš. S neodolateľnou túžbou zavrieť oči ešte aspoň na päť sekúnd. Na chvíľku. Okamih. Krátky, kratučký.  

Ten okamih trval tridsaťpäť minút. Keď som to zistila, z postele som vyskočila ako prekvapenie na strune z darčekovej škatule. Len namiesto burácajúceho smiechu, ktorý by na žúrke nasledoval, sa mojím bytom rozľahlo hromženie a nadávky hodné štvrtej cenovej pred záverečnou. Rýchlosť, akou som behala z izby do izby nemala ďaleko od svetelnej. Vďaka tomu som vchodové dvere zabuchla za neuveriteľných desať minút.

Keď sa darí…

Lenže autobus v to ráno nemeškal, ako to mával vo zvyku. Šiel nielen včas, ale ešte aj takmer prázdny. Zistila som to, keď som sa purpurová od behu a jeho zadných svetiel vynorila z prebúdzajúceho sa parku. Ospalé hlavy poriedko driemali v oknách. Skoro ma trafil šľak. Ako môžem mať takú smolu? Ale aspoň nevideli moje zúfalstvo a hnev, s ktorým som ich vyprevádzala do horúcich pekiel. Keď sa darí… teda keď ráno vstanete ľavou nohou, tak sa darí.

V minisukni, čo ledva zakrývala zadok a na opätkoch ako Mount Everest som na ceste stopla auto temer okamžite. Dvere na obrovskej, ťažko odfukujúcej herke rozcapila vysmiata hlava v šiltovke. Kam to bude slečinka? Zaškeril sa chlap s veľkou bradou a ťahal ma dnu. Bolo mu jedno, kam chcem ísť. Odviezol by ma aj na kraj sveta, keď som sa k nemu do kabíny teperila po prudkých schodoch so sukňou vyhrnutou až na bruchu. Hneď na prvom stupienku mi totiž pri veľkom kroku hlasno praskol napnutý šev na zadku.

...tak sa darí.

Do práce som síce dorazila iba s desaťminútovým meškaním, ale vytočená. Bez kávy, cigarety, raňajok i prepotrebného ranného rituálu na toalete. Nič z toho sa mi nedarilo zohnať až do obeda. Vtedy som konečne vypadla z kancelárie a v roztrhnutej sukni chvatne dobiehala zameškané. Až na toaletu, som všetko stihla. Do lavice v súdnej sieni som sadala síce zahanbená pre rázporok až po kostrč, ale spokojná.

Mohla som tušiť, že to nedopadne dobre. Ani nie do hodiny ma nepredstaviteľné kŕče v bruchu vyhnali z pojednávania roka, na toaletu. Živý vstup, ktorý som mala robiť, som doslova „presrala“.  A to som si vzápätí odsrala. Stálo ma nenormálne veľa síl, kým som šéfovi vyhovorila výpoveď.

Koniec trápenia.

V ten deň som sa vracala domov ako zbitý pes. Nič výnimočné v mojom živote. Cestu v autobuse som si jediná, ako obvykle, odstála v uličke. V rozpáranej sukni všetkým na posmech. Keď som z neho vypadla, cítila som sa ako hniezdo nabudených ázijských sršňov. V snahe uľaviť si, vylievala som litre jedu na každého, kto sa mi priplietol do cesty. Keď som zatvárala dvere na byte, prehĺtala som plač.

Sedela som na posteli, zatláčala som hrču v krku späť do žalúdka a premýšľala, čím to je, že som taká nemožná. Ľavou nohou som hompáľala nad zemou. Zlých dní som v živote mala toľko, že niekedy som mala pocit, že som ľavou nohou zliezla už z pôrodnej kozy. A vtedy mi to celé došlo. Bolo to také jednoduché. S víťazoslávnym úsmevom som sa postavila svojmu problému tvárou v tvár. Schytila som posteľ a presunula ju do opačného rohu izby. Odteraz budem vstávať už len tou správnou nohou.

 

Skrat(k)y

Skrat(k)y

 

Skracujete si cesty? Dajte pozor, aby ste si neskrátili život.

Máme v dome schody. Klasické, mlynárske. S trochu nepraktickým prístupom zo strany a s výbežkom bočnice pred prvým schodom. V tme ho občas prehliadneme, a zakopneme oň. Nocou sa vtedy nesú výkriky bolesti a nadávky drevorubača. Nezriedka aj s treskom sťatého stromu, keď sa spolu s blízkym botníkom zrútime na studenú dlažbu.

Minule som tým stromom bola ja. Za bieleho dňa som sa sklátila nielen s botníkom, ale  aj s poriadnou hrčou na hlave. Len málo chýbalo, aby som neľahla so skrz na skrz rozbitým ciferníkom, a možno aj zlomila väz. Keď ma Karol zbieral z vymodlených španielskych dlaždíc, nechápavo krútil hlavou. Keby bola tma. Ale takto, za bieleho dňa?

Som frajer

Chcela som si len skrátiť cestu, vysvetľovala som mu huhňavo s jazykom zapichnutým v diere po vylomenej štvorke vpravo hore. Popravde som sa v mierne roztopašnej nálade zatúžila trochu predviesť. Občas sa mi to stáva. Svet je vtedy gombička a ja majster sveta. Rozbehnem sa už v kuchyni, v chodbe naberiem rýchlosť a ladne vyskočím cez vyčnievajúcu bočnicu rovno na prvý schod. Wualá. Ušetrím jeden krok navyše a som frajer.

Hľadel na mňa ako by som ani  nebola z tejto planéty. Bezradne vypliešťal oči na zub v mojej dlani. Celé sa mi to v hlave znova spustilo. Replay. S dôrazom na detaily rozbehu i pádu. Miesto očakávaného plaču som vybuchla do rehotu. Lapala som po dychu. Z očí mi tiekli slzy. Zovretou päsťou som v záchvate smiechu trieskala o preklínanú bočnicu. Nado mnou vŕzgali mlynárske schody a čoraz vzdialenejší Karolov hlas: len aby si si raz neskrátila život.

Takže znova: skracujete si cesty? Dajte pozor, aby ste si raz neskrátili život.

 

 

Páčila sa ti táto story zo života? Lajkni ju, alebo zdieľaj. Ďakujem.