Po medveďom chodníku na Borišov vykročte, len ak ste dostatočne dobrodružná povaha. Pošliapete totiž územím nášho najväčšieho predátora. Na Borišov sa nejde nijakými vydláždenými tatranskými chodníkmi. Trasa vedie nefalšovanou divočinou. Dusným letným lesom. Prudké stúpania riadnou oráčinou.
V 21. storočí v rozpadnutých stajniach na Lietavskom hrade na svojich pánov pokorne čakajú už len železné kone. Ich majitelia sa v hradnej krčme opíjajú nealkoholickým pivom z hliníkových plechoviek. Všetko, čo tam za niečo stálo, zobral čas a zlodeji. Ale Lietava to ešte nevzdáva.
Po štítoch okolo Veľkej Studenej doliny preháňa sa vraj nezvyčajná horská koza. Má zlaté rohy aj kopytá. Komu sa ukáže, razom zbohatne. Kto by ju nechcel zazrieť? Má to však jeden háčik.
Ľubochnianska dolina je vraj najdlhšou na Slovensku. Meria úctyhodných 25 kilometrov. A všetky sú pokryté asfaltovým kobercom. Od začiatku po koniec je len 400 metrové prevýšenie. Na dvadsiatich piatich kilometroch je zanedbateľné. Ani sa nezadýchate.
V doline pod Prašivou to stále platí. Voda je znamenitá. Kúpeľný areál tiež – hoci už len pre urban explorerov. V bývalej pýche rakúsko-uhorskej monarchie by dnes filmári pokojne mohli točiť dokument „Život po ľuďoch“.
Nad Fatrou sa blýska, hromy divo bijú. Nad tou Malou, Krivánskou najviac v júli. Vtedy divoké letné búrky ženú z terchovských kopcov všetko, čo má nohy a vládze utekať. Bije to tam hlava – nehlava. Rachot ako v 47-mom, keď žandárske samopaly hnali smrečinou banderovských vrahov.
V peknom počasí býva v Tatrách plnka. Ale kto miluje hory, ťažko sa im vyhýba. Sú výnimočne vďačným cieľom. Širokospektrálne ako antibiotiká. Jednoducho human friendly.
Zúrivosť Vilmou kmásala ako víchrica prázdnou plechovkou na ceste. Tí hnusní pankharti! Kliala. Zubami nechtami sa držia v obrovskom zadku štátneho aparátu, pretože keby sa pustili čo len na okamih, spadli by do masy nezamestnaných dvojnohých núl.
Budatínske krutidlo je obyčajný vodný vír. Kedysi azda aj nebezpečný, dnes len opradený povesťami. O nenásytných vodníkoch, čo topia, čo sa dá. A čo to dá. Kedysi im tunajší ľudia hovorili utopenci. Ale…
Slovenskí drotári neboli žiadni žobráci, hoci tak často vyzerali. Teda, nie všetci. Nejeden to od chudobného potulného remeselníka dotiahol až do priemyselnej veľkovýroby a zarobil milióny.