Vyberte stranu

5.novembra 2008

Dnes zašlo slnko skôr ako zvyčajne. Je to buď kvôli prichádzajúcej zime alebo odchádzajúcemu zraku. Ťažko je mi s istotou povedať, čo je tomu na príčine.  Podľa Emovho správania, nie zima prichádza, ale jar. Tuším to pasuje aj podľa kalendára. Len či sme nezabudli listy obracať. Pretože doktor tvrdí, že zrak mám v poriadku. Doktorovi verím. Emovi nie. Doktorovi je ľahké uveriť, keď vidím, že vidím. Ale Emo sa chová takmer rovnako či je zima a či jar. Po celý rok je nesmierne lenivý a zrovna tak pažravý. Takže kto môže s istotou povedať, či prichádza zima alebo jar?

Zrána mrzne. Kde tu je frcnutý sneh. Príroda šedivá, stromy holé, vtákov ani myší niet, mačky sú v ruji, ľudia otupení…Iba ten potvorský kalendár ukazuje z jednej strany marec a z druhej november. A Emo sa pozerá na marec. Mne to skôr pasuje na november. Nebudem sa ale s Emom hádať. Ak trvá na tom, že sa budeme pozerať na marec, tak budeme mať marec. Zaiste na to má nejaký dôvod. Emo má vždy dôvod. Na všetko. Málokto má toľko dôvodov ako Emo.

Napokon predstava prichádzajúcej jari je oveľa príjemnejšia ako vidina sibírskych nocí a polárnych dní. Len tie zmeny svetla a tmy mi nejdú do kotrby. Mali by byť iné. Opačné. Nie dni, ale noci by sa mali skracovať, ak je naozaj marec. Ak predsa len nie je napokon november. A možno slnko nezašlo skôr ako zvyčajne. Môžbyť to mám trocha popletené. Možno slnko zašlo načas, len mesiac vyšiel skôr, ako mal.

9.novembra 2008

Tohtoročné leto sa neveľmi vydarilo. Začalo niekedy uprostred marca a začiatkom apríla bolo po všetkom. Slnko sa rozsvietilo, roztopilo zvyšky špinavého snehu a zhaslo. Za oknami je tma ako o polnoci a vytrvalému mrholeniu niet konca kraja.

Hľadíme s Emom na tú beznádej spoza záclony a vzdycháme. Emo nad počasím a ja nad Emom. Je mi ho ľúto. Pozoruje kvapky dažďa a je smutný. Alebo sa mi to zdá. Emo má takú tvár. Nikdy neviem, či sa usmieva alebo je smutný. Ani jeho oči toho veľa neprezradia o jeho nálade. Emo nezvykne veľmi dávať najavo, čo si myslí. Je to tichý spoločník. Nie ako ja.

Rozprávam skoro stále a svoje pocity vykladám bez servítky. Emo počúva. Keď chce. Viem, že len vtedy, hoci navonok sa tvári, že počúva vždy. Viem, že nepočúva. Lebo Emo je starý špekulant. Presne ako ja. Preto si rozumieme. Aspoň sa tak tvárime. Sme o tom presvedčení, aspoň ja určite, a tak to hádam bude pravda.

Takže Emo hľadí z okna a ja hľadím na neho. A na teplomer. Je zima. Emo nemá rád zimu. Ani dážď. Neznáša blato a vlhko. Emo je veľký pecivál. Rád sa vyhrieva na pätnásťročných gamatkách v kuchyni, lebo hrejú lepšie ako tie v obývačke. Viac gamatiek nemáme. Ani izieb. Emovi to nevadí. Mne občas áno. Emovi sa dokonca páči, že bývame na prízemí. Ja by som radšej trocha vyššie. Je to bezpečnejšie. Ale nemáme si z čoho vyberať. Emovi sa náš pidibyt páči. Na rozdiel od jesennej depresie za oknami je v ňom teplo a neprší.

ZAUJALO ŤA TO?

Prihlás sa k odberu noviniek z mojej stránky a budeš si môcť z mojej knihy prečítať viac.

Share This