Jahňací štít z Kežmarskej Bielej vody: premaž kĺby, zahrej svaly!

Nie je síce najvyšší, ale je ďaleko a s viacerými technicky i kondične náročnými úsekmi. Mnohí ho zdolávajú s prespaním na chate, lebo túra má z parkoviska 20 km a trvá 8,5 hodiny, ale my sme si radšej privstali. A poriadne, keďže do Tatier to máme 2 hodiny autom 🚗. Budík nás zbuntošil už o tretej ráno. O deviatej prichádzame na prázdnu Chatu pri Zelenom plese. O pol desiatej šplháme po prvej retiazke ⛓️ nad chatou a o hodinu neskôr visíme na najťažšej reťazi ⛓️ do Kolového sedla. Je pracovný deň a turistov, ktorí sa nahor štverajú spolu s nami, by som spočítala na prstoch jednej ruky. Na modrej oblohe nad Červenou dolinkou a plesom visí žlté slnko 🌞, obraz je to prenádherný a máme ho len sami pre seba. Privstať si sa vždy oplatí. Predbehneš búrku ⛈️ aj davy turistov a hory si vychutnáš intenzívnejšie.

Za Kolovým sedlom prichádza náročný úsek prudkými skalami a strmým suťoviskom. Opäť si výdatne pomáham rukami a šípim, že bude svalovica 🦵🦵. Kedysi, keď som chodila na túru iba raz za mesiac, bola pravidlom. Lenže pri týždennom intervale v posledných rokoch som si odvykla. Svalová horúčka býva výnimočný jav, keď na mňa lezie choroba, alebo pri extrémnych výkonoch. Jahňací 🐑 štít takým je, no za svalovicu rozhodne stojí a keby som nemusela šetriť kolená, šla by som ho zas a zas.

Po ťažkej lopote konečne zastavujeme na vrchole ✌️. Presne o 11:30, po takmer 5 hodinách a 1 535 výškových metroch, a stále v časomiere. Uf. Máme dosť. Ale keďže ho vyšiel aj Karol (nebolo to bez reptania) a malé deti (nie naše), asi to dnes nie je žiadny extrém 😊. Zdá sa mi, že nové generácie posúvajú hranice náročnosti v turistike do úplne iných levelov, ale my ešte patríme k tej, čo je nesmierne pyšná 🦚, ak zdolá Jahňací štít a s radosťou to cíti aj týždeň potom ✌️.

Na štíte trávime skoro hodinu 🕐. Len tak sedíme, pojedáme proviant a kocháme sa výhľadmi. Môj Himalájsky sen zasa naberá na sile. Len namiesto vysnívaného treku okolo Anapurny či do základného tábora na Mont Everest v ňom veľmi zreteľne vidím šťastnú tvár starca 👴. Spokojne sedí pred svojou biednou chatrčou v dedine pod impozantnými osem tisícovkami a usmieva sa. Na otázku filmárov ako sa má, odpovedá, že dobre. Nič mu nechýba, po ničom inom ako stráviť deň na priedomí svojej chyžky v drsnej sivej krajine netúži. Nikdy nikde nebol, nič iné nepozná. Vyrovnaný, pokorný, bez pýchy a mamonu, neopantaný túžbami, ktoré v človeku zasievajú nepokoj. A to by mohol byť ten správny himalájsky sen 😊.

Z opojného beztiažového stavu, ktorý človeka opantáva na vrcholoch hôr (áno, funguje aj tam, netreba sa vyvážať až na obežnú dráhu 😁), ma vytŕha Karol. Je čas na návrat. Opojený endorfínmi vymyslel návrat okolo Veľkého Bieleho plesa, kde sme neboli štyri roky. Neprotestujem. Na chate sa nám darí ukoristiť posledný voľný stôl na terase a tak zasa dopĺňame energiu. Jedno pivko 🍺 je pred koncom túry skvelý doping. Potrebujeme ho, lebo návrat cez Dolinu Bielych plies predlžuje túru o ďalšie 2 km a 1 hodinu. Po 50-ke skoro masaker. Kus pred plesom identifikujeme na horizonte čerstvo zdolaný Jahňací 🐑 štít a nálada nás vystreľuje až k nebesám. Za plesom eufóriu vytláča únava. Na parkovisko pri Kežmarskej Bielej prichádzame po 11 hodinách a ledva prepletáme nohami 🥴. Ale je to veľmi, veľmi príjemné 😌 👌.