Vyberte stranu

Pozeral sa do zreničiek plných smútku. Odrážali sa v skle výkladu s prvotriedne odetými figurínami. Boli to zreničky ženy. Pripomínali mu oči medvedice. Opýtal sa jej, prečo tak hľadí do toho výkladu. Páčia sa mi tie figuríny, odpovedala. Ako radostne sa usmievajú. Namietol, že figuríny sa nemôžu tešiť. Radostní sú ľudia, ktorí im vytvarovali tie úsmevy. Závidím im, poznamenala a odišla.

Stál tam pred výkladom odevného supermarketu a premýšľal, ako to, dočerta, myslela. Závidí modelárom, ktorí vtlačili úsmevy na bakelitové tváre slepých figurín alebo samotným figurínam, že sa vedia usmievať? Lebo žena to zjavne nevedela. Ako medvedica.

Trocha tú smutnú ženu poznal. Stretávali sa z času na čas na večerných nábrežiach pod jagavou hviezdnou oblohou. Stretávali a rozprávali. Schádzali sa občas aj v jej malej izbe, keď súmrak zahalil vrcholce briez za oknom. Schádzali sa a debatovali. Niekedy. Ona väčšinou plakala. Pýtal sa jej v takých chvíľach, prečo plače. Pretože mi je smutno, odpovedala zvyčajne. To vedel aj bez nej, chcel odvrknúť, no nakoniec len pokrútil hlavou. Keby jej nebolo smutno, nebol by pri nej. Stretával sa iba so smutnými ľuďmi.

Smutnú ženu prenasledoval striedavo už niekoľko rokov. Zistil, že sa trápi pre veľa vecí. Bolo jej smutno z toho, že nebola dosť pekná. Že nemala dosť priateľov. Že nemala dosť peňazí. Že nemala dosť lásky. Bývala smutná aj z toho, že stratila očko z prsteňa, že jej skapali rybičky v akváriu alebo že sa jej pokazil televízor práve vtedy, keď chcela sledovať svoj obľúbený seriál. Ľudia bývajú zo všeličoho smutní, čudoval sa vtedy. Hovoril si v takých chvíľach, že by bolo možno lepšie, keby priatelia, zrkadlá, muži, peniaze, očká do prsteňov, rybičky a televízne seriály vôbec neexistovali. Smútku by sa uľavilo. Ženám tiež.

Smutnú ženu mal rád. Niežeby nemal rád všetkých ľudí rovnako, ale smutnú ženu mal obzvlášť rád. Spomedzi všetkých vedela najkrajšie zosmutnieť. Aj najrýchlejšie a najčastejšie. Smutnej žene stačilo málo, aby sa zabudla smiať. Vo veľkej väčšine prípadov tak urobila kvôli mužovi, občas aj z niektorých už spomenutých príčin.

Vedel, že smutná žena si nakoniec vždy spomenie, ako sa smeje. Vedel, že o pár dní mu zasa povie, aby už za ňou nechodil. Viac sa nebudú stretávať na nábrežiach ani nikde inde. Vedel to, ale kým smel, kým mu to dovolila, neopúšťal ju.

Potom mu to jedného dňa povedala. Čakal na tie slová každým dňom. Čakal a onen okamih ho preto zastihol pripraveného. Nebol viac ochotný prichádzať, keď si zaumienila. Nebol viac ochotný odchádzať, keď sa ona rozhodne. Rozhodol sa aj on.

Oznámil jej, že pôjdu na výlet. Oslávime, že som zasa našla svoju radosť a smiech? Opýtala sa dychtivo čoraz menej smutná žena. Kútiky úst mala stále vyššie, pery rozkvitali do úsmevu. Bolo len otázkou času, kedy celkom rozkvitnú. Odvetil, že nemá čo oslavovať. Pôjdu na výlet len tak. Pre poučenie.

Súhlasila. Zaviedol ju do betlehemu. Veľkolepého s ozajstnými drevenými ručne vyrezávanými figúrkami, pohybujúcimi sa v monotónnom tempe neohrabaných pohybov. Zastali pred výjavom zo salaša. Ukázal jej medvedicu. S mierumilovným výrazom v chlpatej medvedej tvári sa prehnala pred rozzúreným psiskom s nepríčetným bačom s bakuľou v pätách. Bežala úskokovito, skoro hopsala v rytme malých koľajničiek, na ktorých sa posúvala. V obrovitánskych labách zvierala a k hrudi si pritískala vystrašené kučeravé jahňa. Medvedica sa snáď aj trocha bála, ale ani strach nedokázal zakryť víťazstvo a radosť z lesti, ktorými žiarili jej oči.

Povedala, že jej niekoho pripomína. Odvetil, že aj jemu a na rozdiel od nej tuší, koho. Potom jej riekol, že ona túži byť tým jahňaťom. Ale je iba tou prefíkanou medvedicou. Ukoristila si radosť a teraz jej svietia oči ako tej medvedici. Ale v kútiku duše má strach, že by o svoju korisť mohla prísť. Nemôže si svojej radosti užívať plnými dúškami, pretože sa bojí, že by jej niekto mohol závidieť a korisť jej vziať. Preto si ju ukrýva a životom beží štvaná presvedčením, že si z nej môže každý deň zobrať len kúsok. Aby nezávideli. Aby si ju neminula. Medvedica to tak nerobí. Jahniat je plný chotár. Vždy bude. Keď jedno zožerie, vráti sa po druhé. Nech žena robí tak, ako medvedica.

To nepôjde, povedala ticho žena. Bojazlivo. Objavíš sa vždy, keď sa ti zdá, že sa mám príliš dobre. Namietol, že nemá pravdu. Môže si za to sama. On nechodí za ňou rád. Nepozýva sa sám. Vari už zabudla, že to ona ho vždy, keď má pocit, že je jej pridobre, zavolá? Mala by sa v takej chvíli rozhodnúť, či chce byť veselá alebo smutná, či sa vráti po ďalšie jahňa alebo … vždy má na výber.

Odišla bez rozlúčky. Neprekážalo mu to. Mal už iný program. V ten večer chcelo byť ešte veľa ľudí smutných.

Dva roky o nej nepočul. Myslel si, že medvedica zabrala. Vraj mala veľa práce. A veľa sa smiala. Zrejme si vzala ponaučenie a šla po jahňa zakaždým, keď potrebovala. Veď ich je plný chotár. Vždy bude. A on ju už odpísal, že je nepoučiteľná.

No potom, jedného večera zazvonil telefón. V slúchadle sa ozval zlomený hlas ženy.

„Haló, smútok … ?“ Jahňatá došli. 

Share This