Utopenci z Budatínskeho krutidla.
Ticho sa vraj vznášajú v kalnej vode Váhu. Niekde tam, kde sa do neho vlieva rieka Kysuca. Ľadoví. Bledí. Bez dychu.
Číhajú pod hladinou. Vyčkávajú. Môžete ale hľadieť do tej vody na sútoku Kysuce a Váhu, koľko chcete. Kruté oči nemilosrdných pánov riek sa vám neukážu. Nijaké pazúry sa z hladiny nevynoria a nestiahnu vás do vody. Môžete tam kľudne vrásť aj do zeme a nestane sa vôbec nič.
Zvláštne.
Budatínske krutidlo je obyčajný vodný vír. Kedysi azda aj nebezpečný, dnes len opradený povesťami. O nenásytných vodníkoch, čo topia, čo sa dá. A čo to dá. Kedysi im tunajší ľudia hovorili utopenci. Ale…
Utopenci z Budatínskeho krutidla
…tie časy sú už nenávratne preč. Ako aj vystrašené výkriky pltníkov, čo splavovali drevo z kysuckých hôr. Zostal len výskot rozjarených detí, čo sa v lete kus pred krutidlom čvachcú v studenej Kysuci.
Nad Budatínskym krutidlom čnie už zopár storočí hradná veža. Ak niekto môže utopencov z Budatína dosvedčiť, tak je to ona. V oslnivo bielom kabáte však zvysoka kašle na naše kroniky. Má už všetkého za tie roky dosť. A nevie hovoriť.
Nikto s ňou nepohne, nič ju už neprekvapí. Prežila temný stredovek i okupáciu povstaleckými vojskami, čo Budatínsky hrad pri odchode omylom podpálili. Aj podivné móresy Gašpara Suňoga, čo vlastnú dcéru do steny zamuroval, aby ju poslušnosti naučil. Postáva medzi vynovenými hradnými múrmi a veľkým hodinovým ciferníkom odkrajuje čas.
K tým ciferníkom vedú klaustrofóbne točité schody. Úzke a strmé. Kedysi aj poriadne strašidelné. Tmavé. Až kým urodzený gróf Gejza Čáki nezavesil nad ne elektrické lampy. Posledný hradný pán zaviedol na Budatínskom hrade aj iné technické vymoženosti 20. storočia. Ústredné kúrenie i jedálenský výťah. No veľmi si ich neužil.
Po 2. svetovej vojne noví mocipáni Gejzu z hradu vyhnali. Len s knihami a porcelánom. Z obloka malého domca naproti v ulici, sledoval jeho úpadok. Čo nerozkradli ľudia, zdevastovala armáda. A čas. V studenom kamennom tichu na treťom poschodí veže vŕzgajú tyče hodinového stroja. Posúvajú ručičky vežových hodín. A prehliadku hradu k záveru.
Ak budete mať cestu cez Žilinu, určite sa tam zastavte. Budatínsky hrad po miliónových finančných infúziách žiari ako nikdy predtým. Najjasnešie zo všetkých piatich strážnych hradov v Žilinskej kotline. Keď prebádate hradné útroby, prejdite sa staručkým parkom. Dvestoročné lipy a javory vám k tomu zašumia úchvatnú pieseň zeme.
A možno pomedzi lístie začujete aj čľapot budatínskych „utopencov“. Ak predsa len neodišli topiť do Dunaja.
V cene vstupného prehliadky Budatínskeho hradu sú aj individuálne prehliadky hradnej kaplnky a drotárskej expozície mimo hlavnej budovy hradu. Ale o tom už v inom blogu 
.
Hrad je sídlom Považského múzea.
S posledným z urodzených majiteľov, Gejzom Čákim.
Starej Žilinskej mestskej knihe súčasník ani nerozumie.
Z archívu Považského múzea.
V novom šate.
Budatínsky park.
Budatínsky hrad žiari aj v noci.
Schody sú všade, kam sa pohnete.
Strmé schodisko do veže.
Starý mechanický hodinový stroj vo veži.
Šľachtické toalety. Nočník zakrýva dieru von.
Múzeum opatruje aj úlomok z havarovaného lietadla M.R.Štefánika.
Toto je najstarší obrázok hradu, aký som našla.
Hradná kaplnka s iluzívnou oltárnou architektúrou je z polovice 18.storočia.
Budatínske krutidlo. Takto krásne ho zachytil zilina-gallery.sk.
Páčila sa ti táto story z hory? Zdieľaj a ukáž ju ostatným 
. Ďakujem.
