Vyberte stranu

Dofrasa! Pomyslela som si, keď som prvýkrát porodila mŕtve slová. Vydesilo ma to. A naštvalo. Nenosila som ich v sebe tak dlho, aby som ich porodila mŕtve. Celý čas som sa starostlivo pripravovala na deň, kedy ich zo seba vypudím. Utešené. Láskavé. Hladkajúce. A keď ten slávnostný okamih nastal, zistila som, že sú mŕtve. Muselo sa to stať tesne pred oným veľkým okamihom. Pretože do poslednej chvíle som cítila, ako vo mne rastú, rozpínajú sa, mocnejú. Potom sa začali hlásiť na svet a niekde medzi tou túžbou a skutkom zomreli. Cítila som sa veľmi zle. Tucty dní napätia a vysiľujúci pôrod ma vyčerpali. Polosedela, pololežala som tam pred Karolom a hlúpo civela niekam ponad jeho hlavu. Očividne očakával vysvetlenie, ale netušila som čoho. Vari sa nejako dajú vysvetliť mŕtve slová? Ale Karolov pohľad bol nekompromisný. Zhlboka som sa nadýchla a otvorila ústa. Ticho. Márne som sa snažila. Jediné, čo zo mňa vyšlo, bolo ticho. Slová boli mŕtve. Výdych. Horná čeľusť sa ochotne spustila na dolnú, horné viečka vzdorovito klesli na spodné. Dofrasa! Pomyslela som si.

„Dofrasa!“ Povedal Karol a treskol dverami. To bolo prvýkrát. A potom sa to opakovalo a opakovalo. Ticho. Nadávky. Búchanie dverami.

Začalo to v lete v osemdesiatom piatom, kdesi na prelome noci a dňa. Zobudilo ma nástojčivé búchanie na okno. Dnes viem, že som ho vtedy nemala otvoriť. Alebo som sa radšej nemala zobudiť. Tak či onak, to prekliate okno som otvorila  a do tmy zaznela veta. Prvé ohnivko nekonečnej reťaze zbabraného života. Po tej reťazi som sa odvtedy márne pokúšala vyšplhať z trosiek svojich polámaných snov a neviem prečo mám dodnes dojem, že s každým krôčikom nahor som v skutočnosti spadla až na samé dno. A vedela som, že nabudúce bude to dno ešte nižšie ako naposledy. Boli to len tri slová o smrti. Strohá veta bez nejakých kvetnatých zaobalení. Bez zbytočných milosrdenstiev. Jednoduchá oznamovacia veta, ktorá vám celkom jednoducho zmení život. Napríklad tak, že raz nebudete schopní porodiť živé slová. Tá veta spôsobila zmätok v mojej hlave, ktorý nemal skončiť. Tá veta spôsobila žalostné kvílenie ozývajúce sa zovšadiaľ dlho do bezsenných nocí. Tá veta spôsobila, že som o pár dní stratená kráčala po úzkej asfaltke. Zástupy ľudí sa striedali s vysokými tismi a kamennými krížmi. Bolo také samozrejmé vystúpiť po schodoch márnice  (tak sa hovorí tomu ľadovému dómu s vôňou kadidla, sviečok a smrti ?). Počúvať kvílenie plačiek. Diskrétne smrkanie do vreckoviek. Vidieť súcitné pohľady. Jej tvár. Mramorovú. Pokojnú. Usmievavú. Mŕtvu. A tak blízku. More sĺz. Súcit. Ľutovanie. Nik nehovoril. Neodpovedal. Nepýtal sa. Odťahovali ruky. Odvracali tváre. Odchádzali. Zabúdali.

A moje slová chradli. Chradli a dengľaveli. Cítila som, ako zo dňa na deň strácali silu. Ale napriek tomu prežívali. Bola som presvedčená, že priazeň osudu, ktorá obvykle po veľkom nešťastí prichádza, im dodá síl. Zmýlila som sa. Priazeň osudu je iba prázdna fráza. V skutočnosti nič také neexistuje. Ľudia sa nemajú dobre a zle. Ide len o to, ako si myslíte, že sa majú. A ja som sa od onej augustovej noci v osemdesiatom piatom už nikdy nemala dobre. Iba lepšie ako včera alebo horšie ako včera, horšie ako pred chvíľou, horšie ako pred mesiacom, horšie ako kedykoľvek predtým. Slová vážne ochoreli. Pod výrazným zhoršením ich stavu bola na zdravotnom výkaze podpísaná veta. Tri slová o smrti. Z augustovej oblohy zišlo slnko jedného večera v deväťdesiatom piatom veľmi rýchlo. Slová sa síce rodili živé, ale slabé. Neduživé. Bojazlivé. A máloktoré prežilo súmrak. Znova som kráčala asfaltovým chodníkom. Zástupmi ľudí, vysokých tisov a kamenných krížov. Schodmi. Šerým dómom s vôňou kadidla, sviečok a smrti. Kvílením. Plačkami. Až k rakve. S tvárou známou a neznámou zároveň. Znetvorenou utrpením. Šťastnou, že je po všetkom. Desivou ako tá pliaga, ktorá pohltila život patriaci tvári. Ale čo je zvláštne, nebolo sĺz. Slová sa začali správať čudne. V jednej chvíli prekypovali životom a vzápätí hynuli jedno po druhom, akoby im zubatá stínala hlavy. Akoby ich kosil mor. Umierali, no predsa bola nádej, že sa aspoň narodia živé. Nádej, že sa aspoň narodia. Bola tu aspoň nádej.

Čas plynul a vyhladzoval jazvy smrti na mojej dochrámanej duši. Zmysel života sa mi snažil uniknúť. Ukryť sa v molekulách vzduchu. Ľudia sa ukrývali tiež. Prestala som ich hľadať. Chýbali mi sily. A zmysel. A ľudia. Na svete sa zotmelo. Dni sa rozplakali. Aj oči. Až jedného dňa konečne vyšlo slnko. S Karolom. Našla som ho (vždy nájdete to, čo nehľadáte) a podľa toho som sa k nemu aj správala. Ale on to vymyslel inak. Nepýtal sa ma, či to tak chcem. Jednoducho to urobil. Uzdravil slová. Ako Kristus, ktorý slepcovi povedal viď a on uvidel. Ako Kristus, ktorý chromému prikázal vstaň a on odišiel. Ale mal sa ma opýtať. Pretože vzduch nečakane preťalo svišťanie biča. Udrel prvýkrát. Druhýkrát. Tretí… štvrtý… piaty… a pri každom plesknutí slová žalostne zavyli. Kvílili a kričali bolesťou. Zvíjali sa ako klbká hadov v ukrutných mukách a napokon vysilené padali ku Karolovým nohám. A pre mňa bolo čoraz ťažšie vyvrhnúť nové slová.

Na sklonku sedemnásteho augustového dňa v deväťdesiatom siedmom som v zrkadle uvidela vetu. Tri slová o smrti. Asfaltový chodník. Tisy a kamenné kríže. Schody a vôňu kadidla, sviečok a smrti. Smrkanie do vreckoviek a slzy. A v rakve známu tvár. Mramorovú. Pokojnú. Mŕtvu. Vlastnú. Zahľadená do nej som si nevšimla, že v mojich útrobách slová v predsmrtnej agónii vydali posledný výkrik. O hodinu nato prestali bojovať. Keď ma Karol ráno prebúdzal, pravidelné bolestivé kontrakcie mi skrivili tvár. Stav hlbokého bezvedomia sa miešal so zábleskmi príšerného vedomia. Triasol so mnou. Kričal. Naliehal. Pomáhal im (mi) na svet.

„Prečo?! Prečo?! Prečo si to urobila?!“ Reval ako zmyslov zbavený. Mal si sa ma opýtať. Konečne ma oblial známy pocit úľavy, ako keď sa vám podarí po nástojčivom znervózňujúcom nutkaní vypudiť zo seba zatvrdnutú týždňovú stolicu. Dofrasa! Uvedomila som si, že slová sú mŕtve. Hornú čeľusť som ochotne spustila na dolnú, horné viečka vzdorovito klesli na dolné. „Dofrasa!“ Povedal Karol a treskol dverami.  

Share This