Ak budete mať cestu cez Žilinu, určite sa tam zastavte. Budatínsky hrad po miliónových finančných infúziách žiari ako nikdy predtým. Najjasnešie zo všetkých piatich strážnych hradov v Žilinskej kotline. Keď prebádate hradné útroby, prejdite sa starým hradným parkom.

V cene vstupného prehliadky Budatínskeho hradu sú aj individuálne prehliadky hradnej kaplnky a drotárskej expozície mimo hlavnej budovy hradu. Ale o tom už v inom blogu .

So svojimi klietkami žal úspechy, kam prišiel. Zbieral medaily i exportné destinácie. Vyvážal do Ameriky aj do Číny. Vo fabrike s 2-miliónovým ročným obratom zamestnával 400 ľudí. Po Veľkej októbrovej revolúcii ho za to uväznili. A hoci sa po vojne vrátil domov, k drotárstvu už nie. Zostal mu len ten kráľovský titul…

Ako šiel drotár na vandrovku alebo „Dróóótovať hrnce!”

Drotárstvo sa údajne sformovalo v polovici 18.storočia v najchudobnejších regiónoch Slovenska. Chlapi spočiatku opletali drôtom poškodené hlinené nádoby, aby dlhšie vydržali. Keď už nebolo čo haftovať doma, vydali sa aj za hranice rodného chotára. V krpcoch a typickej ťažkej súkennej huni so zašitým ľavý rukávom na cennosti a groše, prešli celý svet. S kotúčom drôtu na jednom pleci a s koženou kapsou na druhom.

A ešte s džarkom po boku. Pomocníkom. Nezriedka nie len jedným. Drotárski chlapci často nemali ani 10 rokov, keď museli do sveta. Aby nesmútili za domovom, nesmeli sa pri odchode obzerať. Jeden z nich skončil v múzeu. Hľadí tam do okienka. Možno spomína. Ako sa po príchode na svet vyhrieval v slamenici na kuse baranej kože v obloku. A ako ho z neho na chlebovej lopate trikrát vystrčili, aby sa toho veľkého sveta nebál. Aby z neho dobrý drotár bol.

V prázdnych očiach z drôtu už nieto strachu, smútku ani bolesti z bitiek a príkoria. Len pestrá paleta pascí na myši za sklom vitríny, mu ťažké časy pripomína. Parádny mučiaci arzenál, za aký by sa nemuseli hanbiť ani stredovekí inkvizítori. Trápil sa s tými klietkami, vypletal, s prstami neraz zodranými do krvi. V hlade, biede, v smútku, až srdce bolelo.

Z tuláka milionárom a zo zabudnutého remesla svetové dedičstvo

Heš! Robiť hybaj! Akoby som počula drotárskeho majstra to unavené chlapča okrikovať. Stojí tam nad ním, pri oblôčku. V klobúku, s palicou, ako celý život chodil. A možno je to Pištov otec. Čo ho do remesla zaúčal a základy pre fabriku v Moskve položil. Musím uznať, že dobre toho svojho Pištu na lopate z okna vystrkoval.

Ale nielen on má zásluhu na tom, že takmer zabudnuté remeslo to v týchto dňoch až na zoznam svetového dedičstva dotiahlo. Medzičasom dokonca na umenie povýšilo. Už nie len pasce na myši, ale vázy, taniere, kraslice opletené do saka, na retiazku, do hviezdy až po šperkársky filigrán. Aký to musí byť kumšt, že si ho váži celý svet a na pamäť ľudstvu ho túži zachovať?

A ešte mi napadá, že možno ani dnes neradno pohŕdať špinavým tulákom… veď čo ak má v rukáve zašité sladké milióny?

Hady hrubé ako teľatá, zakliate tisícročné panny do skaly a medvede drápajúce voňavé cesnakové koberce. Tlačila som tie obludné predstavy hore Koškárovskou lúkou a fučala ako prepichnutá guma na bicykli. Ľudia toho natárajú.

„Ten had je len jeden. A stále ožratý. Večne lačný po krvi. Plazí sa chodbami pod hradom a stráži tam tristoročné Révayovské vínne
pivnice. Kto by si nechľupol? Z Katovej skaly sa ozýva iba jediný prosebný hlas. Aj to len raz za sto rokov. Takže tento rok tam nič nezačuješ.
A medvede v cesnaku? Choď radšej do ZOO, ak ich chceš vidieť,“ smial sa ujo Julo, keď som mu v sklabinskej krčme vyklopila tie babské
povedačky. Julo mal na krku osemdesiatku a v pohári s pivom poldecák. Hovoril mu zásmažka.  

Tlačila som hore Koškárovskou lúkou 10 prejdených kilometrov, 700-metrové stúpanie a 100 rokov hanby. Prehĺtala žlč a všetky hady sveta. Pred štyrmi hodinami som sa v ruinách Sklabinského hradu túžila prepadnúť k tomu beznohému zlosynovi a ožrať sa s ním do
bezvedomia. Civela som do jednej z dier, cez ktorú by sa pretlačila aj hlava teľaťa. Takú veľkú ju ten krvilačník vraj má. Podstúpila som to riziko aj napriek poverám, že ak by sa ukázal, bol by so mnou amen. Zlovestnými očami by ma priklincoval k polozborenej stene tristoročnej Révayovskej kúrie. A vysal zo mňa život.

Keď sa z nej vynorili zvedavé čierne očká asi polmetrovej užovky, nemala som ďaleko od mŕtvice. Dupala a ziapala som rovných 7 minút. Ušiel by aj dinosaurus, nie to malé háďatko. Ku podivu, turisti zostali. Za nekonečnej standing ovation som sa pobrala preč. Čo najďalej odtiaľ. Najlepšie na druhý koniec vesmíru. Toľko hanby kvôli hlúpym babským povedačkám.

Ale len čo som o pár kilometrov ďalej vošla do voňavej cesnakovej hory, boli späť. Odtlačok medvedej stopy v mäkkom blate ich vrátil do reality. A nielen ich. Vystrelila som horou ako raketa. Rovnako som asi aj žiarila. Cesnakový les razil romantikou, ale moje telo len adrenalínom. Ak som dokázala pripustiť existenciu  gigantického hada, o tej medveďovej som takto z jari absolútne nepochybovala.

Cesnakový koberec dávno vystriedala ušliapaná tráva. Medvede sa cvrkli na dotieravé muchy. A ja som tlačila Koškárovskou lúkou len
vlastné vysilené nohy. Na jej konci som vytlačila aj posledný vzduch z pneumatiky/duše a padla na kolená. Ale nebol to prejav pokory, ľútosti či pokánia. Potkla som sa o tŕnistý poplaz z malinčia, čo si dravo razilo cestu Kľackou divočinou. V tom pokornom geste som ostala civieť na vrcholovú tabuľku a hrdú panorámu kopcov vôkol nej.

Veľkofatranský Kľak je o štyridsaťdva metrov vyšší ako jeho menovec v Lúčanskej Malej Fatre. Ponúka nádherný kruhovitý výhľad na
všetky hory, na aké si len spomeniete. Fatranské, Tatranské, i tie ostatné. Je tam pokoj a ticho, o akom na Fačkovskej turistickej mucholapke môžete v peknom počasí len snívať. Davy krákorajúcich turistov by sa na jeho vrchol aj tak nezmestili. Nie je to žiadne letisko. Dvadsaťtri kilometrová štreka s 1300 metrovým prevýšením je primeranou daňou za súkromnú VIP zónu. Osem hodín ubehne ako voda, no v lete zvýši čas aj na hľadanie pravdy o Katovej skale či beznohom strážcovi tajomného bludiska pod Sklabinským hradom. 

A nezabudnite ďalekohľad. Aby ste tomu pankhartovi videli lepšie do očí.

Trasa: Sklabinský Podzámok – Hrad Sklabiňa – Sklabinský Podzámok – Kaplna – Koškárovská lúka – Kľak (1 394 m n.m.) – Jarabiná – Sedlo za Kečkou – Kaplna – Sklabinský Podzámok

Dĺžka:                27 kilometrov

Prevýšenie:       1 330 metrov

Čas   :                            9 hodín

Vieš, že…

Na hrade Sklabiňa sa v roku 1944 bolo viac na čo pozerať. Dnes zo stavby z prvej polovice 13.storočia zostali ozaj len zvyšky. Omietky, okien, portálov… najviac toho stojí v renesančnom kaštieli. A ešte v legendách. O čiernych rytieroch bez tvárí, o príšernom rinčaní reťazí, najmä počas búrok. O tajomnom hadovi gigantických rozmerov s trvalou adresou v záhadnom hradnom podzemí. Ešte stále tam vraj žije a z času na čas dá o sebe vedieť.

Kľak vo Veľkej Fatre je väčší brat toho malofatranského. A ako praví bratia majú spoločné nielen meno, ale zjari aj romantické zelené koberce z medvedieho cesnaku na úbočiach. Jeho meno nie je náhodné – medvedia stopa v blate na fotke v galérii je jasný dôkaz.

Obec Sklabiňa a priľahlé hory zažili hrôzy druhej svetovej vojny na „vlastnej koži“. Sklabinský Podzámok fašisti vypálili a obec po vojne doslova vstala z popola. V Kantorskej doline z obce do hôr je niekoľko pamätníkov na boje i partizánov. Tí sa zhromažďovali aj v horárni pri Kaplne na fotke. Brigáda, ktorá sa tu sformovala sa stala základom I. a II. brigády M.R. Štefánika a vďaka nej vypuklo aj v Turci Slovenské národné povstanie.

a šťastný pastiersky pes .

Vždy keď sa cítim ako ovca, vyberiem sa na Hnilickú Kýčeru. Najprudší kopec v lúčanskej Malej Fatre, od Kľaku až po Veľkú Lúku. Vymláti mi nielen kolená ale aj trudné myšlienky z hlavy. A preto ju milujem.

Na Slovensku sú desiatky kýčer. Strmých pustých vrchov. Tá Hnilická (1.280 m n. m.) nezostáva slovníkovej definícii nič dlžná. Je taká príkra, že ak by bola len o trochu prudšia, museli by ste sa na ňu štverať po rebríku. Možno trochu preháňam. Ale aj tak je pre mňa predstava, že pár storočí dozadu sa hore-dole tým krkolomným kopčiskom premávali stáda oviec s rumunskými valachmi a pastierskymi psami, prinajmenšom prekvapivá.

Dnešný moderný človek je rád, ak sa po troch hodinách dotrepe aspoň do sedla pod kopcom. Rozloží oheň a opečie  slaninu. Takto posilnený a oddýchnutý zvládne aj cestu späť. Alebo svätú omšu pod holým nebom. S cezpoľnými z turčianskej i rajeckej strany. Lebo v dobe neexistujúcich motorových drožiek práve tadiaľto putoval pospolitý ľud z jedného regiónu do druhého.

Trepať sa na ozrutný zalesnený kopec nad sedlom samozrejme nikomu ani nenapadlo. Okrem valachov. Stádo neprotestovalo, veď preto je stádom. A psy? Tú zúrivú radosť, čo zaiste sršala z ich očí keď hnali ovčie čriedy hore Kýčerou, by ste určite chceli aspoň raz v živote zažiť. Aj dnes je popud liezť na Hnilickú Kýčeru zriedkavý. Ale stáva sa to. Napríklad mne. Keď sa cítim ako tá ovca. Viem, že hore zo mňa bude šťastný ovčiarsky pes.

Impozantné 250 metrové prevýšenie na veľmi krátkom úseku vzbudzuje rešpekt v kolenách. Ak ich nedorazí smerom nahor, tak nadol určite. Elastické obväzy sú ale skvelé vecičky a kolenám na chvíľu zavrú hubu. Nasleduje  45 minút fučania, kliania, lapania dychu. Nohy zvyknú plakať. Niekedy aj oči. Záleží na kondičke. Ale keď to zvládnem, hore ma čaká nielen vrcholová kniha, ale aj veľká lysina. Do knihy sa môžem zapísať. Na lysine rozložiť deku. Vyvaliť sa a užívať si samotu a ticho.

Alebo zbierať sily na zostup. Dvadsať minút v podrepe dá zabrať. Neodporúčam sa na Kýčeru, ale najmä z nej, trepať po daždi. Iba ak máte záľubu v adrenalínových aktivitách a kríže v perfektnom zdravotnom stave. Bude vás totiž stáť veľa úsilia udržať sa v tom blate na nohách.

Hnilická Kýčera je súčasťou hlavnej magistrály a prekrásnej hrebeňovky lúčanskou Malou Fatrou. No ak sa podujmete na prechod hrebeňa od Kľaku až po Veľkú Lúku, pravdepodobne patríte do kategórie turistov, ktorí si ciele ako Hnilická Kýčera vyberajú akurát tak v rámci kondičnej prípravy. A zdolávajú ich zásadne behom a za polovičný čas.  Ako tie rumunské pastierske psy.