Rozhľadňa na Dubovej, Súľovské vrchy: príjemný výšľap s exkluzívnym výhľadom

„Ak sa nechceš odfajčiť, mala by si dofajčiť,“ radím Julke, keď stúpame príjemne chladnou, no prudko potopudnou borovicovou horou na Dubovú. Fučíme 🥵 ako dve staré „herky“ tesne pred porážkou. Mierime na vyhliadkovú vežu nad Rajcom. Blízky a vďačný vychádzkový cieľ. Výstup nemá ani 2 kilometre, ale je strmý. Srdcia nám rozpumpoval do divokého cvalu. Normálne by som zavrela hubu a šetrila dych, no dnes sa odo mňa očakáva verbálna podpora. Je skoré marcové ráno, chceli sme s Julkou stihnúť východ slnka nad mestom, ale už na prvom odpočívadle som pochopila, že budem rada, ak nad to mesto vyjdeme my dve.

Julka drhne a drhne. Už dobre cez pol hodiny. Nie je chorá, nedráždi ju reflux, ale je blízko 50-tke, má nadváhu, vysoký krvný tlak, dych varana komodského a problémy s kopou hlienu a toxickým návykom. Inšpirovaná mojou knižkou Nefajčiarom po 30 rokoch, rozhodla sa so svojím zlozvykom skoncovať. Som hlboko poctená a výstup na Dubovú som jej venovala ako malý zážitkový mentoring.

V romantickom tuneli z chrastia na začiatku výstupu mi prezradila, že s toxickými návykmi bojuje celý život. Na prvom odpočívadle pri kríži z nej vyšlo, že nikotínovú závislosť nadobudla, keď  sa chcela zbaviť tej na čokoláde. TRI (fúha!) mliečne čokolády denne nahradila tromi tabakovými šúľancami vo fajnovom papieri. Na začiatku. Na druhom odpočívadle pod elektrickým vedením sa priznáva, že teraz ich vopchá do úst každý deň +- pätnásť. Škatuľka jej nevydrží ani dva dni. Jednu závislosť vždy vytláča druhou. Vie, že ak sa chce zbaviť fajčiarskej, musí si vymyslieť novú. Tak to skúša s mojou, turistickou.

Výstup na rozhľadňu kopíruje náučný chodník Okolím Rajeckého hradu. Pri každej informačnej tabuli chvíľu odfukujeme. Mapa chodníka, miestna flóra, potom fauna. Väčšinu typických obyvateľov Súľovských vrchov, kam Dubová patrí, poznám priam dôverne, lebo v Kamennej Porube, kde už nejaký rok bývam, ich stretám doma vo dvore. Pod záverečným rúbaniskom pred vyhliadkou tabuľa odhaľuje pôvod prezývky Kožkári, ktorou sa obyvatelia Rajca, v ktorom som vyrástla, „pýšia“ už niekoľko storočí. A hoci garbiarstvo alias kožkárstvo, ktorým mesto žilo už v 15. storočí a preslávilo ho v celej feudálnej Európe i za jej hranicami, už v Rajci zaniklo, prezývka zostala a Rajčania sú stále Kožkári. Vždy lepšie ako Buchtožravci (obyvatelia Kamennej Poruby) alebo Slimáci (obyvatelia Zbyňova) 😊.

Dnes mesto na svojich oficiálnych stránkach vyzdvihuje z histórie skôr rezbárske remeslo a výrobu organov. Ale Rajec vo svete vždy viac reprezentovalo kožkárstvo. Žltú a červenú rajčovinu, čo bola jemná koža podobná semišu a navlas podobná kordovánu zo španielskej Córdoby, poznalo nielen celé Rakúsko-Uhorsko, ale aj tureckí obchodníci, francúzsky a španielsky dvor. V 17. storočí bola najžiadanejším tovarom v európskych monarchiách. Šili sa z nej okrem iného aj sviatočné čižmy „kordovánky“. Tie sa v meste zachovali dodnes, hoci už len v názve krčmy na rohu námestia 😊 a súboru mažoretiek, ktoré dlhodobo patria k európskej a najnovšie aj k svetovej špičke v mažoretkovom športe. A tak ako to kedysi robili švihácke kordovánky, šíria vo svete povedomie o malom mestečku medzi horami v čarovnom údolí rieky Rajčianky.

Dva kilometre s 300 metrovým prevýšením majú trvať hodinu, ale s priemernou kondičkou sa dajú zvládnuť už za 40 minút. Tú však Julka nemá. A tak drepíme aj na treťom a poslednom odpočívadle tesne pod rozhľadňou. Informačná tabuľa popisuje hory a kopce Lúčanskej Malej Fatry na horizonte. Slnko sa už hompáľa nad nimi a prehrieva vzduch. „Bojím sa, že to nedokážem,“ vzdychne Julka medzi dvomi hnusne mokrými zakašľaniami a vyťahuje cigarety a zapaľovač. Mám sto chutí vykmasnúť jej cigu z úst, no namiesto toho ju povzbudzujem: „Ale dokážeš. Dokážeš všetko, čo chceš. Ver mi.“ Kujem železo pekne za horúca. „Ak sa ti nebude dariť, chceš málo. Hoci budeš presvedčená, že do toho dávaš maximum. Nedávaš, ver mi. Aj keď sa ti zdá, že už melieš z posledného.“ Kŕmim ju motivačnými pravdami, ktoré som poctivo preverila na vlastnej koži . Julka náruživo poťahuje z cigarety a ja lačne nasávam dym.

Posledné metre rúbaniskom od odpočívadla k rozhľadni sú na rozdiel od predchádzajúcich strmých úsekov mierne. Rozhľadňa je nízka, bezpečná, veje na nej slovenská vlajka. Julka ťažkým fajčiarskym kašľom prehlušuje dupot našich topánok na železných schodoch. Úchvatný výhľad z vrcholovej plošiny nám ako správnym lokálpatriotkám čaruje na tvárach široké úsmevy. Pod nami Rajec a poriadny kus Rajeckej doliny s celou Lúčanskou Malou Fatrou od holí až po Kľak. Úžasné! 😍 Úžasný je aj pocit, že som niekoho inšpirovala k pozitívnej zmene a za ten pocit zo ♥ ďakujem.😊