Vyberte stranu
Utopenci z Budatínskeho krutidla

Utopenci z Budatínskeho krutidla

Utopenci z Budatínskeho krutidla.

o Marta Kasmanová | Story z hory

Ticho sa vraj vznášajú v kalnej vode Váhu. Niekde tam, kde sa do neho vlieva rieka Kysuca. Ľadoví. Bledí. Bez dychu.

Číhajú pod hladinou. Vyčkávajú. Môžete ale hľadieť do tej vody na sútoku Kysuce a Váhu, koľko chcete. Kruté oči nemilosrdných pánov riek sa vám neukážu. Nijaké pazúry sa z hladiny nevynoria a nestiahnu vás do vody. Môžete tam kľudne vrásť aj do zeme a nestane sa vôbec nič.

Zvláštne.

Ak budete mať cestu cez Žilinu, určite sa tam zastavte. Budatínsky hrad po miliónových finančných infúziách žiari ako nikdy predtým. Najjasnešie zo všetkých piatich strážnych hradov v Žilinskej kotline. Keď prebádate hradné útroby, prejdite sa starým hradným parkom.

V cene vstupného prehliadky Budatínskeho hradu sú aj individuálne prehliadky hradnej kaplnky a drotárskej expozície mimo hlavnej budovy hradu. Ale o tom už v inom blogu laughing.

Z tulákov milionármi.

Z tulákov milionármi.

Z tulákov milionármi

o Marta Kasmanová | Story z hory

To určite. Opovržlivo som fľochla na nadpis na paneli drotárskej expozície v Považskom múzeu v Žiline.

Pochybovačne som sa obzrela na kopu „haraburdia“ v drôtenom koši pri dverách. Ale možno…

Nie, za to by nikto nedal ani deravý cent. Uistili ma oči. Ale zvedavosť ich prinútila vrátiť sa k múdremu panelu a čítať ďalej.

A tak som sa dozvedela, že slovenskí drotári neboli žiadni žobráci, hoci tak často vyzerali. Teda, nie všetci. Nejeden to od chudobného potulného remeselníka dotiahol až do priemyselnej veľkovýroby a naozaj zarobil milióny.

Drotársky kráľ

Taký Pišta Hunčík z Vrchrieky pri Veľkom Rovnom sa dokonca stal nekorunovaným, ale predsa drotárskym kráľom. Vo svojej drotárskej fabrike v Moskve vyrábal na začiatku 20.storočia dvesto druhov vtáčích klietok, pascí na myši, samovary, kalichy, kuchynské pomôcky od výmyslu sveta, ale aj napríklad rámy na okuliare. Jeho katalóg s výrobkami mal úctyhodných 200 strán… a Pišta len 30 rokov.

So svojimi klietkami žal úspechy, kam prišiel. Zbieral medaily i exportné destinácie. Vyvážal do Ameriky aj do Číny. Vo fabrike s 2-miliónovým ročným obratom zamestnával 400 ľudí. Po Veľkej októbrovej revolúcii ho za to uväznili. A hoci sa po vojne vrátil domov, k drotárstvu už nie. Zostal mu len ten kráľovský titul…

Ako šiel drotár na vandrovku alebo „Dróóótovať hrnce!”

Drotárstvo sa údajne sformovalo v polovici 18.storočia v najchudobnejších regiónoch Slovenska. Chlapi spočiatku opletali drôtom poškodené hlinené nádoby, aby dlhšie vydržali. Keď už nebolo čo haftovať doma, vydali sa aj za hranice rodného chotára. V krpcoch a typickej ťažkej súkennej huni so zašitým ľavý rukávom na cennosti a groše, prešli celý svet. S kotúčom drôtu na jednom pleci a s koženou kapsou na druhom.

A ešte s džarkom po boku. Pomocníkom. Nezriedka nie len jedným. Drotárski chlapci často nemali ani 10 rokov, keď museli do sveta. Aby nesmútili za domovom, nesmeli sa pri odchode obzerať. Jeden z nich skončil v múzeu. Hľadí tam do okienka. Možno spomína. Ako sa po príchode na svet vyhrieval v slamenici na kuse baranej kože v obloku. A ako ho z neho na chlebovej lopate trikrát vystrčili, aby sa toho veľkého sveta nebál. Aby z neho dobrý drotár bol.

V prázdnych očiach z drôtu už nieto strachu, smútku ani bolesti z bitiek a príkoria. Len pestrá paleta pascí na myši za sklom vitríny, mu ťažké časy pripomína. Parádny mučiaci arzenál, za aký by sa nemuseli hanbiť ani stredovekí inkvizítori. Trápil sa s tými klietkami, vypletal, s prstami neraz zodranými do krvi. V hlade, biede, v smútku, až srdce bolelo.

Z tuláka milionárom a zo zabudnutého remesla svetové dedičstvo

Heš! Robiť hybaj! Akoby som počula drotárskeho majstra to unavené chlapča okrikovať. Stojí tam nad ním, pri oblôčku. V klobúku, s palicou, ako celý život chodil. A možno je to Pištov otec. Čo ho do remesla zaúčal a základy pre fabriku v Moskve položil. Musím uznať, že dobre toho svojho Pištu na lopate z okna vystrkoval.

Ale nielen on má zásluhu na tom, že takmer zabudnuté remeslo to v týchto dňoch až na zoznam svetového dedičstva dotiahlo. Medzičasom dokonca na umenie povýšilo. Už nie len pasce na myši, ale vázy, taniere, kraslice opletené do saka, na retiazku, do hviezdy až po šperkársky filigrán. Aký to musí byť kumšt, že si ho váži celý svet a na pamäť ľudstvu ho túži zachovať?

A ešte mi napadá, že možno ani dnes neradno pohŕdať špinavým tulákom… veď čo ak má v rukáve zašité sladké milióny?

Pod sitnianskym hradom, kape rozum smradom.

Pod sitnianskym hradom, kape rozum smradom.

Sitnianski rytieri, vylezte z tej diery!

Hučala som do hlbokej jamy v čadičových ruinách hradu Sitno. Nakláňala som sa nad tú čudesnú dieru čoraz viac, a vyvreskovala. Ohlušujúci rachot a trasúci rebrík ma uisťovali, že to robím správne.

Desať metrov pod mojimi nohami sa zem chvela ako pred blížiacou sa erupciou. Spolu s rebríkom sme zažívali najväčšie zemetrasenie od výbuchu sitnianskeho stratovulkánu pred miliónmi rokov. To nie je možné, blyslo mi na sekundu hlavou, a v tom ma zdrapili mocné chlapské ruky.

Pod sitnianskym hradom, kape rozum smradom.

o Marta Kasmanová | Story z hory

Na Sitno som sa vybrala hľadať tajomných rytierov. Ľudia od Hontu až po Oravu básnia o nich celé stáročia. Prešla som Sitno krížom krážom. Odhora nadol. Zľava doprava a ešte aj z rohu do rohu. Ale po sitnianskych borcoch, čo Slovákom lepší život priniesť majú, nie je na celom brale ani chýru, ani slychu. A dokonca ani smradu. Ani na ňom, ani pod ním, a ani v studených čiernych skaliskách.

...odkiaľ, kam, ako hlboko a za ako dlho

Trasa:   Počúvadlianske jazero, parkovisko – Tatárska lúka – Sitno (1 009 m n.m.)– Sitniansky hrad (890 m n.m.) – Granty –  Tatárska lúka – Počúvadlianske jazero, parkovisko

Dĺžka:                6,6 kilometra

Prevýšenie:         414 metrov

Čas   :                      2,5 hodiny

Hrad Sitno je ruina na rovnomennom vrchu. Názov získal práve podľa brala, na ktorom ho jeho stavitelia vybudovali. Ruina stredovekého hradu stojí na základoch pravekého hradiska. Sitno znamená podľa slovníka slovenského jazyka peklo. Tým sa vrch určite v minulosti mohol zdať – je to totiž vyhasnutý stratovulkán, ktorý kedysi chŕlil oheň a síru. Ale vďaka sopke a vyvretému čiernemu andezitu je Sitno tým, čím je. Čarovnou horou s tajomnými neprebádanými jaskyňami.

Hrad spustošili do dnešnej podoby Rákociho povstalecké vojská na začiatku 18. storočia. Skazu dokonal čas. Vynaliezaví ľudia z jeho pozostatkov na vrchole Sitna postavili prvú turistickú rozhľadňu na Slovensku.

Podľa legiend sú v skalách pod hradom jaskyne. Tajomné pivnice, v ktorých spia zakliati rytieri. Hlboké a nevyčerpateľné studne. Legendy o podzemných komnatách šírili tí, ktorí ich vraj videli. Náhodne tam zablúdili. Pokúšal sa ich už nájsť kde-kto. Obyčajní ľudia i učenci. Márne.

Na Kľaku v pokľaku.

Na Kľaku v pokľaku.

Hady hrubé ako teľatá, zakliate tisícročné panny do skaly a medvede drápajúce voňavé cesnakové koberce. Tlačila som tie obludné predstavy hore Koškárovskou lúkou a fučala ako prepichnutá guma na bicykli. Ľudia toho natárajú.

„Ten had je len jeden. A stále ožratý. Večne lačný po krvi. Plazí sa chodbami pod hradom a stráži tam tristoročné Révayovské vínne
pivnice. Kto by si nechľupol? Z Katovej skaly sa ozýva iba jediný prosebný hlas. Aj to len raz za sto rokov. Takže tento rok tam nič nezačuješ.
A medvede v cesnaku? Choď radšej do ZOO, ak ich chceš vidieť,“ smial sa ujo Julo, keď som mu v sklabinskej krčme vyklopila tie babské
povedačky. Julo mal na krku osemdesiatku a v pohári s pivom poldecák. Hovoril mu zásmažka.  

Tlačila som hore Koškárovskou lúkou 10 prejdených kilometrov, 700-metrové stúpanie a 100 rokov hanby. Prehĺtala žlč a všetky hady sveta. Pred štyrmi hodinami som sa v ruinách Sklabinského hradu túžila prepadnúť k tomu beznohému zlosynovi a ožrať sa s ním do
bezvedomia. Civela som do jednej z dier, cez ktorú by sa pretlačila aj hlava teľaťa. Takú veľkú ju ten krvilačník vraj má. Podstúpila som to riziko aj napriek poverám, že ak by sa ukázal, bol by so mnou amen. Zlovestnými očami by ma priklincoval k polozborenej stene tristoročnej Révayovskej kúrie. A vysal zo mňa život.

Keď sa z nej vynorili zvedavé čierne očká asi polmetrovej užovky, nemala som ďaleko od mŕtvice. Dupala a ziapala som rovných 7 minút. Ušiel by aj dinosaurus, nie to malé háďatko. Ku podivu, turisti zostali. Za nekonečnej standing ovation som sa pobrala preč. Čo najďalej odtiaľ. Najlepšie na druhý koniec vesmíru. Toľko hanby kvôli hlúpym babským povedačkám.

Ale len čo som o pár kilometrov ďalej vošla do voňavej cesnakovej hory, boli späť. Odtlačok medvedej stopy v mäkkom blate ich vrátil do reality. A nielen ich. Vystrelila som horou ako raketa. Rovnako som asi aj žiarila. Cesnakový les razil romantikou, ale moje telo len adrenalínom. Ak som dokázala pripustiť existenciu  gigantického hada, o tej medveďovej som takto z jari absolútne nepochybovala.

Cesnakový koberec dávno vystriedala ušliapaná tráva. Medvede sa cvrkli na dotieravé muchy. A ja som tlačila Koškárovskou lúkou len
vlastné vysilené nohy. Na jej konci som vytlačila aj posledný vzduch z pneumatiky/duše a padla na kolená. Ale nebol to prejav pokory, ľútosti či pokánia. Potkla som sa o tŕnistý poplaz z malinčia, čo si dravo razilo cestu Kľackou divočinou. V tom pokornom geste som ostala civieť na vrcholovú tabuľku a hrdú panorámu kopcov vôkol nej.

Veľkofatranský Kľak je o štyridsaťdva metrov vyšší ako jeho menovec v Lúčanskej Malej Fatre. Ponúka nádherný kruhovitý výhľad na
všetky hory, na aké si len spomeniete. Fatranské, Tatranské, i tie ostatné. Je tam pokoj a ticho, o akom na Fačkovskej turistickej mucholapke môžete v peknom počasí len snívať. Davy krákorajúcich turistov by sa na jeho vrchol aj tak nezmestili. Nie je to žiadne letisko. Dvadsaťtri kilometrová štreka s 1300 metrovým prevýšením je primeranou daňou za súkromnú VIP zónu. Osem hodín ubehne ako voda, no v lete zvýši čas aj na hľadanie pravdy o Katovej skale či beznohom strážcovi tajomného bludiska pod Sklabinským hradom. 

A nezabudnite ďalekohľad. Aby ste tomu pankhartovi videli lepšie do očí.

...odkiaľ, kam, ako vysoko a za ako dlho

Trasa: Sklabinský Podzámok – Hrad Sklabiňa – Sklabinský Podzámok – Kaplna – Koškárovská lúka – Kľak (1 394 m n.m.) – Jarabiná – Sedlo za Kečkou – Kaplna – Sklabinský Podzámok

Dĺžka:                27 kilometrov

Prevýšenie:       1 330 metrov

Čas   :                            9 hodín

 

Vieš, že…

Na hrade Sklabiňa sa v roku 1944 bolo viac na čo pozerať. Dnes zo stavby z prvej polovice 13.storočia zostali ozaj len zvyšky. Omietky, okien, portálov… najviac toho stojí v renesančnom kaštieli. A ešte v legendách. O čiernych rytieroch bez tvárí, o príšernom rinčaní reťazí, najmä počas búrok. O tajomnom hadovi gigantických rozmerov s trvalou adresou v záhadnom hradnom podzemí. Ešte stále tam vraj žije a z času na čas dá o sebe vedieť.

Kľak vo Veľkej Fatre je väčší brat toho malofatranského. A ako praví bratia majú spoločné nielen meno, ale zjari aj romantické zelené koberce z medvedieho cesnaku na úbočiach. Jeho meno nie je náhodné – medvedia stopa v blate na fotke v galérii je jasný dôkaz.

Obec Sklabiňa a priľahlé hory zažili hrôzy druhej svetovej vojny na „vlastnej koži“. Sklabinský Podzámok fašisti vypálili a obec po vojne doslova vstala z popola. V Kantorskej doline z obce do hôr je niekoľko pamätníkov na boje i partizánov. Tí sa zhromažďovali aj v horárni pri Kaplne na fotke. Brigáda, ktorá sa tu sformovala sa stala základom I. a II. brigády M.R. Štefánika a vďaka nej vypuklo aj v Turci Slovenské národné povstanie.

Hnilická Kýčera.

Hnilická Kýčera.

a šťastný pastiersky pes laughing.

 

Vždy keď sa cítim ako ovca, vyberiem sa na Hnilickú Kýčeru. Najprudší kopec v lúčanskej Malej Fatre, od Kľaku až po Veľkú Lúku. Vymláti mi nielen kolená ale aj trudné myšlienky z hlavy. A preto ju milujem.

Na Slovensku sú desiatky kýčer. Strmých pustých vrchov. Tá Hnilická (1.280 m n. m.) nezostáva slovníkovej definícii nič dlžná. Je taká príkra, že ak by bola len o trochu prudšia, museli by ste sa na ňu štverať po rebríku. Možno trochu preháňam. Ale aj tak je pre mňa predstava, že pár storočí dozadu sa hore-dole tým krkolomným kopčiskom premávali stáda oviec s rumunskými valachmi a pastierskymi psami, prinajmenšom prekvapivá.

Dnešný moderný človek je rád, ak sa po troch hodinách dotrepe aspoň do sedla pod kopcom. Rozloží oheň a opečie  slaninu. Takto posilnený a oddýchnutý zvládne aj cestu späť. Alebo svätú omšu pod holým nebom. S cezpoľnými z turčianskej i rajeckej strany. Lebo v dobe neexistujúcich motorových drožiek práve tadiaľto putoval pospolitý ľud z jedného regiónu do druhého.

Trepať sa na ozrutný zalesnený kopec nad sedlom samozrejme nikomu ani nenapadlo. Okrem valachov. Stádo neprotestovalo, veď preto je stádom. A psy? Tú zúrivú radosť, čo zaiste sršala z ich očí keď hnali ovčie čriedy hore Kýčerou, by ste určite chceli aspoň raz v živote zažiť. Aj dnes je popud liezť na Hnilickú Kýčeru zriedkavý. Ale stáva sa to. Napríklad mne. Keď sa cítim ako tá ovca. Viem, že hore zo mňa bude šťastný ovčiarsky pes.

Impozantné 250 metrové prevýšenie na veľmi krátkom úseku vzbudzuje rešpekt v kolenách. Ak ich nedorazí smerom nahor, tak nadol určite. Elastické obväzy sú ale skvelé vecičky a kolenám na chvíľu zavrú hubu. Nasleduje  45 minút fučania, kliania, lapania dychu. Nohy zvyknú plakať. Niekedy aj oči. Záleží na kondičke. Ale keď to zvládnem, hore ma čaká nielen vrcholová kniha, ale aj veľká lysina. Do knihy sa môžem zapísať. Na lysine rozložiť deku. Vyvaliť sa a užívať si samotu a ticho.

Alebo zbierať sily na zostup. Dvadsať minút v podrepe dá zabrať. Neodporúčam sa na Kýčeru, ale najmä z nej, trepať po daždi. Iba ak máte záľubu v adrenalínových aktivitách a kríže v perfektnom zdravotnom stave. Bude vás totiž stáť veľa úsilia udržať sa v tom blate na nohách.

Hnilická Kýčera je súčasťou hlavnej magistrály a prekrásnej hrebeňovky lúčanskou Malou Fatrou. No ak sa podujmete na prechod hrebeňa od Kľaku až po Veľkú Lúku, pravdepodobne patríte do kategórie turistov, ktorí si ciele ako Hnilická Kýčera vyberajú akurát tak v rámci kondičnej prípravy. A zdolávajú ich zásadne behom a za polovičný čas.  Ako tie rumunské pastierske psy.

Nemáte kondičku? Vyberte sa k vodopádom.

Nemáte kondičku? Vyberte sa k vodopádom.

Pretože po výdatných dažďoch sú bezpochyby plné vody. Pretekajú a zbesilo penia. Aj tie, ktoré inokedy len smoklia.

Alebo preto, že k väčšine z nich vedie nenáročná, často až vychádzková trasa. Zvládnu ju naozaj takmer všetci. Starí, chorí, unavení aj leniví. I deti.

TOTO JE POKRAČOVANIE BLOGU zo sme.sk

Vodopády v Jánošíkových dierach (640 – 900 m n.m.)

Obtiažnosť trasy: stredne náročná

Východzí bod: parkovisko Biely Potok v Terchovej (okres Žilina)

Čas dosiahnutia: 35-50 minút 

K prvým vodopádom dorazíte už po polhodinke šliapania čarokrásnou terchovskou tiesňavou. Postupne ako pôjdete z Dolných do Horných Dier prejdete vraj až okolo trinástich vodopádov. Nerátala som ich, ale môže to tak byť. Najmohutnejšie sú v dolnej časti, najdlhšie v hornej. Najvyšší terchovský vodopád má 4 metre. Ďalšie štyri vodopády sú v Nových Dierach. K terchovským vodopádom potrebujete pevnú obuv a nohy i ruky. Po celej trase je množstvo rebríkov, reťaze a klzký skalnatý terén.

Ráztocký vodopád (približne 820 m n.m.)

Obtiažnosť trasy: ľahká

Východzí bod: parkovisko v ústí Kvačianskej doliny

Čas dosiahnutia: 1 hodina 10 minút

Ráztocký vodopád je vysoký len zhruba 8 metrov a pri suchom počasí ľahko stratí vodu. Z tohto dôvodu som ho pri prvej návšteve vôbec nenašla. Druhýkrát som mala šťastie a ukázal sa v plnej kráse. K vodopádu dôjdete po prekonaní zhruba trojkilometrovej Kvačianskej doliny po pohodlnej širokej lesnej ceste. Viac ako dvestometrové prevýšenie na trase takmer nepostrehnete. Hlboké kaňony, krasové bralá a staré mlyny v Oblazoch si totiž ukradnú celú vašu pozornosť.

Vodopád Červené piesky (915 m n.m.)

Obtiažnosť trasy: ľahká

Východzí bod: parkovisko na konci obce Prosiek (okres Liptovský Mikuláš)

Čas dosiahnutia: 1 hodina 30 minút

Napriek tomu, že štvor-kilometrový chodník k vodopádu nie je náročný ani kondične ani technicky, predsa len nie je taký pohodlný ako tie predchádzajúce. Je úzky, skalnatý, často mokrý a klzký. Vedie totiž neraz priamo korytom Prosiečanky. V závere trasy je dokonca reťaz na ľahšie zdolanie strmej skaly. Takže myslite na dobrú obuv a pevné nohy. Prostredie je ale ohromujúce. Divoký les, úzka a vysoká tiesňava, zurčiaci potok, salamandry a pozvoľné tristo metrové stúpanie. Na konci zastanete v 15 metrov vysokom skalnatom kotli. Zhora sa do neho rútia hektolitre vody a je to paráda.

Vodopád Bystré (1030 m n.m.)

Obtiažnosť trasy: ľahká

Východzí bod: Horský hotel Poľana (z obce Hriňová, okres Detva)

Čas dosiahnutia: 50 minút (naspäť 1 hodina 5 minút)

K horskému hotelu Poľana sa vyveziete autom alebo na bicykli. Odtiaľ zbehnete po zelenej turistickej značke a spočiatku aj asfaltovej ceste zhruba 2 kilometre dolu k vodopádu. Cestu neskôr vystrieda lúka i les a napokon prudké rebríky, ale v cieli uvidíte neskutočne krásny vodopád. Voda padá po 20 metrov vysokých čiernych andezitových blokoch. Späť k hotelu si musíte vyšliapať dvestošesťdesiatpäť metrov, čo je na dvoch kilometroch stúpanie, ktoré pocítite. Ale nič nezvládnuteľné. Za väčšiu prekážku považujem rebríky, najmä pre starších a ľudí s pohybovými problémami.

Ak je aj to pre vás príliš, vyberte sa k vodopádu o niečo dlhšou, ale menej strmou trasou z Bystrého – Vrátok. K vodopádu prídete z opačnej strany, z hriňovských lazov. Viac ako trojkilomterovú trasu zvládnete za hodinu aj dvadsať minút, prekonáte 300 metrové prevýšenie (veľmi pozvoľné) a k vodopádu vystúpite po drevených, za mokra aj šmykľavých schodoch so zábradlím. Lepšie ako rebríky.

Vodopády studeného potoka (1160 až 1330 m.n.m.)

Obtiažnosť trasy: ľahká

Východzí bod: Hrebienok (Vysoké Tatry)

Čas dosiahnutia: 35 až 60 minút 

Sú tri a všetky ich zvládnete za jediný deň. Najľahší prístup je z Hrebienka nad Starým Smokovcom. Ak sa vyveziete lanovkou ušetríte hodinu času a námahu na prekonanie 300 metrového výstupu naň. Z Hrebienka je to už malina. Prudkými ale typickými tatransky pohodlnými serpentínami zostúpite k prvému – kaskádovitému Dlhému vodopádu. Svojmu menu nezostáva nič dlžný. A aký je dlhý, taký je mohutný a silný. Preto pozor na pošmyknutie. Po ňom môžete pokračovať k Veľkému vodopádu. Obdivovať ho môžete zhruba po 30 minútach kráčania zhora z turistického chodníka alebo zo širokej lávky priamo nad potokom. Po červenej značke smerom na Zamkovského chatu naďabíte na Obrovský vodopád. Do biela spenená voda padá skalnou roklinou do impozantnej hĺbky 20 metrov.

Kmeťov vodopád (1210 m n.m.)

Obtiažnosť trasy: ľahká

Východzí bod: parkovisko Tri studničky (Vysoké Tatry)

Čas dosiahnutia: 1 hodina 45 minút

Kmeťov vodopád v Kôprovej doline je s výškou 80 až 90 m najvyšším na Slovensku. Keď pred ním zastanete, ani ho celý nevidíte. Musíte vyšliapať na vyhliadku (dosť zarastenú vegetáciou) zhruba v strede vodopádu, aby ste ho videli v plnej veľkosti. K vodopádu vedie takmer 6 kilometrový chodník tatranským lesom, zhruba polovica cesty je po asfaltke dolinou.  Chodník striedavo stúpa i klesá, celkovo tak zdoláte takmer 400 metrové prevýšenie. Ideálna vychádzka pre tých, čo milujú mnohotvárnu a jedinečnú tatranskú prírodu.

Šarafiový vodopád (1480 m n.m.)

Obtiažnosť trasy: ľahká

Východzí bod: ústie Žiarskej doliny (Západné Tatry)

Čas dosiahnutia: 1 hodina 50 minút 

K Šarafiovému vodopádu vedie široká 5 kilometrov dlhá asfaltka Žiarskou dolinou. Za Žiarskou chatou sa zmení na lesný chodník s miernym stúpaním. Stúpate ale celou dolinou a len kým sa doteperíte na chatu prekonáte viac ako 400 výškových metrov. Za chatou to šmyknete po zelenej značke okolo symbolického cintorína hore k vodopádu. Voda sa v ňom hladko kĺže po zhruba 20 metrovej skalnej kaskáde. V horúcom dni sa v ňom turisti radi osviežujú a nezriedka sa pri ňom vyvalia na karimatky a užívajú pokoj a krásny výhľad na monumentálny masív Čiernych stien naproti.

Velický vodopád (1750 m n.m.)

Obtiažnosť trasy: stredne náročná

Východzí bod: Nový Smokovec (Vysoké Tatry)

Čas dosiahnutia: 2 hodiny 30 minút

K Velickému vodopádu Pod Gerlachovským štítom si poriadne šliapnete. Ak nie ste ubytovaní v neďalekom Sliezskom dome. V takom prípade ste pri vodopáde za 15 minút a bez námahy. Ak ale to šťastie nemáte, čaká vás dva a pol hodiny výšľapu, pri ktorom sa poriadne spotíte. K Velickému plesu nad ktorým tróni vodopád vedie veľa ciest. Ja som si vybrala 5 a pol kilometrovú trasu z Nového Smokovca.  Prekonáva 700 výškových metrov, takže nejaká kondička sa vám rozhodne zíde. Lepšie to nie je ani inými trasami. S výnimkou tej zo Starého Smokovca, ak sa na Hrebienok vyveziete lanovkou. K vodopádu platí zimná uzávera chodníka, ale v zime je aj tak zamrznutý, takže ho neuvidíte. Ako ja.

Kamenný vodopád (približne 450 m n.m.)

Obtiažnosť trasy: veľmi ľahká

Východzí bod: Šimonova veža za Šiatorskou Bukovinkou pod hradom Šomoška (okres Lučenec)

Čas dosiahnutia: 35 minút 

Posledný z vodopádov, ktorý by ste určite mali vidieť na vlastné oči, je kamenný. Je európskym unikátom spred  štyroch miliónov rokov a namiesto vody sa ním vtedy rútila žeravá bazaltová láva. V kráteri sopky pod povrchom stuhla na päť a šesť hranné bazaltové stĺpy. Odhalili ich robotníci pri ťažbe suroviny na výstavbu hradu Šomoška koncom 13.storočia. Pod deväťmetrovým vodopádom síce šumia len okolité buky, ale uchvátený z neho budete aj tak. Prístup je veľmi pohodlný, širokou lesnou cestou.

A za ktorými sa v najbližšej dobe chystám ja?

Jelení vodopád v Čutkovskej doline pri Ružomberku.

Vodopád Skok v Mlynickej doline vo Vysokých Tatrách.

Brankovský vodopád – najvyšší v Nízkych Tatrách.