Vtipná veršovaná poviedka o nezvyčajnej návšteve vysileného poštového holuba na našom dvore a o jej následkoch.
Pristál nám na dvore poštový holub.
Zjavne vysilený. Na nohe krúžok zavesený. Za ním papierik zastrčený.
Náš kocúr Mišo, miestne „ľarva mačacia“, zbystrí hneď a pazúry si brúsi.
Svetobežníka poštového nie je mu ľúto, rád by ho okúsil.
Minulú zimu, potvora, dovliekol v zuboch zamrznuté torzo podobného tvora.
Zuby má ostré, no žiadne píly. Na zožratie zmrzlej mrciny nemal dosť sily.
Heš! Oženiem ho.
Milý holúbok je náš čestný hosť.
Zrno, vodu, ovsené vločky i omrvinky s pieskom, všetkého má dosť.
Verím, že keď sa posilní, oddýchne si, znovu chytí dych a vzlietne.
Ale aj po zotmení drepí na terase a ani ho nehne.
Iba hlávku skryje pod krídlo a privrie oči…
Takto u nás trávi celú noc.
Dávam na neho pozor, lebo záškodníkov chodí tmavým dvorom viac než dosť.
V každom kúte niečie oči svietia, mihajú sa tiene.
Zvedavo z tmy naťahujú krky, kto to u nás drieme.
Nad ránom sa mi sníva, že ho žerie jež.
Strhnem sa, noc je preč a holub tiež.
Na terase po ňom zostalo – iba jedno pierko a kopa výkalov.
Na zemi, na stole, ratanových kreslách, vankúšoch… je toho fakt dosť.
Takto sa nám milý holúbok odvďačil za pohostinnosť 😊.
Páčila sa ti táto vtipná vtipná veršovaná poviedka zo života? Zdieľaj a ukáž ju ďalším 😊. Ďakujem.
