Ferata HZS Martinské hole perfektne zresetuje hlavu

Tvrdohlavá som ako mulica a tak sme sa jedného slnečného dňa ocitli pod nástupovým rebríkom. Obtiažnosť feraty som hodnú chvíľu posudzovala podľa ľudí, ktorí sa na ňu odhodlali a ktorí sa otočili späť. Zaradila som nás k tým odvážnejším, chopila sa istiaceho lana a vyšvihla na prvú skalu. Predo mnou ľudia bez výstroja – vravím si, ak to zvládli oni, zvládneme to tiež. Nemýlila som sa, ale bolo to veľmi ľahkovážne a nezodpovedné rozhodnutie. Dnes by som bez odporúčanej prilby, sedacieho úväzu, tlmiča pádov a rukavíc na feratu nešla. Neisté nohy, šmykľavé spotené dlane a ločkajúce bagandže (a nie od vody) sú na ferate veľmi zlá výbava.

Nebolo mi všetko jedno.

Teraz to už môžem priznať. Potrebovala som na chvíľu vypnúť hlavu. Zresetovať ju. Podarilo sa. Zacyklené zlé myšlienky sa vyparili takmer okamžite. Moje skúsenosti s technickými pomôckami a terénom, v ktorom je na ne človek odkázaný, siahali maximálne k rebríkom a reťaziam v Jánošíkových dierach. Ferata žiadala viac. Veľkým hendikepom boli krátke nohy a slabé ruky. Tento nedostatok som vyvažovala hnevom. Dá sa z neho vyťažiť veľa cennej energie.

Moja osobná lezecká dráma sa odohrávala vo výške jeden až dva metre nad strmým korytom potoka zhruba hodinu. Na to, že bolo suché letné obdobie, pekne dravého. Fascinujúceho i desivého. Hoci je Mlynský, neskôr Pivovarský potok označovaný ako tok IV. rádu, nejde o žiadnu štvrtotriednu stoku, ktorá sotva tryská zo zeme. Neoplatí sa ho podceňovať. Pramení v juhovýchodnom svahu Krížavy Lúčanských Veterných holí. Hole bičuje nielen vietor, ale aj riadne lejaky. Odvodňovať teda má čo. Podľa toho aj vyzerá. Je veľký rozdiel, či sa na feratu vyberiete pred alebo po daždi.

Ferata HZS Martinské hole: bola i panika.

Chvíle, keď som uverila, že to nedám. Že sa priviažem k lanu a už sa ani nepohnem. Vtedy som sa obzrela a videla zástup čakajúcich vysmiatych ľudí bez výstroja za sebou. Urobila by som čokoľvek, aby sa nesmiali na mne.  Vzdať som to na ferate aj tak nemohla. Cesty späť niet. Je jednosmerná. Je lepšie zabudnúť, že celé to môže skončiť aj veľmi zle. Dolu v koryte medzi balvanmi. Oplieskaná o skaly. Vtedy by bolo najväčším úspechom, ak by sa mi podarilo nenapichnúť na jeden zo spadnutých kmeňov, ale zachytiť sa ho a udržať sa na mieste do príchodu záchranárov.

Osobitnú pochvalu udeľujem prístupovému chodníku. S malebnými drevenými lávkami, hrdzavými banskými vozíkmi i koľajami pred zasypanou štôlňou. S divokým kaňonom, kde popadané stromy nútia kloniť hlavu. Ferata HZS končí pod Bazovou, odkiaľ chodník pokračuje ku chatám na Martinských holiach. Po pohodlnej asfaltke späť na konečnú zastávku martinskej MHD Stráne to bola konečne nuda.

Ferata HZS Martinské hole

nie je vhodná pre každého. Vedie k nej pohodový prístupový chodník, ale samotná ferata je náročná a jednosmerná. Našťastie, pred nástupom sa možno otočiť a vrátiť späť lesom. Nie je to žiadna hanba. Naopak, príjemná vychádzka.

Ferata bez výstroja mi z hlavy vygumovala všetky zlé pocity: hnev, frustráciu, napätie i úzkosť. Na konci som cítila len nekonečnú radosť a šťastie, že som to zvládla a stále žijem.

Feratový výstroj

určite odporúčam. Minimálne prilbu, istiace lano a rukavice. A PEVNÚ OBUV. Pozor na sezónne uzávery. Chodník býva uzavretý od polovice apríla do konca mája, a od polovice septembra do konca októbra. Buďte ohľaduplní k prírode a obyvateľom lesa.

Výborné je, že po zdolaní feraty môžete v niektorej z reštaurácií pod Martinskými Hoľami doplniť sily. Návrat je po pohodlnej asfaltke okolo kanóna z druhej svetovej vojny a sídla tamojšej partizánskej brigády.

Páčila sa ti táto story z hory? Zdieľaj a ukáž ju ostatným . Ďakujem.