Vyberte stranu

Spojila som svoj život s diablom. Nie s takým s ružovými rožkami, kopytami a chvostom s chumáčom uhľových štetín na konci. A predsa s diablom. Uzavreli sme zmluvu. Riadne, krvou sme ju podpísali. Zaviazali sme sa, že budeme pri sebe stáť v dobrom i zlom naveky, pokým nás smrť nerozdelí. Na hlavu som si nasadila belostný venček nevinnosti a v dlani zovrela tucet krvavých ruží.

Smrť nás doposiaľ nerozdelila a tak sa prebúdzame deň čo deň jeden vedľa druhého v posteli prepotenej vášňou (a nočnými morami). Okrem sladko-čudného bozku na dobré ráno (premiešaného hladnými slinami) nič nenaznačuje, že by sa tým rozhodnutím v mojom živote niečo zmenilo. Azda iba … slnko svieti čoraz úzkostlivejšie.

Avšak prvý signál, že veci nie sú tak, ako boli, už dorazil. Nechuť vstať z toho prekliato – príjemného brlohu neresti býva viac než strašná, keď leží vedľa mňa s rukou nekresťansky zakliesnenou v mojich chúlostivých miestach. V hlave sa mi zakaždým previnie sled záležitostí, ktoré prosto MUSÍM! urobiť; od poodchýlenia ľavého viečka až po odličovaciu maškarádu večer pred spaním. Množstvo každodennenevyhnutných úkonov a vedomie, žetovšetkonemôžemstihnúť ma desí. Natoľko desí, že s očami vytreštenými na padajúci strop a z rozmláteným zvonom v hrudi (ktorý ale nikdy nezvoní), rútim sa každé ráno do nového neprežiteľného dňa.

On sa nečujne vykráda za mnou. Žiadostivo ma obchytkáva, keď si ľadovou vodou striekam tvár, keď si starostlivo, hraničiac až z pedantnosťou pudrujem znamienko (ktohovie čoho?) na nose. Túli sa ku mne pri zalievaní kávy a perverzne spolu vdychujeme jej nezameniteľnú arómu. Zviera ma v náručí, keď otváram dvere a tisíckou argumentov ma znova presviedča, že neodídem sama.

Schúlenú pod ramenom odprevádza ma každý boží deň až pred kanceláriu. A po letmom bozkaní na líce sa taktne vytratí. Lenže ja celý deň myslím iba na neho. Neprejde minúta bez toho, aby mi v hlave nerozkvitli jeho dotyky, horúce šepoty a pevné stisky. Počítam hodiny a hlava mi praská ako orechová škrupina (na ktorú dopadne kladivo) a do éteru z nej syčia trýznivé úvahy o nezmyselnosti zmyslov. Čo sa deje vôkol mňa, neviem. Sú mi ukradnuté hlasy, ľudia i smiech. Pre mňa boh vymyslel len obavy a strach.

Dni napokon vôbec nevyzerajú stereotypne. Ba je priam do očí bijúce, že v mojom živote nastala síce iba jediná, no kategorická zmena. Čosi monštruózne mi vtieklo do žíl. Hromadí sa to v ľavej srdcovej komore, v ktorej ktosi vysekal dieru do dna. A dal si sakramentsky záležať. Cítim ako hladina úzkosti napriek tomu stúpa, zo sekundy na sekundu prekonáva výstražné kóty. Blazniem v mučivých predstavách, ukrutných víziách a katastrofických predtuchách. Až napokon to nevydržím a… domov obvykle bežím. A v stiesnených zreničkách mi ľudia čítajú dva obrovské otázniky. Mihajú sa bezstarostné tváre vyškerených postáv, rozčechraných stromov a nadržaných psov. Je jar. Do bytu doslova vpálim. Okamžite je pri mne. Zláska ma a celá sa strácam v jeho nikdyneprestávajúcom objatí. Nadávam si do kráv; ako ma vôbec môže napadnúť, že ho tu raz nenájdem? Ako iba môžem zapochybovať, že by ma opustil? Či sme si nesľúbili vernosť až po hrob? Budeme pri sebe stáť v dobrom i zlom naveky, až kým nás smrť nerozdelí. Súdiac podľa uplynulých dní a môjho psychického stavu, tá chvíľa nie je ďaleko. Spojila som svoj život s pesimizmom.

Share This