Žiarska dolina s chatou na jej hornom konci je splneným snom každého turistu, ktorý vyhľadáva maximálny zážitok za minimálnu námahu. Chata môže byť pokojne cieľom. Alebo východiskovým bodom na okolité dvojtisícovky.
Jeho zrúcanina sa vypína na 30 metrov vysokom strmom vápencovom bradle nad obcou Lednica v malebnom údolí Bielych Karpát. Nevyzerá tak dobre ako Beckov, či Strečno. Napriek tomu je ÚCHVATNÝ. Mierne adrenalínový zážitok poskytuje nielen pre svoj havarijný stav. Výhľady z hradnej veže a brala sú naozaj iba pre odvážnych.
Slosar je k…t, oznamuje nápis v turistickom prístrešku v Roháčskej doline. Postávame v ňom už dobrú štvrťhodinu a zabíjame čas. Prší. Magické vrcholy západotatranských štítov sa pred nami ukryli v ťažkých sivých mrakoch.
Tento príbeh sa odohral v časoch, keď chlapské slovo ešte niečo znamenalo. Do Svitačovej doliny prichádzala jeseň a nemeckí vojaci. Kuneradský zámok mizol v plameňoch, a hlúčik na všetko odhodlaných chlapov v Svitačovskom lese.
Prejdite sa po Zvolene. Je tam pekne, odľahčene. Ale pozor! Nie je Zvolen ako Zvolen. V jednom hrady pofotíte, na druhom sa zapotíte. Mesto alebo vrch. Sú medzi nimi aj ďalšie rozdiely. Najväčší je výškový, viac ako 1100 metrov.
Po medveďom chodníku na Borišov vykročte, len ak ste dostatočne dobrodružná povaha. Pošliapete totiž územím nášho najväčšieho predátora. Na Borišov sa nejde nijakými vydláždenými tatranskými chodníkmi. Trasa vedie nefalšovanou divočinou. Dusným letným lesom. Prudké stúpania riadnou oráčinou.
V 21.storočí v rozpadnutých stajniach na Lietavskom hrade na svojich pánov pokorne čakajú už len železné kone. Ich majitelia sa v hradnej krčme opíjajú nealkoholickým pivom z hliníkových plechoviek. Všetko, čo tam za niečo stálo, zobral čas a zlodeji. Ale Lietava to ešte nevzdáva.
Martinské hole sú v zime magické. Jagajú sa miliardami mrazivých kryštálikov snehu. Pokrývajú hustú kosodrevinu, stromy, turistické smerovníky i mohutné vysielače. Vietor z nich tvaruje čarovnú rozprávkovú krajinu.
Po štítoch okolo Veľkej Studenej doliny preháňa sa vraj nezvyčajná horská koza. Má zlaté rohy aj kopytá. Komu sa ukáže, razom zbohatne. Kto by ju nechcel zazrieť? Má to však jeden háčik.
Na Chatu pod Kubínskou hoľou som sa dotrepala po siedmich hodinách výdatného šliapania Oravskou Magurou. V nohách mi búši tisíctristo výškových metrov a v hrudi rozsmútené srdce. Mlčky popíjam vytúžené pivo. Za oknami je bielo, ale nie od snehu, ako v šesťdesiatomôsmom roku, keď lavína zmietla zo svahu pri chate 53 študentov na lyžiarskom výcviku. Dnes je krajina zahalená v hustých oblakoch.
V partizánskom bunkri na Jankovom vŕšku v Strážovských vrchoch v jeden mrazivý februárový deň prehrali jeho obyvatelia hru o život. V špinavých mundúroch. Krvaví, hladní, zúfalí. Aj v 21. storočí sa môžete vžiť do kože slovenských partizánov. Zavrieť sa v bunkri a preniesť o sedemdesiatpäť rokov späť. Do tmy plnej strachu, potláčanej bolesti a ušných bubienkov napätých až na prasknutie.
Rysy sú s výškou 2 500 m n.m. pre turistu z úpätia Malej Fatry slušným vysokohorským zážitkom. Za málo peňazí ponúkajú veľa muziky. Ale…občas na nich býva husto. Až tak, že fotka pri vrcholovom kameni môže zostať len zbožným prianím. Hlavy pokrývajú skaly. Nohu niet kde položiť.
Ľubochnianska dolina je vraj najdlhšou na Slovensku. Meria úctyhodných 25 kilometrov. A všetky sú pokryté asfaltovým kobercom. Od začiatku po koniec je len 400 metrové prevýšenie. Na dvadsiatich piatich kilometroch je zanedbateľné. Ani sa nezadýchate.
Sľubovali kedysi korytnické kúpele svojim návštevníkom. V doline pod Prašivou to stále platí. Voda je znamenitá. Kúpeľný areál tiež – hoci už len pre urban explorerov. V bývalej pýche rakúsko-uhorskej monarchie, by dnes filmári pokojne mohli točiť dokument „Život po ľuďoch“.
Hromy divo bijú. Nad tou Malou, Krivánskou najviac v júli. Vtedy divoké letné búrky ženú z terchovských kopcov všetko, čo má nohy a vládze utekať. Bije to tam hlava – nehlava. Rachot ako v 47-mom, keď žandárske samopaly hnali smrečinou banderovských vrahov.
V peknom počasí býva v Tatrách plnka. Ale kto miluje hory, ťažko sa im vyhýba. Sú výnimočne vďačným cieľom. Širokospektrálne ako antibiotiká. Jednoducho humanfriendly.
Budatínske krutidlo je obyčajný vodný vír. Kedysi azda aj nebezpečný, dnes len opradený povesťami. O nenásytných vodníkoch, čo topia, čo sa dá. A čo to dá. Kedysi im tunajší ľudia hovorili utopenci. Ale…
Slovenskí drotári neboli žiadni žobráci, hoci tak často vyzerali. Teda, nie všetci. Nejeden to od chudobného potulného remeselníka dotiahol až do priemyselnej veľkovýroby a zarobil milióny.
Na Sitno som sa vybrala hľadať tajomných rytierov. Ľudia od Hontu až po Oravu básnia o nich celé stáročia. Prešla som Sitno krížom krážom. Odhora nadol. Zľava doprava a ešte aj z rohu do rohu. Ale po sitnianskych borcoch, čo Slovákom lepší život priniesť majú, nie je na celom brale ani chýru ani slychu. A dokonca ani smradu.
Veľkofatranský Kľak je o štyridsaťdva metrov vyšší ako jeho menovec v Lúčanskej Malej Fatre. Ponúka nádherný kruhovitý výhľad na všetky hory, na aké si len spomeniete. Fatranské, Tatranské, i tie ostatné. Je tam pokoj a ticho, o akom na fačkovskej turistickej mucholapke môžete v peknom počasí len snívať. Davy krákorajúcich turistov by sa na jeho vrchol aj tak nezmestili.
Vždy, keď sa cítim ako ovca, vyberiem sa na Hnilickú Kýčeru. Najprudší kopec v lúčanskej Malej Fatre od Kľaku až po Veľkú Lúku. Vymláti mi nielen kolená ale aj trudné myšlienky z hlavy.
Pretože po výdatných dažďoch sú bezpochyby plné vody. Pretekajú a zbesilo penia. Aj tie, ktoré inokedy len smoklia.
Alebo preto, že k väčšine z nich vedie nenáročná, často až vychádzková trasa. Zvládnu ju naozaj takmer všetci. Starí, chorí, unavení aj leniví. I deti.
Nad obcou Turecká čnie majestátna Krížna ( 1572 m n.m.). Je tretím najvyšším vrcholom Veľkej Fatry. Turecká je známa haluškami, Krížna lavínami.
V týchto ukrutných horúčavách môžete zaliezť do bazéna alebo čo najhlbšie do zeme. Jedna úžasná je v Banskej Štiavnici.
Skoro päťsto metrov hlboká banská šachta Ondrej spí večným spánkom už takmer 100 rokov. Klaustrofobické vlhké ticho narúšajú len ťažké kvapky z klzkých stien a záhrobné výkriky na smrť zmordovaných koní.
Ostrá? Stále hore, až do neba.
Zakričal nám chlapík po 50-tke s motorovou pílou na polceste prudkého stúpania Juriašovou dolinou. Spachtení, s útrpnými grimasami na tvári sme sa márne pokúšali odpovedať mu niečo rovnako vtipné. Lenže on si srandu nerobil.