Vyberte stranu

  

 

Pach čerstvej krvi a vnútorností nečinne visel v dusnom africkom vzduchu. S Dávidovým žalúdkom hral jeho obľúbenú hru z detstva. Kolo, kolo mlynské, dve krátke otáčky vpravo. Za štyri rýnske, jedna dlhá otáčka vľavo. A odznova. Pekne od začiatku. Dávid vyvrátil oči k oblakom. Vzápätí tento nerozvážny čin oľutoval. Namiesto oblakov sa na neho z oblohy rútil obrovitánsky drevený drúk. Presnejšie povedané, padal na jeho prsia. Nie, o kúsok nižšie, tam kde ho na žalúdku ťažil veľký drevený mažiar. Pach sa stále zabával, čo na tom že Dávidova tvár už vyčerpala celú farebnú škálu a napokon si z ne vybrala popolavú, orosenú ľadovými kvapkami strachu.

Búrkový záblesk v potemnievajúcom dni sprevádzalo hromové dunenie, keď drúk celou svojou váhou dopadol do mažiaru. V tej chvíli zaburácalo aj v Dávidových útrobách a tlak na žalúdku povolil súčasne s osviežujúcou spŕškou. Nastavil zmučenú tvár kvapkám. S úľavou si ich dlaňami rozotieral po tvári.  Jej popolavý odtieň o chvíľu zmizol pod jasnočerveným, rýchlo zasychajúcim náterom. Pach čerstvej krvi a vnútorností sa zmiešal s ešte čerstvejším a hra začala od začiatku. Kolo, kolo mlynské, dve krátke otáčky vpravo. Za štyri rýnske, jedna dlhá otáčka vľavo.  

Dávid nepredpokladal, že by túto šialenú hru mohol ešte vydržať. Najmä ak uvážil, že ju hrá s tým naničhodným pachom. Nepočul už síce nijaké kotkodákavé náreky, čo bolo dobre. Znamenalo to, že sliepky už došli a starý pach onedlho definitívne stratí silu. Oveľa viac ho znepokojoval pachov mladší brat. Objavil sa iba pred chvíľou. Navyše, Dávid mal taký čudný pocit, že nepochádza z nijakej ďalšej rituálnej slepačej obete. Mal také blbé tušenie, že sa šíri priamo pri jeho nose, z mazľavých líc a brady… Prečo sú ale jeho líca s bradou mazľavé? Sú čudné. Šmykľavé…ako od krvi.  

Kristepane! …otvoril, či skôr vytreštil oči. Dlane si nasilu podržal pred nimi a vtedy sa to stalo… kolo sa nám polámalo a do vody popadalo, urobilo bác… natrávený obsah Dávidovho žalúdka vyletel hore hltanom ako ortuť na teplomere po tom, ako ste ho vložili do bublajúcej vody v zaváracom hrnci. V ústach mu zanechal odporne kyslú pachuť a v ušiach zvuk, ktorý by mohol pokojne poslúžiť filmárom ako vzor pre výrobu zvukového efektu dávenia. GRCANIE PODĽA DÁVIDA KLIMENTA.  

Nepripadalo mu to smiešne a tak sa neusmial. Avšak zvuk splachovača na toalete sa mu zdal celkom zábavný. Nieže by bolo niečo komické na splachovaní ľudských výkalov (pokladal to dokonca za maximálne serióznu záležitosť), ale predstava splachovacieho záchodu v slamenom prachu osady plnej čiernych rákosníkov, stratenej kdesi v subtropickej Afrike, mu pripadala prinajmenšom veselá. 

„Si v poriadku?“

Dávida otázka natoľko prekvapila, že niekoľko minút nevedel, ako má zareagovať. Premýšľal, či bola adresovaná jemu a vôbec, či si ju iba nevymyslel. Kto z tých bambusových sukničkárov mohol poznať civilizovaný jazyk? Tá otázka sa mu iba zazdala. Rozhodol sa na ňu zabudnúť. Keď ale zaznela znova, naštvalo ho to. Že či je v poriadku? Niekto sa ho pýta, či je V PORIADKU??! Dočerta s ním! Pred desiatimi minútami mu rozgniavil vnútornosti najväčší drevený drúk aký kedy videl, ktorý navyše spadol z neba. Je v poriadku, že z oblohy padajú obrovské drevené drúky?! Leží v smradľavom prachu a okolo neho poskakujú krováci s beľmami namiesto zreničiek, ktorí s najväčšou pravdepodobnosťou prevádzkujú nejaký šialený woo-doo experiment. Zarezávajú kurence, akoby zdedili hydináreň, oblizujú rozžeravené nože, režú si podvyživené bruchá. Je to v poriadku?! Jeho žalúdok si myslí, že je odstredivka. Je snáď toto v poriadku?! Alebo je normálne, že z oblakov prší krvavý dážď a že on to vlastne vôbec nie je dážď, ale krv z jeho roztlačených vnútorností? Dofrasa! Ako sa ho niekto môže opýtať, či je v poriadku?!!

Srdnaté myšlienky a zlosť vytlačila z jeho hlavy totálna vyčerpanosť. Hlava mu odkväcla proti vlastnej vôli. Na rozpálenom líci zacítil čosi ľadové.

„Si v poriadku?“

Ozval sa po tretí raz dotieravý hlas z výšky. Mrmlanie čiernych prízrakov sa vzdialilo. Strategickú pozíciu pozorovateľov z bezpečnej vzdialenosti zaujali aj horúčava so sparou a zobďaleč sledovali Dávidov návrat do reality. Otvoril oči. Pokúsil sa nadvihnúť hlavu, ale vládal dôjsť iba po skonštatovanie, že to bol síce dobrý a logický nápad, ale niekedy by sa rozum mal opýtať tela, či sú jeho nápady vôbec zrealizovateľné. Tento nebol. Zato o dotieravom hlase sa to nedalo povedať. Pohotovo sa ozval.

„Počkaj, pomôžem ti.“

Uvidel pár naleštených čiernych topánok. Čosi sa mu zakliesnilo pod pazuchy. Obrátilo ho to najskôr o stoosemdesiat stupňov na chrbát a vzápätí ho to vytiahlo do hora, takže nadobudol tvar pokriveného pravouholníka. Ten krám vláčieval spolu s rysovacou doskou deň čo deň do školy. Je vylúčené, aby na to niekedy zabudol. Pri spomienke na školské rána ho oblial pocit príjemnej bezstarostnosti. Napriek tomu ho ale neprepadol syndróm vekovo pokročilých. Prejavoval sa sentimentálnou túžbou po návrate do toho obdobia sladkého ničnerobenia, záhaľky a naničmyslenia. Podľa Dávida ľudia, ktorí tomuto syndrómu podľahli, neboli celkom O.K. Zrejme už zabudli na všetky tie neriešiteľné problémy adolescentného veku. Na komplexy, nad ktorými dnes s blahosklonným úsmevom mávnu rukou a to najmä tí, ktorým sa ich doposiaľ nepodarilo zbaviť. Dávid si však veľmi živo pamätal, že v tých „bezstarostných časoch“ ho pri živote držalo jedine vedomie a stokrát overená skúsenosť, že všetko sa raz skončí. Aj dni plné tvrdého drilu a bolestivého boja o svoje miesto na svete. Najhoršie bolo, že ostatní bojovali lepšie. Nenávidel ich preto. Nenávidel tie dni. Nenávidel pár vyleštených topánok, ktoré ho uložili do polohy krivého pravouholníka, pretože nenávidel pravouholníky. A studenú dlažbu.

„Už je lepšie?“ Sklonila sa k nemu veľká tvár farby čerstvej bravčoviny. „Ale si sa doriadil,“ pokračovali oduté pery zvierajúce cigaretový ohorok. Ešte chvíľu a ich majiteľ bude mať vážne problémy s prepálenými zubami. Dávid mierne zodvihol oči. Malý červený nos ho ničím nezaujal. No o kúsok vyššie objavil úprimné dobrosrdečné oči popretkávané unavenými opitými žilkami. Nič mu nevyčítali a to sa mu páčilo. Pokúsil sa o úsmev. Súdiac podľa výrazu opitých očí sa mu to nepodarilo.

„Poď, pomôžem ti na nohy,“ prehovorili čoskoro spálené ústa.

Nečakajúc na odpoveď, schytil ho ich majiteľ za pravé rameno, mierne ho skrútil a uchopil zozadu za druhé. Nie, nie tak, chcel namietnuť Dávid, ale bolo neskoro. Iniciatívny chlapík ho naťahoval a vykrúcal mu ruky z pliec. Dávid zmobilizoval všetky sily. O chvíľu stál na nohách podopretý stenou.

„Ďalej to už zvládneš,“ oznámili mu pery a vypľuli ohorok na dlážku. Požiar sa nekoná, napadlo Dávida. Škoda. „Musím ísť.“

„…fajn, dík…“ zamrmlal Dávid a ak nie, aspoň si to myslel. Privrel oči, pretože steny sa začali správať veľmi čudne. Vlnili sa, vzďaľovali a znova približovali. Dávid nikdy nič podobné nevidel a nechcel to vidieť ani teraz.

„Ďakujem, nemám záujem.“ Povedal tentoraz nahlas.

Odhodlal sa urobiť krok. Chcel odtiaľ vypadnúť. Ale keď sa pokúsil vykročiť, noha sa mu zachytila v nejakej poondiatej veci, ktorá sa mu omotala okolo členkov.  Ani si nevšimol kedy. S námahou sklonil hlavu a pozrel sa na protivnú prekážku. Nechápavo zízal na zhúžvané menčestráky s trenírkami, z ktorých vyrastali dva biele stĺpy. Jeho nohy. Kĺzal očami vyššie po kolenách a chlpatých stehnách až k čomusi zošúverenému, hompáľajúcemu sa medzi nimi. Chvíľu uvažoval, prečo tam stojí s obnaženým vtákom. Potom zazrel záchodovú misu a razom si na všetko spomenul. Na dlážke zapáchali zvyšky pečeného pliecka s knedľou, teraz nakyslo. Na stene oproti zbadal aromatický stromček, aký sa používa v interiéroch áut. Na zúboženého Dávida sa z neho zlovestne škeril nápis VOŇA SAVANY. Och, Bože. Vôňa savany! Dávid objavil príčinu hrôzyplnej vízie, ktorá v kombinácii s piatimi dvojitými koňakmi a kávou spôsobila katastrofický stav jeho zažívacieho traktu.

Niežeby sa mu uľavilo, ale bolo po dlhej dobe celkom príjemné zistiť, čo sa stalo. Bol opitý. Lea ho v takomto stave neznášala. Ale teraz mu to nemuselo vadiť. Lea tu nebola. Milá Lea, rozprával sa v duchu so svojou ženou. Som sťatý. Som stŕŕŕašne ožratý. Myslím, že takého zhumplovaného si ma ešte nevidela. Mala by si sa prísť pozrieť. Nemusí sa to opakovať. Ale kvôli tebe, len kvôli tebe sa do podobného stavu dostanem kedykoľvek, keď si to budeš želať. Pretože teraz si to zmeškala. Konečne by si mala pravdu. Áno, dnes som ako prasa. Stojím v záchodovej kabíne so spusteným nohavicami, ale asi by som v tebe nevzbudil žiadostivosť, keď sa mi to nepodarilo ani v lepších časoch. Pod nohami mám zvratky. Že čie? Prirodzene, že moje. Myslím, že ani tie by si nechcela vidieť. Dosť zapáchajú. Myslím, že by si nechcela vidieť ani mňa. Nejaké mám totiž aj na nohách a na košeli. Tam ich je dosť. Viac ako na dlážke. Asi som sa do nich vyvalil rovno zo záchodovej misy. Áno, som ako prasa, moja drahá Lea. Aké zadosťučinenie pre teba. Ale myslím, že by si mala sklapnúť. Pretože to prasa zo mňa neurobil alkohol. Bol to ten prekliaty stromček s vôňou savany. Tej posratej savany, ktorou som sa vláčil, kým ty si sa váľala v posteli s Richardom. S pánom Dokonalým. Len tak mimochodom, mojím najlepším kamarátom. No, máš pravdu. Mohlo to byť aj horšie. Mohla si sa v nej váľať napríklad s mojím fotrom, čo povieš? Vraj ti robil návrhy. Aká škoda. Radšej by som zastrelil jeho ako chudáka Richarda. Ó, moja jediná Lea! Pch! Plná ideálov a nekonečných drístov o vernosti až za hrob. Vraj, keby som ťa zradil, zabila by si ma. Mám teda, drahá Lea, zabiť ja teba? Alebo radšej Richarda? Dofrasa, hoďte si korunu, koho z vás dvoch mám zabiť!

Dávid s námahou odtrhol kus toaletného papiera a utrel si zvratky z nôh. Vytiahol trenírky s nohavicami a vyšiel z kabíny. Zastal pred umývadlom. Doriti so stromčekom! To museli z desiatok vôní, aké sa predávajú v obchodoch vybrať akurát vôňu savany? Vôňu, ktorú nenávidel od istého času zo všetkých najviac?!

(odkedy nenávidíš vôňu savany?)

Dávid zostražitel. Hlas sa ozýval spoza ktoréhosi mozgového laloka v jeho hlave. A rýpal. Lenže Dávid teraz nemal náladu na rýpanie.

„Odpáľ,“ zamrmlal.

(až keď povieš, odkedy nenávidíš vôňu savany.)

Odvtedy, ako som sa vrátil z Afriky, pomyslel si Dávid hľadajúc nápovedu vo výlevke.

„S nimi,“ doložil trpko.

Rýchlo si opláchol ruky. Do zrkadla – rozmýšľal, kedy naposledy videl na pánskej toalete zrkadlo – sa neodvážil pozrieť. Namočil papierovú utierku – aj tie sú tu? – a snažil sa očistiť košeľu. Po pár ťahoch sa utierka roztrhla a zožmolila. Výsledok je horší ako východzí stav, skonštatoval trpko, ale lepšie to už nebude. Nie v týchto podmienkach.

S rukami zloženými na hrudi, aby zakryl čo najviac fľakatej košele a s úsmevom na tvári vyšiel z toalety. Bar, kde sa snažil celú noc stať najlepším platiacim zákazníkom – a získať tak možno aj nejaké množstevné zľavy za objem skonzumovaného alkoholu – bol prázdny. Servírka sa na neho prívetivo usmiala. Živou gestikuláciou sa snažila vysvetliť mu, že si na barovom pulte zabudol cigarety a nedopitú kávu. Vyhol sa jej oblúkom, avšak ani tak mu neušla zmena na jej tvári. Jemne poťahovala nosom a skúmavo si ho premeriavala. Nozdry sa jej rozširovali a zužovali, nosná chrupavka zvláštne naťahovala a sťahovala. Vyzerala ako králik. Dávid radšej skôr, ako by ho stihla identifikovať ako zdroj príšerného zápachu, rýchlymi krokmi opustil bar.

ZAUJALO ŤA TO?

Prihlás sa k odberu noviniek z mojej stránky a budeš si môcť z mojej knihy prečítať ooooveľa viac.

 

 

Share This