Ľubochnianska dolina je pre bicykel stvorená.

Ľubochnianska dolina je vraj najdlhšou na Slovensku. Meria úctyhodných 25 kilometrov. A všetky sú pokryté asfaltovým kobercom. Wau!

Vďaka asfaltke a jej nekonečnosti je Ľubochnianska dolina ideálna pre cyklistov ako ja. Teda takých, čo pod kolesami bicykla uprednostňujú nenáročný hladký povrch. A minimálnu námahu. Od začiatku po koniec je len 400 metrové prevýšenie. Na dvadsiatich piatich kilometroch je zanedbateľné. Ani sa nezadýchate.

Veľkým bonusom je absencia áut, keďže do Ľubochnianskej doliny majú vstup povolený len výnimočne. Vďaka tomu si to môžete na bicykli rozfofrovať pekne naplno. Valiť dolinou ako kométa. Najmä naspäť, kedy to ide úplne samo. Ak sa ešte zapriete do pedálov, predbehnete aj vlastný tieň.

Ľubochnianska dolina je pre bicykel stvorená.
Ľubochnianska dolina ponúka 25 km asfaltu.

Bufety nahľadajte

Do Ľubochnianskej doliny odbočíte z námestia v Ľubochni. Tú nájdete medzi Kraľovanmi a Ružomberkom. Šliapať sa oplatí začať už pred Národným endokrinologickým ústavom v centre obce.

Autom sa dá ísť aj o kus ďalej, do doliny, ale pripravíte sa o možnosť zaslúženého občerstvenia na záver cyklotúry. V celej doline naň totiž nikde nenarazíte. Zato pred ústavom je reštaurácií hneď niekoľko, v sezóne aj so živou muzikou.

Pohodlná asfaltka končí po dvadsiatich piatich kilometroch pri Močidle. Je tam okrem všadeprítomných ovadov aj kniha, do ktorej sa dá zapísať. Nechýba posedenie, ale dotieravý hmyz vám neumožní využiť ho a najesť sa.

Ľubochnianska dolina je pre bicykel stvorená.
Močidlo je koniec asfaltky, ale nie Ľubochnianskej doliny. Pokračovať môžete lesnou cestou.

Pre milovníkov adrenalínu

Za Močidlom si na svoje konečne prídu aj priaznivci adrenalínovej horskej cyklistiky. Môžu pokračovať po niektorej z lesných ciest do veľkofatranských sediel. Alebo sa vyštverať (s bicyklom na pleci) po žltej na kapustnicu na Chatu pod Borišovom.

Zamakať sa ale dá aj na niektorej z odbočiek po ceste. Napríklad na veľkofatranský Kľak alebo k jazeru Blatné, ktoré je v čase sucha skôr podmočenou lúkou v rovnomennej doline. Alebo ešte ďalej, až k hotelu Smrekovica. 

Ľubochnianska dolina je pre bicykel stvorená.
Za Močidlom dolina prudko stúpa do lesa, napríklad na Chatu pod Borišovom.

Ľubochnianske tajchy a ovady

Dolinu prejdete tam aj späť zhruba za tri hodiny. Najkrajším bodom je Ľubochniansky tajch pred záverom doliny. Žiari tam ako obrovský zelený smaragd a svojou krásou vyráža návštevníkom dych.  Môžete sa pri ňom na vyhradenom mieste odľahčiť alebo si opiecť slaninku. Ak si ju prinesiete. Je to zároveň jediné miesto, kde vám prekvapivo dajú pokoj ovady. Zrejme im viac vonia plastová „latrína“ ukrytá v kríkoch.

Ovady vás v lete ochotne sprevádzajú celou cestou. Odvezú sa na čomkoľvek. Na vás, na vašom bicykli, uspokoja sa aj s blatníkom od kolesa. Len aby to nemali ďaleko k vašej nohe, ak sa pozabudnete oháňať. Cesta Ľubochnianskou dolinou totiž vedie celý čas popri potoku Ľubochnianka. Oboje lemuje široká lopúchová aleja. A tá je v lete plná krvilačného hmyzu. Takže na repelent určite nezabudnite.

Ľubochnianska dolina je pre bicykel stvorená.
Vyšný Ľubochniansky tajch je prekrásny.

Ľubochnianska dolina je pre bicykel stvorená.

 Trasa

obec Ľubochňa, parkovisko pred Endokrinologickým ústavom (450 m n. m.) – Pod Skalkou Raková   Blatná, horáreň Blatné, jazero (782 m n. m.) – Blatná, horáreň – Nižný tajch – Vyšný tajch – Močidlo (860 m n. m.) – a späť – obec Ľubochňa, parkovisko pred Endokrinologickým ústavom (450 m n. m.)

  • Dĺžka:                          50 kilometrov
  • Prevýšenie:                    570 metrov
  • Čas:                                      3 hodiny

Najväčším lákadlom doliny je Vyšný tajch. Dvesto ročná zrekonštruovaná priehrada dnes slúži na zachytávanie vody. Tá je potrebná na hasenie prípadného požiaru. V hlbokej zalesnenej doline sa totiž z času na čas nahromadí kalamitné drevo. V roku 2007 jedna takáto kopa vzbĺkla. Uhasiť ju bol problém. Oheň vtedy zničil cez dva hektáre lesa. Do nádrže sa vojde osemtisíc kubíkov vody, priehradný múr má výšku 7 metrov. 

Tajch pôvodne slúžil spolu s nižným tajchom drevorubačom na splavovanie dreva z doliny. Z nižného už ale nezostal kameň na kameni. V 19. storočí oba zvyšovali prietok skromnej Ľubochnianky. Kláty i metrovica valili biednym korytom riečky úctyhodnou rýchlosťou 12 kilometrov za hodinu. Na začiatku 20. storočia vodu nahradila úzkorozchodná lesná železnička. Tá ľubochnianska bola unikátna tým, že bola prvou elektrifikovanou traťou v Rakúsko-Uhorsku.

Pred sto rokmi v doline asi všeličo vyzeralo inak. Aj jazero Blatné, ktoré je od roku 1990 prírodnou pamiatkou. Stalo sa ňou kvôli výnimočnosti vzniku – zahradením údolia potoka Blatná mohutným skalným zrútením. Vo svete bežný jav. Odbočiť k nemu musíte pri Horárni Blatná. Plocha jazierka vraj kolíše a maximálna hĺbka je niečo vyše metra. Ja som nijakú vodu nevidela. V jame pod cestou som našla len vyschnutú lúku zarastenú mohutnou vegetáciou. Vraj som nebola prvá. Takže jazero Blatné viac nie je, ako je.

V doline vraj možno vidieť medveďa, rysa, vlka, líšku i vysokú. Ja som ale videla len mračná ovadov. Slnko pálilo, spara ako pod žehličkou, mrchy štípavé sa od roztopaše nevedeli vpratať do kože. Na repelent som zabudla. Smrdela som potom. Kto na bicykli nesmrdí? Ťahal zo mňa tou dolinou ako vyvrhnuté črevo v lese pod stromom. Dokonalá návnada.

Rada na záver

Okrem repelentu vraj proti ovadom zaberá aj B-komplex, oplatí sa neoháňať, nosiť mdlé farby oblečenia, dlhé rukávy a nohavice, nijaké parfumy, voňavé opaľovacie krémy či laky na vlasy, žiadne sladkosti a aromatické potraviny. Ale pravdu? Podľa mňa zaberá len pekelne rýchla plácačka.

Páčila sa ti story z hory o Ľubochnianskej doline? Zdieľaj a ukáž ju ostatným 😉. Ďakujem.

Share This