Tri kopy – Baníkov: turistická lahôdka pre najskúsenejších prešpikovaná reťazami

V štádiu prezrievajúcej hrušky 🍐 už tiež nemám veľa času na himalájske výkony. Preto, kým vládzem, štverám sa na vrcholy, ktoré som v mladosti z rôznych príčin nestihla. Svaly sú v pohode, s každým vrcholovým výkonom sú silnejšie, horšie je to s kolenami, chrbticou a dychom. Uprostred prudkého kopca som ako moje 20-ročné 🚗 v 18% stúpaní do Mojtína: plynový pedál na podlahe, motor ručí, no ja ledva idem…🥵 „Pomaly ďalej zájdeš“ na túre neplatí. Turistické tempo býva svižné, športové, niekedy veru musím riadne pridať do kroku, nezriedka aj pobehnúť, aby som stíhala čas zo smerovníkov. Po náročnej celodennej túre bývam ako „zbitý pes“. Po extrémnom výkone nemôžem ani spať, tak ma všetko bolí 😩. Ale to ma neodradí.

Prejdú 3-4 dni, oddýchnem si a zasa balím batoh 🎒. Som na horách závislá. Chýbajú mi ako feťákovi heroín. A rovnako ako on, potrebujem stále viac… Posledné 3 roky podávam priam himalájske výkony. Pokorujem všetky osobné rekordy. Miesto desiatich dávam 50 túr ročne. Vlani som prešla 🥾 horami 1300 km, čo je dvakrát krížom-krážom Slovensko. Vystúpila ↑ som viac ako 42-tisíc výškových metrov. To je takmer 5-krát Mount Everest, ale nie zo základného tábora, od nuly 😁. S jedlom rastie chuť. A tak po krkolomných Skriniarkach a Pacholi som si zaumienila vydriapať sa pre zmenu na Tri kopy. Spolu s Hrubou kopou a Ostrým Roháčom posledné nedobyté bašty na hrebeni Roháčov.

Sú borci 💪, ktorí prejdú 24 kilometrový roháčsky hrebeň s prevýšením blízko 2 350 m naraz. Majú to tak na 15 hodín, avšak ja k nim nepatrím. Moja fyzická konštitúcia ma predurčuje skôr na vytrvalostné ako silové trasy. Takže som si hrebeňovku musela rozdeliť na niekoľko samostatných túr a vytrvalo šliapať dlhými prístupovými dolinami znova a znova a zas a ešte raz. Nevadí. Čo ťa nezabije, to ťa posilní, hovorím si v každom stúpaní strmou a dôverne známou tatranskou krajinou. Jej magické plesá a hrdé štíty moje oči nikdy neomrzia. Inak ich vnímajú moje kolená. Podľa nich je každá špicatá dvojtisícovka (a nie ešte 5 za sebou, preboha!) v mojom veku už vážne dosť prestrelený, nezdravý a bolestivý, skoro až hlúpy nápad. Pripomínajú mi to najmä v príkrych zostupoch a potom dlho do noci v posteli… 😭 😲

Na 9 hodinovú „mordu“ s najťažším úsekom Roháčov s desiatkou reťazí som sa odhodlávala pol roka. Prechod po skalách síce trvá len 2,5 hodiny, ale + výstup a zostup, k tomu 2+2 hodiny šoférovania do Tatier 😵‍💫… Celkom som sa obávala, či cesty domov budem schopná a nezalomím na Žiarskej chate… Dlho som nad tým dumala a cítila som, že je správny čas na najvyššie méty. Konečne mám mentálne aj fyzické sily aj na najťažšie (turistické) úseky Tatier, o ktorých som snívala… 🫠

Konečne svitol správny deň. Vstávam o 3:30 h. O 6:45 h vyrážam z parkoviska v Žiarskej doline. Po Žiarsku chatu idem úplne sama, len s obavami, či hrebeň plní reťazí zvládnem. Ani od chaty nás v pracovnom dni nestúpa veľa a krajina je prenádherná, počasie na jednotku. 🌞 V srdci 🩵 oceán šťastia. Po 3 hodinách šliapania sa v Smutnom sedle posilňujem a o 10:24 h vstupujem na pekelný chodník.

Už po pár metroch mi prvá skala zavaruje mozog. Ako sa mám na ňu dostať?! 🤔 Svalnatá o 10 rokov mladšia turistka mi radí, kde začať. Zvyšok už je na mne. Horko-ťažko sa štverám na skalu a začínam si užívať úchvatné výhľady. Tri kopy sú prepojené reťazami ⛓️, vždy jedna nahor, druhá nadol a s treťou traverz po skale. Rukavice sa hodia, hlavne ak sa ti vo výškach potia dlane💫. Výlezy a zlezy 🧗‍♀️ skalami sú naozaj impozantné a naplno zamestnávajú nohy aj ruky. Žiadne vrcholové tabuľky, takže selfie ma nezdržujú. Spomaľujú len dych berúce panorámy a tie potvorské reťaze. „No chains zone“ na Hrubú kopu prekvapuje a teší. Krátko odfukujem pri netradičnom vrcholovom kríži z lyží 🎿. Užívam si pohodový zostup do Lúčneho sedla pod Baníkovom a chvíľu verím 😌, že najhoršie je za mnou, ale ostrá stena Baníkova ma rýchlo vyvádza z omylu, ajajaj 😱.

Baníkov je najvyšší vrch Roháčov. Spadlo z neho najviac ľudí v Západných Tatrách. Prístup od Baníkovského sedla je celkom fajn, ale chodník od Hrubej kopy je zradný. Reťaze pomáhajú preklenúť hladké platne a nebezpečne exponovaný terén 🧗‍♀️. Stačí chvíľka nepozornosti, závrat z preťaženej chrbtice… Aj omladina predo mnou a za mnou statočne pregĺga strach 😵. Trasa je obojsmerná, takže na reťaziach sa občas musíme krkolomne a trpezlivo obchádzať. Na Baníkove konečne vrcholová tabuľka a koniec reťazí aj pekelného chodníka 😮‍💨. Bol naozaj ťažký, aj mimo reťazí je tam veľa lezenia a niektoré skaly mi dali zabrať najmä psychicky, ale keďže mám najlepšiu kondičku, akú som kedy mala, zvládla som ho 🤩 a dokonca v časomiere.

Zostup na Príslop ešte vyžaduje pevný krok a veľkú dávku obozretnosti, no do Jaloveckého sedla a potom až po Žiarsku chatu hundrú už len kolená. Strmý chodník pod modrou oblohou lemujú farebné vresy a mne je zasa raz sveta žiť. Telo príjemne unavené, srdce spokojne pradie a nadopovaná premotivovaná hlava pripravuje ďalší trúfalý plán. Trochu oddýchnem😌, premažem kolená🦵, spucujem zopár misiek huspeniny 🥣, poposilňujem ruky a kríže na rebrinách 💪 a hybaj na 👉 slovenský Matterhorn alias obávaný Ostrý Roháč! Lebo tam hore, tam je to fakt silne návykové 😉.