Ferrata HZS Kyseľ v Slovenskom raji už 10 rokov ponúka náročnejšiu, ale aj drahšiu alternatívu k tradičným „rebríkovým“ chodníkom v tamojších tiesňavách. Napriek náročnosti C=ťažká, sú niektoré úseky „skoro až nudné“, iné maximálne zážitkové.
Smutné sedlo je rušná turistická križovatka takmer dvetisíc metrov nad morom. Napriek názvu je plné radosti. Sedím si na skale a je mi dobre. Ľudia prichádzajú, prechádzajú, odchádzajú a všetci sa usmievajú.
Začali sme perfektne – kávičkou v Kolibe u dobrého pastiera v Čutkovskej doline. Krátky traverz Ružomberkom a už sme popíjali pivko pri priehrade v Hrabovskej doline. Deň vymaľovaný ako z obrazu Martina Benku, dobrá nálada. Potom, na rozpálenej strmej asfaltke nad Vlkolínskymi lúkami sme sklapli.
Tridsať štyri minút po poludní. Nad Jánskou dolinou sa konečne dvíha hmla. Zuby mi drkocú ako kastanety. Jesenná inverzia do doliny nevpustí jediný lúč slnka. Tuším aj mrzne!
Niektoré túry nedopadnú tak, ako si ich naplánujete. Lebo turisti mienia, medvede menia. Bláznivá story z tatranskej hory a 23-kilometrovej túry k Nižnému Temnosmrečinskému plesu.
Po medveďom chodníku na Borišov vykročte, len ak ste dostatočne dobrodružná povaha. Pošliapete totiž územím nášho najväčšieho predátora. Na Borišov sa nejde nijakými vydláždenými tatranskými chodníkmi. Trasa vedie nefalšovanou divočinou. Dusným letným lesom. Prudké stúpania riadnou oráčinou.
V 21. storočí v rozpadnutých stajniach na Lietavskom hrade na svojich pánov pokorne čakajú už len železné kone. Ich majitelia sa v hradnej krčme opíjajú nealkoholickým pivom z hliníkových plechoviek. Všetko, čo tam za niečo stálo, zobral čas a zlodeji. Ale Lietava to ešte nevzdáva.
Martinské hole sú v zime magické. Jagajú sa miliardami mrazivých kryštálikov snehu. Pokrývajú hustú kosodrevinu, stromy, turistické smerovníky i mohutné vysielače. Vietor z nich tvaruje čarovnú rozprávkovú krajinu.
Po štítoch okolo Veľkej Studenej doliny preháňa sa vraj nezvyčajná horská koza. Má zlaté rohy aj kopytá. Komu sa ukáže, razom zbohatne. Kto by ju nechcel zazrieť? Má to však jeden háčik.
Na Chatu pod Kubínskou hoľou som sa dotrepala po siedmich hodinách výdatného šliapania Oravskou Magurou. V nohách mi búši tisíctristo výškových metrov a v hrudi rozsmútené srdce. Mlčky popíjam vytúžené pivo. Za oknami je bielo, ale nie od snehu, ako v šesťdesiatomôsmom roku, keď lavína zmietla zo svahu pri chate 53 študentov na lyžiarskom výcviku. Dnes je krajina zahalená v hustých oblakoch.