Hrad Sitno celé stáročia láka legendou o tajomných rytieroch. Táto story z hory prerazila až do kmeňovej rubriky denníka SME Cestovanie.

„Sitnianski rytieri, vylezte z tej diery!“ Hučala som do hlbokej jamy v andezitových ruinách hradu Sitno. Nakláňala som sa nad tú čudesnú dieru čoraz viac a vyvreskovala. Ohlušujúci rachot a trasúci rebrík ma uisťovali, že to robím správne. Desať metrov pod mojimi nohami sa zem chvela ako pred blížiacou sa erupciou. Spolu s rebríkom sme zažívali najväčšie zemetrasenie od výbuchu sitnianskeho stratovulkánu pred miliónmi rokov. To nie je možné, blyslo mi hlavou a v tom ma zdrapili mocné chlapské ruky.

Pod sitnianskym hradom, kape rozum smradom.

o Marta Kasmanová | Story z hory

Zavri už konečne ústa! Zasyčal Karol a rozhostilo sa ticho. Starý železný rebrík sa dotriasol vo chvíli ako z neho zložil nohu. Zarachotil ďalší hrom. Búrka bola naozaj blízko. Takmer ako vyslobodenie mojich rytierov. Spali tam dolu pod zemou ako nejaké Šípkové Ruženky a vyzeralo to, že sa môžu pokojne obrátiť na druhý bok.

hrad Sitno

Karol ma vliekol hore päťstoročnými kamennými schodmi ako vrece krumpieľ. Odniekiaľ k nám doliehal tichý smiech. Prv než sme sa doterigali na posledný schod, zahorela som ako vatra, čo zo Sitnianskeho brala pred stáročiami na výstrahu pred lúpežnými vojskami šľahala. Pokoj, stávajú sa aj horšie veci, opakovala som si.

Dôkazom môže byť posledný obyvateľ sitnianskeho hradu, urodzený pán Štefan Koháry. V roku 1664 ho niesli z tureckého bojiska pri Leviciach zabaleného v tmavočervenej hodvábnej zástave jeho uhorského rodu. Stalo sa mu to najhoršie, čo sa človeku môže stať. Čo by on dal za to, že by ho Turci len vysmiali?

Na Sitno som sa vybrala hľadať tajomných rytierov. Ľudia od Hontu až po Oravu básnia o nich celé stáročia. Prešla som Sitno krížom krážom. Odhora nadol. Zľava doprava a ešte aj z rohu do rohu. Ale po sitnianskych borcoch, čo Slovákom lepší život priniesť majú, nie je na celom brale ani chýru ani slychu. A dokonca ani smradu. Ani na ňom, ani pod ním a ani v studených čiernych skaliskách.

A predsa sa krajom nesú chýry o tajomných pivniciach v hradnom brale. V nich mnoho vojska i s koňmi zakliateho. Rady husárov, každý pri svojom koňovi a v strmeni drží nohu. Vedno snívajú tisícročný sen. Keď raz niekto ich skrýšu objaví a správny povel vysloví, vyšvihnú sa na tátoše a hybaaaáááj v Slovenskú diaľ.

Dôkazom ich bytia má byť hojný prameň na Sitne, ktorý v istú hodinu v noci stráca vodu. Vtedy husári kone napájajú. Staré písma zaznamenali, že podľa očitých svedkov je vo vrchu i smradľavý podchod, odkiaľ vyteká od koní kal a moč. A zo skalnej pukliny veľmo ťažký duch ide, „duch, ako z mnohých koniarní, ktoré v Sitne jesto“. Koniec citátu.

Vybehlo už na Sitno pár dobrodruhov, čo tajomné pivnice nájsť v brale zamýšľali. Dokonca i hlavy učenejšie, než tá moja. Taký Andrej Kmeť, čo na Sitno z obloka celý život pozeral, bol veľkou nádejou. V neďalekej Beši našiel mamuta, hoci ten päť metrov hlboko v zemi sa ukrýval. Na Sitne ale múdry muž miesto smradľavých bojarov objavil len desiatky voňavých ruží…

Ani profesor Niederle od samotného rakúskeho cisára viac šťastia nemal. A to Sitnianske bralo s desiatimi chlapmi a dlhými prútmi skrz-naskrz poprepichoval. A predsa do tých pivníc akýsi drotár, drevorubec a honelník dvesto rokov dozadu zablúdili. Rytierov a ich driemajúce kone vraj na vlastné oči zočili! Len či priveľa ohnivého trúnku nepopili?

…odkiaľ, kam, ako hlboko a za ako dlho

Trasa:   Počúvadlianske jazero, parkovisko – Tatárska lúka – Sitno (1 009 m n. m.)– Sitniansky hrad (890 m n. m.) – Granty –  Tatárska lúka – Počúvadlianske jazero, parkovisko

Dĺžka:                6,6 kilometra

Prevýšenie:         414 metrov

Čas:                         2,5 hodiny

Hrad Sitno stojí na rovnomennom vrchu Sitno.

Názov získal práve podľa brala, na ktorom ho jeho stavitelia vybudovali. Ruina stredovekého hradu stojí na základoch pravekého hradiska. Sitno znamená podľa slovníka slovenského jazyka peklo. Tým sa vrch určite v minulosti mohol zdať – je to totiž vyhasnutý stratovulkán, ktorý kedysi chŕlil oheň a síru. Ale vďaka sopke a vyvretému čiernemu andezitu je Sitno tým, čím je. Čarovnou horou s tajomnými neprebádanými jaskyňami.

Hrad spustošili do dnešnej podoby Rákociho povstalecké vojská na začiatku 18. storočia. Skazu dokonal čas. Vynaliezaví ľudia z jeho pozostatkov na vrchole Sitna postavili prvú turistickú rozhľadňu na Slovensku.

Podľa legiend sú v skalách pod hradom jaskyne. Tajomné pivnice, v ktorých spia zakliati rytieri. Hlboké a nevyčerpateľné studne. Ale sú to iba legendy.

Páčila sa ti story z hory o hrade Sitno? Zdieľaj a ukáž ju ostatným 😉. Ďakujem.

Share This