Poviedka Hajzlíci získala cenu Zvolenskej knižnice. Upozorňuje, že prehnanou vzťahovačnosťou a zveličovaním ľudskej zlomyseľnosti si zbytočne kazíte deň.

Ľudia bývajú nie vždy príjemní. Nezriedka až nepríjemní. Závistliví a zlomyseľní. Proste hajzlíci.

Niektorí sa takí už narodia. Tí za to nemôžu. Je to v nich zakorenené. Hlboko a navždy. Narodili sa s touto črtou a už sa jej prosto nezbavia. Tak ako sa nemožno zbaviť hluchoty či slepoty. Oveľa horšie sú na tom tí druhí. Tí, ktorí sa celý život cieľavedome snažia hajzlíkmi stať.  Až sa nimi napokon stanú. Takisto navždy. Či už sú z kategórie prvej alebo druhej, nič to nemení na veci, že sú, čo sú. Hajzlíci.

Jeden známy sa ma dnes ráno neprezieravo opýtal, čím to je, že mi z očí sršia blesky a na okoloidúcich z nich vystreľujem jedovaté šípy. Prečo sa so mnou vôbec nedá hovoriť a čo mi vlastne kto urobil, že chodím ako nadutý moriak. Nemalo zmysel vysvetľovať mu, že to sa občas normálne ľuďom stáva. Že bývajú také rána, keď sa človek prebudí do slnečného dňa, vtáčiky čvirikajú a z okna prúdi do izby ponad jeho rozospatý nos voňavo čerstvý ranný vánok. V duši sa mu rozleje teplo vynikajúcej nálady a s radosťou vyloží nohu z postele, aby v okamihu kedy dopadne na zem zistil, že je ľavá. Nič to, povie si, ak si to uvedomí, veď je to len povera.

Ale keď si v bistre na rohu zoberie z pultu čerstvo zaliatu kávu a urobí dva kroky, uško na šálke sa odtrhne. Šálka sa roztriešti na márne kúsky, horúca káva sa rozleje na jeho bosé nohy a on v návale ľútosti, hnevu a bolesti strašlivo vykríkne. A všetky rozospaté oči sa uprú na neho a zrazu sú čerstvé. Až príliš živé. A on sa hanbí. Napokon si povie, nič to, pozbiera črepy a zanesie ich predavačke na pult. Hodí jej do nich stovku. Na nový hrnček. Odchádzajúc ešte v duchu vynadá zlomyseľne sa uškŕňajúcim ksichtom, ktoré sa možno v skutočnosti vôbec neuškŕňajú, do hajzlíkov.

Nemalo zmysel vysvetľovať mu, že v taký deň je človek presvedčený, že všetci ľudia na ulici na neho zazerajú. Všetky oči prechádzajúce okolo sa na ňom podozrivo zastavujú. Niečo si na ňom zjavne obzerajú. Na niečom sa zabávajú. Má nový kabát, ktorý mu určite závidia, napadne mu. Jeho perfektný strih, prvotriedny materiál a skvelú farbu. Hajzlíci, pomyslí si, pretože vie, že ľudia sú už takí. Keď ho nemôžu mať oni, nedoprajú radosť ani druhému. Chcú mu ho sprotiviť a darí sa im to. Odrazu si nie je taký istý svojím zjavom perfekcionistu. Postupne, obzerajúc sa vo výkladoch, nadobúda istotu, že kabát je absolútne nemožný, vlasy má učesané prinajmenšom nie normálne a mejkapom pripomína vyslúžilú prostitútku.

Deň je len na začiatku, ale pre neho vlastne skončil. Nasledujúce hodiny mu už nemajú čo dať. Na každý ďalší výsmech a poníženie je pripravený. Nerozčúli ho šofér v autobuse, ktorý nezniesol, že musí počítať príliš drobné mince a provokačne ich vyhadzuje von oknom s poznámkou, aby si ich šiel pozbierať, ak chce. Hajzlík. Neponížia ho ľudia, ktorí to prirodzene vidia a škodoradosť ich ide roztrhnúť decentne odvrátených do slepých okien. Hajzlíkov. Nerozčúli ho chlapík, ktorý do neho na ulici vrazí div mu neurve pravý bok a s pohľadom naznačujúcim „prečo mu zavadzia a prečo vlastne chodia takí šmochtloši po tejto zemi“ pokračuje promenádou vo svojom zrážavom ťažení. Hajzlík.

Predavačky si ho z desiatich zákazníkov v obchode jediného premeriavajú a pozorne sledujú jeho prsty, či niečo neschovávajú do tašky. Susedia neodzdravujú na jeho prívetivé a maximálne ústretové pozdravy. Ba, prehliadajú ho a dvere s guľou namiesto kľučky mu dôsledne zabuchnú pred nosom.

Najradšej by zaliezol pod zem a vyčkal, kým sa zotmie a potom vyšiel do ulíc. Do ulíc bez ľudí, ktorí by na neho povýšenecky gánili. Ľudí, ktorí by si ho ponižujúco doberali. Ľudí, ktorí by sa tvárili šťastne, pričom sa tak nemajú čo tváriť, keď jemu pokazili náladu. Ľudí, ktorí by na neho hovorili, hoci nemajú čo hovoriť, keď on nemá chuť rozprávať sa. Ľudí, ktorí by sa na neho usmievali a nemajú sa čo usmievať, keď jemu nie je do smiechu. Pretože vtedy sa mu vysmievajú. Vtedy sú nepríjemní. Všetko, čo vtedy robia, čo hovoria, hovoria len preto, aby ho priviedli do rozpakov. Aby ho dostali, aby sa červenal a hanbil. Aby sa mali na čom zabávať a koho ohovárať. Robia to, pretože sú zlí. Závistliví a zlomyseľní. Prosto hajzlíci.

Bolo to na Literárnom Zvolene. Zapojila som sa do súťaže ako vždy s malou dušičkou. Medzi stovkami literárnych dielok som zabodovala a získala cenu Krajskej knižnice. Bol to pre mňa veľký úspech. Vyhlásenie výsledkov vo Zvolene bola parádna akcia – program sa odohrával v historickej knižnici a na zvolenskom zámku – naozaj dôstojných kultúrnych kulisách. Pilo sa a filozofovalo (nielen o literatúre) do neskorej noci.

Páčila sa ti poviedka Hajzlíci? Zdieľaj a ukáž ju ostatným . Ďakujem.