Prejdite sa po Zvolene. Je tam pekne, uvoľnene. Ale pozor! Nie je Zvolen ako Zvolen. V jednom hrady pofotíte, na druhom sa zapotíte. Mesto alebo vrch. Sú medzi nimi aj ďalšie rozdiely. Najväčší je výškový.
Po medveďom chodníku na Borišov vykročte, len ak ste dostatočne dobrodružná povaha. Pošliapete totiž územím nášho najväčšieho predátora. Na Borišov sa nejde nijakými vydláždenými tatranskými chodníkmi. Trasa vedie nefalšovanou divočinou. Dusným letným lesom. Prudké stúpania riadnou oráčinou.
V 21.storočí v rozpadnutých stajniach na Lietavskom hrade na svojich pánov pokorne čakajú už len železné kone. Ich majitelia sa v hradnej krčme opíjajú nealkoholickým pivom z hliníkových plechoviek. Všetko, čo tam za niečo stálo, zobral čas a zlodeji. Ale Lietava to ešte nevzdáva.
Martinské hole sú v zime magické. Jagajú sa miliardami mrazivých kryštálikov snehu. Pokrývajú hustú kosodrevinu, stromy, turistické smerovníky i mohutné vysielače. Vietor z nich tvaruje čarovnú rozprávkovú krajinu.
Po štítoch okolo Veľkej Studenej doliny preháňa sa vraj nezvyčajná horská koza. Má zlaté rohy aj kopytá. Komu sa ukáže, razom zbohatne. Kto by ju nechcel zazrieť? Má to však jeden háčik.
Na Chatu pod Kubínskou hoľou som sa dotrepala po siedmich hodinách výdatného šliapania Oravskou Magurou. V nohách mi búši tisíctristo výškových metrov a v hrudi rozsmútené srdce. Mlčky popíjam vytúžené pivo. Za oknami je bielo, ale nie od snehu, ako v šesťdesiatomôsmom roku, keď lavína zmietla zo svahu pri chate 53 študentov na lyžiarskom výcviku. Dnes je krajina zahalená v hustých oblakoch.
V partizánskom bunkri na Jankovom vŕšku v Strážovských vrchoch v jeden mrazivý februárový deň prehrali jeho obyvatelia hru o život. V špinavých mundúroch. Krvaví, hladní, zúfalí. Aj v 21. storočí sa môžete vžiť do kože slovenských partizánov. Zavrieť sa v bunkri a preniesť o sedemdesiatpäť rokov späť. Do tmy plnej strachu, potláčanej bolesti a ušných bubienkov napätých až na prasknutie.
Rysy sú s výškou 2 500 m n.m. pre turistu z úpätia Malej Fatry slušným vysokohorským zážitkom. Za málo peňazí ponúkajú veľa muziky. Ale…občas na nich býva husto. Až tak, že fotka pri vrcholovom kameni môže zostať len zbožným prianím. Hlavy pokrývajú skaly. Nohu niet kam položiť.
Ľubochnianska dolina je vraj najdlhšou na Slovensku. Meria úctyhodných 25 kilometrov. A všetky sú pokryté asfaltovým kobercom. Od začiatku po koniec je len 400 metrové prevýšenie. Na dvadsiatich piatich kilometroch je zanedbateľné. Ani sa nezadýchate.
Sľubovali kedysi korytnické kúpele svojim návštevníkom. V doline pod Prašivou to stále platí. Voda je znamenitá. Kúpeľný areál tiež – hoci už len pre urban explorerov. V bývalej pýche rakúsko-uhorskej monarchie by dnes filmári pokojne mohli točiť dokument „Život po ľuďoch“.