Vyberte stranu

Ako bolo na počiatku

Začiatky vždy bývajú ťažké. Aj pre fajčiarov. Verte mi. Mám pätnásť a pol roka. Stojím na internátnom balkóne a ťahám cigaretu za cigaretou. S kamarátkou ich takto „na posedenie“ sfajčíme osemnásť. Každá deväť. Zvládli by sme aj viac, ale musíme ísť rysovať. Pauzák s uholníkom v izbe na stole už netrpezlivo prešľapujú. Keby mali ústa, určite by kričali: najskôr povinnosti, potom zábava! Čože je to už za zábava, to fajčenie?

Kým prídeme k stolu, stihneme eštes kamoškou prehodiť, čo na tom tí ľudia vidia? Vyhúlili sme takmer celú škatuľku a nič. Nijaký omamný, povznášajúci, upokojujúci – prosto nijaký pocit. Iba kopa smradu v hube. To nám pripomína, že si musíme ísť vyrajbať zuby. Aby vychovávateľky necítili ten pach. Vrútia sa do izby a prikážu dýchnuť na ne otvorenými ústami. Ja by som to na ich mieste určite nerobila. To musia byť iné „zážitky“.

Fajčíme preto, že to robia všetci okolo nás. Chceme zapadnúť. Fajčia naši rodičia, ich kolegovia, návštevy, učitelia, spolužiaci. Fajčia všetci. No nezačni! Z biedneho vreckového je čoraz ťažšie vyjsť. Nechápem, ako to robia ostatní, hovorím kamoške, keď pred večierkou na balkóne zasa poťahujeme z rozpočtu. Vtom sa spoza steny vykloní spolužiačka. Pýta sa, čo to robíme. Odpovedáme, že fajčíme. Rozrehoce sa na plné ústa. Očervenieme jak raci. Nechápeme. Veď aj ona to robí.

Jana sa smeje dobrých päť minút. Tak schuti, až ju ide rozdrapiť. Slzy sa jej kotúľajú dole lícami. Keď sa konečne ovládne, zahlási, že my nefajčíme. Robíme kokotiny. A ukáže nám ako sa fajčí. Pozerám na ňu ako puk. Potom to skúšam napodobňovať. Dymový kokteil konečne vráža až do pľúc. Po pár zakašľaniach to konečne zvládam. Krúti sa mi hlava. Cigaretu ani nedofajčím. Našťastie nemusím. Sme na ňu tri. Keby to tak nevyšlo, asi by som sa na fľaku povracala. Ale tvárim sa hrdinsky.

Sotva si vládzem umyť pred večierkou zuby. Vychovávateľka aj tak čudne krúti nosom. Nikdy som posteľ nevidela radšej. Je mi zle. Našťastie zaspávam. Ráno pred školou to radšej ani neskúšame. Až večer. Jednu cigu na polovicu. Je to príšerné. Ale Jana vraví, že treba len vydržať. Odteraz to bude už len lepšie. Veríme jej. Veď prečo by inak ten masaker ostatní podstupovali? Niekoľkokrát do dňa? Nechápeme. Neriešime. Každý večer trénujeme. Na konci týždňa je to celkom fajn. Každá dávame celú.

ZAUJALO ŤA TO?

Prihlás sa k odberu noviniek z mojej stránky a budeš si môcť z mojej knihy prečítať oveľa viac.

Share This