Na Chatu pod Kubínskou hoľou som sa dotrepala po siedmich hodinách výdatného šliapania Oravskou Magurou. V nohách mi búši tisíctristo výškových metrov a v hrudi rozsmútené srdce. Mlčky popíjam vytúžené pivo. Za oknami je bielo, ale nie od snehu, ako v šesťdesiatomôsmom roku, keď lavína zmietla zo svahu pri chate 53 študentov na lyžiarskom výcviku. Dnes je krajina zahalená v hustých oblakoch.
Nad Fatrou sa blýska, hromy divo bijú. Nad tou Malou, Krivánskou najviac v júli. Vtedy divoké letné búrky ženú z terchovských kopcov všetko, čo má nohy a vládze utekať. Bije to tam hlava – nehlava. Rachot ako v 47-mom, keď žandárske samopaly hnali smrečinou banderovských vrahov.
V peknom počasí býva v Tatrách plnka. Ale kto miluje hory, ťažko sa im vyhýba. Sú výnimočne vďačným cieľom. Širokospektrálne ako antibiotiká. Jednoducho human friendly.
Veľkofatranský Kľak je o štyridsaťdva metrov vyšší ako jeho menovec v Lúčanskej Malej Fatre. Ponúka nádherný kruhovitý výhľad na všetky hory, na aké si len spomeniete. Fatranské, Tatranské, i tie ostatné. Je tam pokoj a ticho, o akom na fačkovskej turistickej mucholapke môžete v peknom počasí len snívať. Davy krákorajúcich turistov by sa na jeho vrchol aj tak nezmestili.
Vždy, keď sa cítim ako ovca, vyberiem sa na Hnilickú Kýčeru. Najprudší kopec v Lúčanskej Malej Fatre od Kľaku až po Veľkú Lúku. Vymláti mi nielen kolená ale aj trudné myšlienky z hlavy.
Nad obcou Turecká čnie majestátna Krížna (1572 m n. m.). Je tretím najvyšším vrcholom Veľkej Fatry. Turecká je známa haluškami, Krížna lavínami.
Zakričal nám chlapík po päťdesiatke s motorovou pílou na polceste prudkého stúpania Juriašovou dolinou. Spachtení, s útrpnými grimasami na tvári sme sa márne pokúšali odpovedať mu niečo rovnako vtipné. Lenže on si srandu nerobil.
V čase, keď iné hory zažívajú taký nápor turistov, že je ťažké medzi hlavami nájsť skaly, jedna zíva prázdnotou. Hore to neprekáža. Turistom v nej už tobôž nie.
Starý mních v drevenej sutane s ťažkou reťazou miesto opasku sa ponúkol, že mi ukáže, ako vyzerá raj. Neklamal. Prosiecka dolina ním rozhodne je. Čistá. Divoká. Do úzkeho kaňonu sa ledva vmestí chodník. Chvíľu je lávkou, chvíľu rebríkom, potom zmizne v koryte potoka a znova sa objaví kdesi na skale.
Dvojtisícový Plačlivý Roháč, rozhodne nepatrí medzi najťažšie západotatranské vrcholy. Výstup naň sa radí medzi ľahšie túry, ale… Záleží na tom, prečo a odkiaľ tam prídete. Podľa toho potom môžete mať slzy v očiach od zúfalstva, únavy, bolesti, alebo jednoducho len od dojatia.