Vyberte stranu

Hady hrubé ako teľatá, zakliate tisícročné panny do skaly a medvede drápajúce voňavé cesnakové koberce. Tlačila som tie obludné predstavy hore Koškárovskou lúkou a fučala ako prepichnutá guma na bicykli. Ľudia toho natárajú.

„Ten had je len jeden. A stále ožratý. Večne lačný po krvi. Plazí sa chodbami pod hradom a stráži tam tristoročné Révayovské vínne
pivnice. Kto by si nechľupol? Z Katovej skaly sa ozýva iba jediný prosebný hlas. Aj to len raz za sto rokov. Takže tento rok tam nič nezačuješ.
A medvede v cesnaku? Choď radšej do ZOO, ak ich chceš vidieť,“ smial sa ujo Julo, keď som mu v sklabinskej krčme vyklopila tie babské
povedačky. Julo mal na krku osemdesiatku a v pohári s pivom poldecák. Hovoril mu zásmažka.  

Tlačila som hore Koškárovskou lúkou 10 prejdených kilometrov, 700-metrové stúpanie a 100 rokov hanby. Prehĺtala žlč a všetky hady sveta. Pred štyrmi hodinami som sa v ruinách Sklabinského hradu túžila prepadnúť k tomu beznohému zlosynovi a ožrať sa s ním do
bezvedomia. Civela som do jednej z dier, cez ktorú by sa pretlačila aj hlava teľaťa. Takú veľkú ju ten krvilačník vraj má. Podstúpila som to riziko aj napriek poverám, že ak by sa ukázal, bol by so mnou amen. Zlovestnými očami by ma priklincoval k polozborenej stene tristoročnej Révayovskej kúrie. A vysal zo mňa život.

Keď sa z nej vynorili zvedavé čierne očká asi polmetrovej užovky, nemala som ďaleko od mŕtvice. Dupala a ziapala som rovných 7 minút. Ušiel by aj dinosaurus, nie to malé háďatko. Ku podivu, turisti zostali. Za nekonečnej standing ovation som sa pobrala preč. Čo najďalej odtiaľ. Najlepšie na druhý koniec vesmíru. Toľko hanby kvôli hlúpym babským povedačkám.

Ale len čo som o pár kilometrov ďalej vošla do voňavej cesnakovej hory, boli späť. Odtlačok medvedej stopy v mäkkom blate ich vrátil do reality. A nielen ich. Vystrelila som horou ako raketa. Rovnako som asi aj žiarila. Cesnakový les razil romantikou, ale moje telo len adrenalínom. Ak som dokázala pripustiť existenciu  gigantického hada, o tej medveďovej som takto z jari absolútne nepochybovala.

Cesnakový koberec dávno vystriedala ušliapaná tráva. Medvede sa cvrkli na dotieravé muchy. A ja som tlačila Koškárovskou lúkou len
vlastné vysilené nohy. Na jej konci som vytlačila aj posledný vzduch z pneumatiky/duše a padla na kolená. Ale nebol to prejav pokory, ľútosti či pokánia. Potkla som sa o tŕnistý poplaz z malinčia, čo si dravo razilo cestu Kľackou divočinou. V tom pokornom geste som ostala civieť na vrcholovú tabuľku a hrdú panorámu kopcov vôkol nej.

Veľkofatranský Kľak je o štyridsaťdva metrov vyšší ako jeho menovec v Lúčanskej Malej Fatre. Ponúka nádherný kruhovitý výhľad na
všetky hory, na aké si len spomeniete. Fatranské, Tatranské, i tie ostatné. Je tam pokoj a ticho, o akom na Fačkovskej turistickej mucholapke môžete v peknom počasí len snívať. Davy krákorajúcich turistov by sa na jeho vrchol aj tak nezmestili. Nie je to žiadne letisko. Dvadsaťtri kilometrová štreka s 1300 metrovým prevýšením je primeranou daňou za súkromnú VIP zónu. Osem hodín ubehne ako voda, no v lete zvýši čas aj na hľadanie pravdy o Katovej skale či beznohom strážcovi tajomného bludiska pod Sklabinským hradom. 

A nezabudnite ďalekohľad. Aby ste tomu pankhartovi videli lepšie do očí.

...odkiaľ, kam, ako vysoko a za ako dlho

Trasa: Sklabinský Podzámok – Hrad Sklabiňa – Sklabinský Podzámok – Kaplna – Koškárovská lúka – Kľak (1 394 m n.m.) – Jarabiná – Sedlo za Kečkou – Kaplna – Sklabinský Podzámok

Dĺžka:                27 kilometrov

Prevýšenie:       1 330 metrov

Čas   :                            9 hodín

 

Vieš, že…

Na hrade Sklabiňa sa v roku 1944 bolo viac na čo pozerať. Dnes zo stavby z prvej polovice 13.storočia zostali ozaj len zvyšky. Omietky, okien, portálov… najviac toho stojí v renesančnom kaštieli. A ešte v legendách. O čiernych rytieroch bez tvárí, o príšernom rinčaní reťazí, najmä počas búrok. O tajomnom hadovi gigantických rozmerov s trvalou adresou v záhadnom hradnom podzemí. Ešte stále tam vraj žije a z času na čas dá o sebe vedieť.

Kľak vo Veľkej Fatre je väčší brat toho malofatranského. A ako praví bratia majú spoločné nielen meno, ale zjari aj romantické zelené koberce z medvedieho cesnaku na úbočiach. Jeho meno nie je náhodné – medvedia stopa v blate na fotke v galérii je jasný dôkaz.

Obec Sklabiňa a priľahlé hory zažili hrôzy druhej svetovej vojny na „vlastnej koži“. Sklabinský Podzámok fašisti vypálili a obec po vojne doslova vstala z popola. V Kantorskej doline z obce do hôr je niekoľko pamätníkov na boje i partizánov. Tí sa zhromažďovali aj v horárni pri Kaplne na fotke. Brigáda, ktorá sa tu sformovala sa stala základom I. a II. brigády M.R. Štefánika a vďaka nej vypuklo aj v Turci Slovenské národné povstanie.

Share This