a šťastný pastiersky pes laughing.

Hnilická Kýčera v lúčanskej Malej Fatre je taká príkra, že ak by bola len o trochu prudšia, museli by ste sa na ňu štverať po rebríku. Táto Story z hory zaujala na blog.sme 1159 čitateľov.

Hnilická Kýčera a šťastný pastiersky pes.

o Marta Kasmanová | Story z hory

Vždy keď sa cítim ako ovca, vyberiem sa na Hnilickú Kýčeru. Najprudší kopec v lúčanskej Malej Fatre, od Kľaku až po Veľkú Lúku. Vymláti mi nielen kolená ale aj trudné myšlienky z hlavy. A preto ju milujem.

Na Slovensku sú desiatky strmých pustých vrchov, kedysi to boli horské pastviny

Na Slovensku sú desiatky kýčer. Strmých pustých vrchov. Tá Hnilická (1.218 m n. m.) nezostáva slovníkovej definícii nič dlžná. Je taká príkra, že ak by bola len o trochu prudšia, museli by ste sa na ňu štverať po rebríku. Možno trochu preháňam. Ale aj tak je pre mňa predstava, že pár storočí dozadu sa hore-dole tým krkolomným kopčiskom premávali stáda oviec s rumunskými valachmi a pastierskymi psami, prinajmenšom prekvapivá.

Dnešný moderný človek je rád, ak sa po troch hodinách dotrepe aspoň do sedla pod kopcom. Rozloží oheň a opečie  slaninu. Takto posilnený a oddýchnutý zvládne aj cestu späť. Alebo svätú omšu pod holým nebom. S cezpoľnými z turčianskej i rajeckej strany. Lebo v dobe neexistujúcich motorových drožiek práve tadiaľto putoval pospolitý ľud z jedného regiónu do druhého.

Hnilická Kýčera v lúčanskej Malej Fatre vzbudzuje rešpekt v kolenách

Trepať sa na ozrutný zalesnený kopec nad sedlom samozrejme nikomu ani nenapadlo. Okrem valachov. Stádo neprotestovalo, veď preto je stádom. A psy? Tú zúrivú radosť, čo zaiste sršala z ich očí keď hnali ovčie čriedy hore Kýčerou, by ste určite chceli aspoň raz v živote zažiť. Aj dnes je popud liezť na Hnilickú Kýčeru zriedkavý. Ale stáva sa to. Napríklad mne. Keď sa cítim ako tá ovca. Viem, že hore zo mňa bude šťastný ovčiarsky pes.

Impozantné 250 metrové prevýšenie na veľmi krátkom úseku vzbudzuje rešpekt v kolenách. Ak ich nedorazí smerom nahor, tak nadol určite. Elastické obväzy sú ale skvelé vecičky a kolenám na chvíľu zavrú hubu. Nasleduje  45 minút fučania, kliania, lapania dychu. Nohy zvyknú plakať. Niekedy aj oči. Záleží na kondičke. Ale keď to zvládnem, hore ma čaká nielen vrcholová kniha, ale aj veľká lysina. Do knihy sa môžem zapísať. Na lysine rozložiť deku. Vyvaliť sa a užívať si samotu a ticho.

Na Hnilickú Kýčeru v lúčanskej Malej Fatre nechoďte po daždi

Alebo zbierať sily na zostup. Dvadsať minút v podrepe dá zabrať. Neodporúčam sa na Kýčeru, ale najmä z nej, trepať po daždi. Iba ak máte záľubu v adrenalínových aktivitách a kríže v perfektnom zdravotnom stave. Bude vás totiž stáť veľa úsilia udržať sa v tom blate na nohách.

Hnilická Kýčera v lúčanskej Malej Fatre je súčasťou hlavnej magistrály a prekrásnej hrebeňovky celou lúčanskou časťou pohoria. No ak sa podujmete na prechod hrebeňa od Kľaku až po Veľkú Lúku, pravdepodobne patríte do kategórie turistov, ktorí si ciele ako Hnilická Kýčera vyberajú akurát tak v rámci kondičnej prípravy. A zdolávajú ich zásadne behom a za polovičný čas.  Ako tie rumunské pastierske psy.

Páčila sa ti táto story z hory? Zdieľaj a ukáž ju ostatným laughing. Ďakujem.

Share This