Vyberte stranu

Prebudil sa na vlhko a zimu, ktorá sa mu drala pod šaty. Posadil sa a hlava sa mu zakrútila, žalúdok sa roztriasol. Zmätene sa obzeral okolo seba. Na riedkych chumáčoch trávy vôkol ohniska, ktoré plápolalo akiste len vďaka vetru, čo sa z času na čas prehnal rozsadlinou a rozdúchal dohasínajúcu pahrebu, ležali v rôznej vzdialenosti telá v prepotených, páchnucich  tričkách a špinavých džínsach. Zem pokrýval okrem riedkeho kriakovitého porastu a bodliakov už iba štrk, klince a desiatky špakov. Všade boli porozhadzované fľaše a škatuľky od cigariet. Poväčšine boli jedny i druhé prázdne. Ticho zaskuvíňal, keď sa vzpriamil na roztrasené nohy. Zodvihol zo zeme jedinú nedopitú fľašku piva a lačne si ju pritisol k ústam. Odhodil ju, až keď bola prázdna. Svet sa stal zasa prijateľným.

Z miesta, kde stál, mal dobrý výhľad na piesočné duny za rozsadlinou. Vietor sa po nich preháňal, víril hnedé mračná piesku a hnal ich pred sebou, dokiaľ to nevzdali a neklesli bezvládne k zemi. Bolo v tom niečo tajomné… niečo mystické… hm, bolo to smiešne, uškrnul sa, nie mystické, smiešne. Hoci… cez úzky priechod medzi skalami sa začali od dún trúsiť nejasné postavy… niečo na tom bude. Pošúchal si oči a dvakrát silno žmurkol. Postavy postávali pri ohni a vôbec sa mu nepozdávali. Matne si spomínal, že čosi podobné tu už dnes bolo.

„Tak to teda nie!“ Vykríkol a rukami mlátil vzduch. Odrazu sa zháčil a neveriacky si prezeral dlane. Udrel ju. Udrel Kláru, zazvonilo mu kdesi v hlave a vzápätí sa mu zazdalo, že to jeho hlava je zvonom, do ktorého práve z celej sily udreli oloveným kladivom.

„Zabil si ju,“ ozval sa pokojný hlas. Viliam sa prudko obrátil a zdúpnel. Stál zoči voči chlapíkovi, ktorého sakramentsky dobre poznal. Úporne lovil v pamäti, kto to je. Tvár, oči a vlasy, tie vlasy… tú pravú stranu sa mu nikdy nedarilo učesať tak, ako chcel. Prečo sa na mňa tak nahlúplo usmieva, pátral. Viliam si nevedel spomenúť vôbec na nič a ten sprostý úsmev ho privádzal do zúrivosti. Tá pravá strana… kristepane! Tá pravá strana mu nejde učesať… veď… veď to… veď to som ja sám! Vyvalil oči a chvíľu na seba bezmyšlienkovite civel. Ničomu nerozumel. Najskôr to budú halucinácie, napadlo mu. To máš z toho chľastu, ty idiot (to mu nenapadlo, to povedal ten druhý) a zopakoval:

„Zabil si ju.“

„Nie! Nikoho som nezabil,“ Viliam cítil, ako mu v hrdle naviera hrča. „Bol to iba prelud, halucinácia… trocha som to prehnal s pivom. To je všetko,“ dodal potichu, takmer prosebne.

„Teda prelud, halucinácia, ako ja?“ Uškŕňal sa dvojník od ucha k uchu. Viliam sa zarazene pozrel na chlapíka (ktorý vyzeral presne ako on, iba o čosi horšie) sediaceho pri ohni a niekoľko sekúnd vyzeral skutočne prekvapený, čo tu ten prekliaty kopirák, dočerta, robí. Už  – už otváral ústa, keď ho chlapík (ktorý vyzeral presne ako on, iba o čosi horšie) predbehol.

„Zrejme sa teraz sám seba pýtaš, kto som a čo tu dočerta robím,“ sebavedomý až posmešný úškrn mu skrivil tvár. Viliamov zakalený pohľad sa teraz celkom vyjasnil.

„No, priznám sa, napadlo mi to,“ pripustil a uvedomil si absurdnosť situácie, v ktorej sa nachádzal. Rozprával sa s niekým, kto vyzerá presne ako on a s najväčšou pravdepodobnosťou tu vôbec nie je. Bude to tým, že priveľa pil, presviedčal sa. Nemôže predsa existovať navlas rovnaký človek. A keby aj, kde by sa tu, dočerta, nabral? Ale chlapík (ktorý vyzeral presne ako on, iba o čosi horšie) ho nenechal zaoberať sa jalovými úvahami.

„Je to také prosté, Vili,“ prehovoril a na jeho vyškerenej tvári sa nepohol ani sval. „Som tvoje trápenie…“

Viliam vyprskol do hurónskeho smiechu.

„… a ty si zabil to dievča.“

Smiech zamrel v tichu. Viliam neveriacky zažmurkal, pevne stisol viečka a rukami si pretrel oči.

„To sa mi len zdá, to sa mi len zdá, to sa mi len zdá,“ opakoval si potichu a dlaňami si šúchal tvár. Ale keď otvoril oči, chlapík (ktorý, mimochodom, vyzeral presne ako on, iba o čosi horšie) tam stále sedel pri ohni a uškŕňal sa na neho tým svojím nič dobré neveštiacim úsmevom.

„Vlastne to mala zrátané už v deň, keď ste sa zoznámili. Odporné!“ Zvraštil tvár. „Pomalé, trýznivé umieranie. Kde sa to v tebe vzalo, Vili?“

Ale Viliam Grošlák očividne nebol schopný odpovede, pretože vôbec nechápal, o čo ide.

„Nikdy si taký nebýval. Prečo ona? Prečo si to urobil práve jej?“ Pokračoval chlapík, ktorý si hovoril trápenie. „Nemal si ju zabiť.“ Odrazu bol taký skutočný ako oheň, pri ktorom sedel, ako ľudia spokojne chrápajúci v tráve, ako trápenie, ktoré doľahlo na Viliama Grošláka. Euforickú náladu vietor odvial kamsi do nekonečných piesočných dún vôkol kameňolomu. Ovzdušie zhustlo. Z Viliamových útrob sa niečo žalostné predieralo na svet.

 „Vyplač sa,“ ozval sa chlapík – trápenie. „Nehanbi sa. Aj ona často plakávala, ale teba to, koniec koncov ako vlastne nikoho, vôbec nezaujímalo.“ Už sa neuškŕňal. Vyzeral skôr nebezpečne. Z Viliho už – už vyletel prvý hlasný vzlyk, keď nebezpečne vyzerajúci chlapík opäť prehovoril.

„Vravieval si jej vtedy, aby nebola hysterická. Pamätáš? Cítiš sa ako hysterik? Len si vychutnaj ten pocit, keď ťa opantá smútok a strach. Je to hocičo iné, len nie hystéria. Všakže?“

Viliam statočne odolával nájazdom dotieravých bojovníkov žiaľu, ktorí mu bolestne trhali srdce a vtláčali mu ho do hrdla.

„Vieš, aká je to bolesť, keď potrebuješ vedieť, že nie si na svete sám, že ťa má niekto rád, ale v tej chvíli nie je na celom svete nik, kto by ťa mal rád. To si ani nevieš predstaviť, aká je to bolesť, kamarát.“

Vili sa naposledy pokúsil odolať krutým žoldnierom ľútosti a ochromujúceho trápenia.

„Prečo mi to hovoríš?!“ Skríkol. „Nič zlé som neurobil!“

„Ale urobil. Tu ide o vraždu, kamoško,“ odpovedal lakonicky chlapík (ktorý vyzeral skoro ako on, ale oveľa horšie). A z tej sa už nevysekáš. Už nemôžeš povedať, že si nič neurobil, veru nie,“ pokrútil hlavou a to nekompromisné gesto naháňalo Viliamovi Grošlákovi strach. „Urobil, Vili, urobil si jej to najhoršie, čo si jej mohol urobiť. Milovala a nenávidela ťa súčasne. Ach, Vili, čo si to vykonal?“ Uprel spýtavý a vyčítavý pohľad zároveň na Viliamovu vystrašenú tvár.

„Tak počúvaj, ty bastard,“ Viliamovi sa nepochopiteľne triasol hlas a to ho štvalo. „Neviem, čo si zač, neviem, kde si sa tu vzal a prečo vyzeráš presne ako ja, ale ak už konečne nezavrieš hubu, zošaliem z tých kravín, čo mi tu táraš, ak som to už neurobil a potom neručím za seba!“ Ale vôbec to neznelo tak, ako chcel.

„To ti verím. Trápenie býva niekedy šialené,“ uškrnul sa podivný dvojník, ale nebol to výsmešný úškrn, ale ľadový meravý úškľabok, ako keď zistíte hroznú pravdu, o ktorú ste vôbec nestáli. „Spoznáš, čo je to trápenie, pretože si zabil to dievča. Výčitky ťa budú prenasledovať po zvyšok života. Spoznáš, čo je to šialenstvo.“

Viliam Grošlák odmietal pochopiť čo len zlomok z toho, čo to indivíduum, ten prelud či halucinácia tvrdil.

„Nikdy by som Kláre neublížil. Čo to tu táraš?!“

„Tak prečo si sem utiekol?“ Vilimu sa zazdalo, že v chlapíkovom hlase začul ozajstnú  zvedavosť, úprimný záujem, ale zároveň bol presvedčený, že ten aj tak pozná odpoveď. Vili mal pocit, že chlapík pozná všetky odpovede sveta. „Robil si všetko preto, aby si sa stal zmyslom jej života a teraz, keď ním si, zmizneš a kvôli čomu má žiť?“ Pokračoval a Vili, ako sa tak na neho pozeral, začínal tušiť, čo mu na ňom prekáža, čo zohyzďuje jeho tvár. Bolo to, skutočne to bolo také jednoduché i keď prekvapujúce zistenie a Viliamovi to na chvíľu vrátilo guráž. Zapálil si cigaretu a dym vyfúkol chlapíkovi do tváre.

„Skúšal som jej porozumieť. A niekedy to bolo sakramentsky ťažké. Ale nič som vám ani nikomu inému neurobil, tak prečo sa tu rozdrapuješ? Doriti! Seriem na teba, seriem na nejaký prelud, prekliatu halucináciu!“

Keď to vyriekol, bolo mu oveľa lepšie. Fajčil cigaretu a obaja mlčali. V chlapíkovej pošramotenej tvári sa celkom zreteľne odrážala tá zohyzďujúca črta a znetvorenie už celkom zmenilo jeho vzhľad. Bol tak strašne odpudivý, hrozný, tak stiesňujúci a beznádejný, ako môže byť len krutá pravda.

„Nerozumel som jej.“

„Ale to nie je dôvod na zabitie,“ namietal chlapík.

„Kristepane! Ako ti to mám vysvetliť?! Nezabil som ju! Ju ani nikoho iného!“

„Ale áno. A tým najkrutejším spôsobom,“ oponoval prízračný dvojník. „Umierala pomaly a dlho, kamarát…“

„… hovorím ti, prestaň!“

„Tak málo času. Tak málo času si jej dal, Vili,“ chlapík (ktorý už vôbec nevyzeral ako on) bol skľúčený. „Sú tu všetci tvoji priatelia. Povedz ale, ktorý je ním naozaj? Ten? Tamten? Alebo tento tu? Ani jeden! Ani jeden nie je hoden tohto pojmu. Je vôbec možné, že to nevidíš? Falošní bastardi, samoľúbi a sprostí, keď sa s nimi pokúšaš komunikovať po západe slnka. Naozaj chceš prežiť život práve s nimi?“

Vili si nemyslel, že chlapík očakáva odpoveď, ale napriek tomu odvetil.

„Volal som ju … nechcela ísť.“

Chlapík vyprskol do sileného smiechu. Neprešlo ani pár sekúnd a znova bol vážny.

„Sľúbil si jej niečo iné. Ale to sa nerobí. Mal by si vedieť, na kom ti záleží, Vili. Sľúbil si jej, že prídeš a neprišiel si. Spomínaš si, koľkokrát si neprišiel, Vili?“

Viliam Grošlák sa na neho uprene díval. Snažil sa v jeho očiach prečítať odpoveď. „Ja to viem, Vili,“ prisviedčal chlapík. „Som predsa trápenie. Bol som pri nej vždy, keď si neprišiel. Bol som pri nej do poslednej chvíle. Odišiel som až keď zaspala. Keď som sa vo dverách obrátil, uvidel som odchádzať jej dušu.“

Share This