Letava

Letava

V 21.storočí v rozpadnutých stajniach na Lietavskom hrade na svojich pánov pokorne čakajú už len železné kone. Ich majitelia sa v hradnej krčme opíjajú nealkoholickým pivom z hliníkových plechoviek. Všetko, čo tam za niečo stálo, zobral čas a zlodeji. Ale Lietava to ešte nevzdáva.

Smrť má bielu farbu.

Smrť má bielu farbu.

Na Chatu pod Kubínskou hoľou som sa dotrepala po siedmich hodinách výdatného šliapania Oravskou Magurou. V nohách mi búši tisíctristo výškových metrov a v hrudi rozsmútené srdce. Mlčky popíjam vytúžené pivo. Za oknami je bielo, ale nie od snehu, ako v šesťdesiatomôsmom roku, keď lavína zmietla zo svahu pri chate 53 študentov na lyžiarskom výcviku. Dnes je krajina zahalená v hustých oblakoch.

Partizánske Hry o život.

Partizánske Hry o život.

V partizánskom bunkri na Jankovom vŕšku v Strážovských vrchoch v jeden mrazivý februárový deň prehrali jeho obyvatelia hru o život. V špinavých mundúroch. Krvaví, hladní, zúfalí. Aj v 21. storočí sa môžete vžiť do kože slovenských partizánov. Zavrieť sa v bunkri a preniesť o sedemdesiatpäť rokov späť. Do tmy plnej strachu, potláčanej bolesti a ušných bubienkov napätých až na prasknutie.

Rysy – tlačenica na vrchole.

Rysy – tlačenica na vrchole.

Rysy sú s výškou 2 500 m n.m. pre turistu z úpätia Malej Fatry slušným vysokohorským zážitkom. Za málo peňazí ponúkajú veľa muziky. Ale…občas na nich býva husto. Až tak, že fotka pri vrcholovom kameni môže zostať len zbožným prianím. Hlavy pokrývajú skaly. Nohu niet kde položiť.

Chorým zdravie, zdravým veselosť.

Chorým zdravie, zdravým veselosť.

Sľubovali kedysi korytnické kúpele svojim návštevníkom. V doline pod Prašivou to stále platí. Voda je znamenitá. Kúpeľný areál tiež – hoci už len pre urban explorerov. V bývalej pýche rakúsko-uhorskej monarchie, by dnes filmári pokojne mohli točiť dokument „Život po ľuďoch“.

Nad Fatrou sa blýska.

Nad Fatrou sa blýska.

Hromy divo bijú. Nad tou Malou, Krivánskou najviac v júli. Vtedy divoké letné búrky ženú z terchovských kopcov všetko, čo má nohy a vládze utekať. Bije to tam hlava – nehlava. Rachot ako v 47-mom, keď žandárske samopaly hnali smrečinou banderovských vrahov.

Z tulákov milionármi.

Z tulákov milionármi.

Slovenskí drotári neboli žiadni žobráci, hoci tak často vyzerali. Teda, nie všetci. Nejeden to od chudobného potulného remeselníka dotiahol až do priemyselnej veľkovýroby a zarobil milióny.

Pod sitnianskym hradom, kape rozum smradom.

Pod sitnianskym hradom, kape rozum smradom.

Na Sitno som sa vybrala hľadať tajomných rytierov. Ľudia od Hontu až po Oravu básnia o nich celé stáročia. Prešla som Sitno krížom krážom. Odhora nadol. Zľava doprava a ešte aj z rohu do rohu. Ale po sitnianskych borcoch, čo Slovákom lepší život priniesť majú, nie je na celom brale ani chýru ani slychu. A dokonca ani smradu.

Na Kľaku v pokľaku.

Na Kľaku v pokľaku.

Veľkofatranský Kľak je o štyridsaťdva metrov vyšší ako jeho menovec v Lúčanskej Malej Fatre. Ponúka nádherný kruhovitý výhľad na všetky hory, na aké si len spomeniete. Fatranské, Tatranské, i tie ostatné. Je tam pokoj a ticho, o akom na fačkovskej turistickej mucholapke môžete v peknom počasí len snívať. Davy krákorajúcich turistov by sa na jeho vrchol aj tak nezmestili.

Nemáte kondičku? Vyberte sa k vodopádom.

Nemáte kondičku? Vyberte sa k vodopádom.

Pretože po výdatných dažďoch sú bezpochyby plné vody. Pretekajú a zbesilo penia. Aj tie, ktoré inokedy len smoklia.
Alebo preto, že k väčšine z nich vedie nenáročná, často až vychádzková trasa. Zvládnu ju naozaj takmer všetci. Starí, chorí, unavení aj leniví. I deti.

Banská story zo Štiavnickej nory.

Banská story zo Štiavnickej nory.

V týchto ukrutných horúčavách môžete zaliezť do bazéna alebo čo najhlbšie do zeme. Jedna úžasná je v Banskej Štiavnici.
Skoro päťsto metrov hlboká banská šachta Ondrej spí večným spánkom už takmer 100 rokov. Klaustrofobické vlhké ticho narúšajú len ťažké kvapky z klzkých stien a záhrobné výkriky na smrť zmordovaných koní.

Ostrá? Stále hore, až do neba.

Ostrá? Stále hore, až do neba.

Ostrá? Stále hore, až do neba.
Zakričal nám chlapík po 50-tke s motorovou pílou na polceste prudkého stúpania Juriašovou dolinou. Spachtení, s útrpnými grimasami na tvári sme sa márne pokúšali odpovedať mu niečo rovnako vtipné. Lenže on si srandu nerobil.

Stratení na území bukových trpaslíkov.

Stratení na území bukových trpaslíkov.

Na vrchole vás môže zaskočiť rovnako extrémna klíma, ako vo vysokých horách. Vietor je všadeprítomný. A vie byť nemilosrdný. Dôkazom sú bukoví trpaslíci. Rovnako vycepované sú zakrpatené smreky. Pripomínajú zástavy vo vetre. Nečudovala by som sa, keby tam chudák Kraken zamrzol.

0
    0
    Váš košík
    Váš košík je prázdnyNávrat do obchodu