Saunovanie je veľmi príjemné a prospešné. Ak saunujúci dodržiavajú isté pravidlá. O jednom z nich je tento blog, na ktorý som obzvlášť hrdá. Na blog.sme zaujal pred ôsmimi rokmi viac ako 10-tisíc čitateľov a vyvolal búrlivú diskusiu. Veľmi ma potešilo, koľko ľudí zdieľalo môj názor a na základe úspešnosti tohto príspevku som si o tri roky neskôr založila vlastný autorský blog. Bola by škoda naň zabudnúť 🙂.
Odhodlala som sa na návštevu saunového sveta. Miesta relaxu a božskej pohody. Sľuboval ich reklamný slogan, ktorý ma naviedol na kúpu vstupenky do wellness centra v známom akvaparku.
Skvelý slogan. Najmä preto, že bol pravdivý. Bolo to pred pätnástimi rokmi. Bolo to prvýkrát. A bolo to jedinečné.
Saunovanie má pravidlá
Ako saunový začiatočník som si vôbec neuvedomovala, v čom spočíva úspech dokonalého „znovuzrodenia“ v saune. A tak som prv než plachtu vyfasovala dôrazné upozornenie, že vo svete, do ktorého práve vchádzam, mám dodržiavať ticho. Rozprávať sa tlmene a čo najmenej. V samotných saunách a oddychových priestoroch radšej vôbec. Trochu zahanbene, že sa zasa raz neviem správať, som sa zamotala do plachty a mlčky vstúpila do voňavého prítmia.
Obklopila ma príjemne teplá aromatická para. Ticho prerušovala len upokojujúca ezoterická hudba. Ľudia sedeli na laviciach mlčky, s privretými očami. Napadlo mi, že nielen ja som pri vstupe dostala plachtu až druhú v poradí. Zaujala som rovnakú pozíciu, zahľadela sa na strop s hviezdičkami a započúvala sa do relaxačnej melódie. Vtedy to začalo fungovať. Najskôr prišlo uvoľnenie tela. Potom sa oslobodila myseľ. Úplne. Na totálku. Stačilo len zhlboka dýchať.
Za tri hodiny som prešla celým komplexom parných a suchých sáun dvakrát. Takmer mlčky. Prehriate telo zakaždým poďakovalo za studený kúpeľ. A znovu sa pýtalo do tepla a voňavej pary. Duša prosila o ďalšiu omamnú nôtu pod privretými viečkami. O pokoj pod hviezdičkovou oblohou. Nič iné v tej chvíli neexistovalo. Nijaký zhon, únavný stereotyp, povinnosti, problémy, komunikačné nedorozumenia. Síce medzi ľuďmi a predsa len sama so sebou.
Ticho, prosím
Ďalšie tri roky zostávali moje zážitky zo saunového sveta nemenné a rovnako oslobodzujúce. V priebehu piateho roka sa skvelý slogan zmenil na reklamné klišé. Ešte stále lákal, ale už to nebola pravda. Preháňal.
Pred saunovým svetom stál dlhý rad. Hlučný. Roztatárený. Pani pri vstupe rozdávala plachty bez slov. Bez cenných upozornení na dodržiavanie liečivého ticha. Mladí, starí, ženy, muži rozprávali takmer bez prestávok. Nútili tiché osadenstvo sáun počúvať rozhovory, ktoré ho nezaujímali. Zbytočnými informáciami zahlcovali mysle túžiace sa ponoriť do prázdna. Ozýval sa výskot roztopašných detí. Ťažké parfumy dám prerážali voňavé esencie a hnali z kabínok všetko, čo malo nohy a nosy.
Začala som vyhľadávať sauny v iných wellness centrách. Nádejala som sa, že možno niekde objavím stratený raj. Neobjavila. Ani v preplnených akvaparkoch, ani v štvorhviezdičkových hoteloch. Technológiu saunovania zvládli všetci, ale genius loci chýba… Para, aromatické oleje, ezoterická hudba – to všetko je fajn…chýba zväčša len jediné. Ticho. To sa zo sáun vytratilo. Stali sa masovou záležitosťou. Ďalším exotickým miestom spoločenských stretnutí. Priestor, kde predtým ľudia hľadali pokoj, zahltili tárajúce davy, ktoré nikdy nevedia stíchnuť.
