Vyberte stranu

Ukážka z knihy Ja a môj Emo

Ukážka z knihy Ja a môj Emo je začiatkom príbehu plného láskavého humoru o spolužití dvoch absolútne rozdielnych bytostí. Príbehu plného úprimnej radosti i prudkých vývrtiek. Emo je totiž kvapku iný, než my ostatní.

 

5.novembra 2008

Dnes zašlo slnko skôr ako zvyčajne. Je to buď kvôli prichádzajúcej zime alebo odchádzajúcemu zraku. Ťažko je mi s istotou povedať, čo je tomu na príčine.

Podľa Emovho správania, nie zima prichádza, ale jar. Tuším to pasuje aj podľa kalendára. Len či sme nezabudli listy obracať. Pretože doktor tvrdí, že zrak mám v poriadku. Doktorovi verím. Emovi nie. Doktorovi je ľahké uveriť, keď vidím, že vidím. Ale Emo sa chová takmer rovnako či je zima a či jar. Po celý rok je nesmierne lenivý a zrovna tak pažravý. Takže kto môže s istotou povedať, či prichádza zima alebo jar?

Zrána mrzne. Kde tu je frcnutý sneh. Príroda šedivá, stromy holé, vtákov ani myší niet, mačky sú v ruji, ľudia otupení…Iba ten potvorský kalendár ukazuje z jednej strany marec a z druhej november. A Emo sa pozerá na marec. Mne to skôr pasuje na november. Nebudem sa ale s Emom hádať. Ak trvá na tom, že sa budeme pozerať na marec, tak budeme mať marec. Zaiste na to má nejaký dôvod. Emo má vždy dôvod. Na všetko. Málokto má toľko dôvodov ako Emo.

Napokon predstava prichádzajúcej jari je oveľa príjemnejšia ako vidina sibírskych nocí a polárnych dní. Len tie zmeny svetla a tmy mi nejdú do kotrby. Mali by byť iné. Opačné. Nie dni, ale noci by sa mali skracovať, ak je naozaj marec. Ak predsa len nie je napokon november. A možno slnko nezašlo skôr ako zvyčajne. Môžbyť to mám trocha popletené. Možno slnko zašlo načas, len mesiac vyšiel skôr, ako mal.

 

9.novembra 2008

Tohtoročné leto sa neveľmi vydarilo. Začalo niekedy uprostred marca a začiatkom apríla bolo po všetkom. Slnko sa rozsvietilo, roztopilo zvyšky špinavého snehu a zhaslo. Za oknami je tma ako o polnoci a vytrvalému mrholeniu niet konca kraja.

Hľadíme s Emom na tú beznádej spoza záclony a vzdycháme. Emo nad počasím a ja nad Emom. Je mi ho ľúto. Pozoruje kvapky dažďa a je smutný. Alebo sa mi to zdá. Emo má takú tvár. Nikdy neviem, či sa usmieva alebo je smutný. Ani jeho oči toho veľa neprezradia o jeho nálade. Emo nezvykne veľmi dávať najavo, čo si myslí. Je to tichý spoločník. Nie ako ja.

Rozprávam skoro stále a svoje pocity vykladám bez servítky. Emo počúva. Keď chce. Viem, že len vtedy, hoci navonok sa tvári, že počúva vždy. Viem, že nepočúva. Lebo Emo je starý špekulant. Presne ako ja. Preto si rozumieme. Aspoň sa tak tvárime. Sme o tom presvedčení, aspoň ja určite, a tak to hádam bude pravda.

Takže Emo hľadí z okna a ja hľadím na neho. A na teplomer. Je zima. Emo nemá rád zimu. Ani dážď. Neznáša blato a vlhko. Emo je veľký pecivál. Rád sa vyhrieva na pätnásťročných gamatkách v kuchyni, lebo hrejú lepšie ako tie v obývačke. Viac gamatiek nemáme. Ani izieb. Emovi to nevadí. Mne občas áno. Emovi sa dokonca páči, že bývame na prízemí. Ja by som radšej trocha vyššie. Je to bezpečnejšie. Ale nemáme si z čoho vyberať. Emovi sa náš pidibyt páči. Na rozdiel od jesennej depresie za oknami je v ňom teplo a neprší.

 

12.novembra 2008

Dnes ráno vstal Emo skôr než zvyčajne. Nikdy síce nevstáva neskoro a ani obzvlášť skoro, ale dnes vyskočil z postele včaššie než inokedy.

Totiž Emo mal kedysi taký zvyk. Postaviť sa na nohy zarovno so svitaním. Neskôr pochopil, že to, kedy bude raňajkovať nezávisí na tom, kedy vstane on, ale kedy sa z postele vyteperím ja. Takže ak sa zobudil priskoro, zvykol si ešte zdriemnuť dovtedy, kým sa nevyspím aj ja.

Dnes ale vstal skôr, než priskoro, a po celý deň bol nervózny. Emo má šiesty zmysel. A keď je nervózny, visí niečo vo vzduchu. Problém je v tom, že Emo do poslednej chvíle netuší, čo vlastne v tom vzduchu visí. Vie iba krátky okamih predtým, než sa niečo stane, že sa to stane a čo sa vlastne prihodí.

Prirodzene, že za ten kratučký okamih mi nestihne ani naznačiť blížiacu sa katastrofu. Nieto ešte upozorniť alebo vystríhať ma pred ňou. Avšak bude už polnoc a doposiaľ sa nič nestalo. Nielen katastrofické. Nestalo sa vôbec nič. Celý deň sme prežili v očakávaní a z toho vyplývajúcom ničnerobení.

Asi si pôjdeme čoskoro ľahnúť. Za oknami je tma ako v rohu a veľké ticho. Emovi sa to ticho nepozdáva a vypliešťa do noci oči ako biliardové gule. No ústa sa mu otvárajú frekvenciou sekundovej ručičky na mojich náramkových hodinkách. Ono sa to, samozrejme, dá iba ťažko predstaviť a ešte ťažšie stihnúť. Avšak netvrdím, že moja sekundovka je celkom v poriadku.

 

13.novembra 2008

Emove katastrofické predpovede sa napokon vyplnili. Prv, než sme stihli zaľahnúť, spustila sa taká búrka, že kvôli bleskom bičujúcim oblohu sme nemuseli svietiť.

Koniec koncov, nemali sme čím, pretože hneď prvý blesk nám vybil poistky. Udrel do stolnej lampy, šupa ako sviňa, a zostala tma. Potom sme už, prirodzene, nemali odvahu svietiť. Emo dokonca vyzeral byť nadmieru spokojný so strašidelnou tmou. Zrejme si myslel, že takto tie žeravé potvory nenájdu jeho prdel. Ležali sme na koberci pre istotu až do svitania, pretože posteľ sa nám ako vyvýšený objekt nezdala dosť bezpečná.

Ďalšia katastrofa prišla, keď sa rozvidnelo. Susedovie Ferko spustil ohlušujúci nárek. Cez poodchýlené okno znel ako kvílenie hasičskej sirény. Okamžite som bežala po vedro a s plným vody som vybehla na balkón. Myslela som, že horia.

Malý stále vrieskal, ale po dyme nebolo ani chýru, ani slychu. Naziapal na mňa, že mu v noci zmizol z akvária na balkóne škrečok. Včera ho dostal k meninám a je fuč. Povedala som mu, že neviem, prečo ziape na mňa. Ja s jeho hlodavcom nič nemám.

Kričal, že ja nie, ale možno Emo. Každý predsa vie, ako ho fascinujú myši. Vtedy som si všimla, že malý po celý čas neziapal na mňa, ale na Ema, ktorý stál hneď za mnou. A netváril sa vôbec hodnoverne.

Emo mal za ušami. Ja som si síce všimla iba špinu, ale ktovie, čo v noci nastváral. Pre istotu som však Ferkovi vyhubovala, že si mal kúpiť na akvárium dekel, aby mu škrečok neušiel. Tým som celú záležitosť uzavrela.

 

18.novembra 2008

Život s Emom nie je nijakou prechádzkou rajskou záhradou. Jeho tvrdohlavá makovica mi dáva poriadne zabrať. Najnovšie si zaumienil, že svoju pedikúru bude vykonávať zásadne na mojej posteli. No to by som sa na to pozrela!

Z vlastných skúseností viem, že nohy smrdia. Nielen cudzie. Samozrejme, že aj tie moje. Prv, než si ich umyjem. Lenže ja leziem do perín až po tomto nevyhnutnom úkone. Na rozdiel od Ema. Ten vlezie do postele kedy sa mu zachce. A tak tento jeho rozmar pokladám za absolútne nevhodný.

Lenže Ema moje názory nezaujímajú. Pokladá pedikúru v posteli nielen za vhodnú, ale dokonca za príjemnú. A na mojej posteli za samozrejmú. Je čistejšia a voňavejšia ako jeho. Som presvedčená, že je to tým, že si umývam nohy. Nepochybujem o tom, že Emo si ich umýva tiež. Má však svoje spôsoby. A má ich hrozne chlpaté.

Emo vôbec dosť zarastá. Netvrdím, že ja nie. Avšak, kým moje chlpy sú bledé a preto sotva badateľné, Emove čierne sa zdajú byť všade. Rozčuľuje ma to do nepríčetnosti a Emo to veľmi dobre vie. Napriek tomu si vymyslel tú stupídnu pedikúru rovno v mojej posteli. Život s Emom je ako prechádzka ružovou záhradou. Krásnou, ale poriadne tŕnistou.

 

ZAUJALA ŤA ukážka z knihy Ja a môj Emo? Poteší ma, ak ju budeš zdieľať.

Čoskoro si budeš môcť túto e-knihu aj zakúpiť. Zatiaľ sa môžeš zaregistrovať k odberu noviniek z mojej stránky. Budem ťa informovať, keď spustím predaj.

 

 

Share This