Na Chatu pod Kubínskou hoľou som sa dotrepala po siedmich hodinách výdatného šliapania Oravskou Magurou. V nohách mi búši tisíctristo výškových metrov a v hrudi rozsmútené srdce. Mlčky popíjam vytúžené pivo. Za oknami je bielo, ale nie od snehu, ako v šesťdesiatomôsmom roku, keď lavína zmietla zo svahu pri chate 53 študentov na lyžiarskom výcviku. Dnes je krajina zahalená v hustých oblakoch.
V partizánskom bunkri na Jankovom vŕšku v Strážovských vrchoch v jeden mrazivý februárový deň prehrali jeho obyvatelia hru o život. V špinavých mundúroch. Krvaví, hladní, zúfalí. Aj v 21. storočí sa môžete vžiť do kože slovenských partizánov. Zavrieť sa v bunkri a preniesť o sedemdesiatpäť rokov späť. Do tmy plnej strachu, potláčanej bolesti a ušných bubienkov napätých až na prasknutie.
Rysy sú s výškou 2 500 m n.m. pre turistu z úpätia Malej Fatry slušným vysokohorským zážitkom. Za málo peňazí ponúkajú veľa muziky. Ale…občas na nich býva husto. Až tak, že fotka pri vrcholovom kameni môže zostať len zbožným prianím. Hlavy pokrývajú skaly. Nohu niet kde položiť.
Ľubochnianska dolina je vraj najdlhšou na Slovensku. Meria úctyhodných 25 kilometrov. A všetky sú pokryté asfaltovým kobercom. Od začiatku po koniec je len 400 metrové prevýšenie. Na dvadsiatich piatich kilometroch je zanedbateľné. Ani sa nezadýchate.
Sľubovali kedysi korytnické kúpele svojim návštevníkom. V doline pod Prašivou to stále platí. Voda je znamenitá. Kúpeľný areál tiež – hoci už len pre urban explorerov. V bývalej pýche rakúsko-uhorskej monarchie, by dnes filmári pokojne mohli točiť dokument „Život po ľuďoch“.
Hromy divo bijú. Nad tou Malou, Krivánskou najviac v júli. Vtedy divoké letné búrky ženú z terchovských kopcov všetko, čo má nohy a vládze utekať. Bije to tam hlava – nehlava. Rachot ako v 47-mom, keď žandárske samopaly hnali smrečinou banderovských vrahov.
V peknom počasí býva v Tatrách plnka. Ale kto miluje hory, ťažko sa im vyhýba. Sú výnimočne vďačným cieľom. Širokospektrálne ako antibiotiká. Jednoducho humanfriendly.
Budatínske krutidlo je obyčajný vodný vír. Kedysi azda aj nebezpečný, dnes len opradený povesťami. O nenásytných vodníkoch, čo topia, čo sa dá. A čo to dá. Kedysi im tunajší ľudia hovorili utopenci. Ale…
Slovenskí drotári neboli žiadni žobráci, hoci tak často vyzerali. Teda, nie všetci. Nejeden to od chudobného potulného remeselníka dotiahol až do priemyselnej veľkovýroby a zarobil milióny.
Na Sitno som sa vybrala hľadať tajomných rytierov. Ľudia od Hontu až po Oravu básnia o nich celé stáročia. Prešla som Sitno krížom krážom. Odhora nadol. Zľava doprava a ešte aj z rohu do rohu. Ale po sitnianskych borcoch, čo Slovákom lepší život priniesť majú, nie je na celom brale ani chýru ani slychu. A dokonca ani smradu.
Veľkofatranský Kľak je o štyridsaťdva metrov vyšší ako jeho menovec v Lúčanskej Malej Fatre. Ponúka nádherný kruhovitý výhľad na všetky hory, na aké si len spomeniete. Fatranské, Tatranské, i tie ostatné. Je tam pokoj a ticho, o akom na Fačkovskej turistickej mucholapke môžete v peknom počasí len snívať. Davy krákorajúcich turistov by sa na jeho vrchol aj tak nezmestili.
Vždy, keď sa cítim ako ovca, vyberiem sa na Hnilickú Kýčeru. Najprudší kopec v lúčanskej Malej Fatre od Kľaku až po Veľkú Lúku. Vymláti mi nielen kolená ale aj trudné myšlienky z hlavy.
Pretože po výdatných dažďoch sú bezpochyby plné vody. Pretekajú a zbesilo penia. Aj tie, ktoré inokedy len smoklia.
Alebo preto, že k väčšine z nich vedie nenáročná, často až vychádzková trasa. Zvládnu ju naozaj takmer všetci. Starí, chorí, unavení aj leniví. I deti.
Nad obcou Turecká čnie majestátna Krížna ( 1572 m n.m.). Je tretím najvyšším vrcholom Veľkej Fatry. Turecká je známa haluškami, Krížna lavínami.
V týchto ukrutných horúčavách môžete zaliezť do bazéna alebo čo najhlbšie do zeme. Jedna úžasná je v Banskej Štiavnici.
Skoro päťsto metrov hlboká banská šachta Ondrej spí večným spánkom už takmer 100 rokov. Klaustrofobické vlhké ticho narúšajú len ťažké kvapky z klzkých stien a záhrobné výkriky na smrť zmordovaných koní.
Ostrá? Stále hore, až do neba.
Zakričal nám chlapík po 50-tke s motorovou pílou na polceste prudkého stúpania Juriašovou dolinou. Spachtení, s útrpnými grimasami na tvári sme sa márne pokúšali odpovedať mu niečo rovnako vtipné. Lenže on si srandu nerobil.
Na vrchole vás môže zaskočiť rovnako extrémna klíma, ako vo vysokých horách. Vietor je všadeprítomný. A vie byť nemilosrdný. Dôkazom sú bukoví trpaslíci. Rovnako vycepované sú zakrpatené smreky. Pripomínajú zástavy vo vetre. Nečudovala by som sa, keby tam chudák Kraken zamrzol.
Starý mních v drevenej sutane, s ťažkou reťazou miesto opasku, ponúkol sa, že mi ukáže, ako vyzerá raj. Neklamal. Prosiecka dolina ním rozhodne je. Čistá. Divoká. Vysoké skaliská sa strmo dvíhajú k oblohe. Do úzkeho kaňonu sa ledva vmestí chodník. Chvíľu je lávkou, chvíľu rebríkom, potom zmizne v koryte potoka a znova sa objaví kdesi na skale.
Dvojtisícovka Plačlivé, kedysi zvané aj Plačlivý Roháč, rozhodne nepatrí medzi najťažšie západotatranské vrcholy. Výstup naň sa radí medzi ľahšie túry, ale… Záleží na tom, prečo a odkiaľ tam prídete. Podľa toho potom môžete mať slzy v očiach od zúfalstva, únavy, bolesti, alebo jednoducho len od dojatia.
Ak nevyhľadávate zaistené turistické chodníky a bezpečne sa cítite len na tých, ktoré dokážete prejsť aj bez pomoci oceľových lán, reťazí a stúpačiek, Ferrate HZS pod Martinskými Hoľami (930-1250 m n.m.) sa zďaleka vyhnite.