Salatín-Skriniarky-Spálená-Pachoľa: keď máš v 50+ životnú formu, šliapeš na maximum

Nikdy som tam neplánovala liezť. Pri pohľade na ľudí s ruksakmi vyše hlavy, ako lezú štvornožky po zubatom ostrí Spáleného sedla na Pachoľu, som sa potila strachom 🫣. V roku 2023 zo Skriniarok vypadla údajne skúsená 50-ročná turistka. Z neďalekej Bobroveckej doliny som vtedy sledovala záchranársky vrtuľník… Odvtedy ma tam niečo ťahalo. Najskôr som vyšla len na Brestovú obzrieť si terén. Keď som odtiaľ uvidela Salatín, vedela som, že sa vrátim 🫠.

Životné prehry a neúspech môžu človeka deptať 😟, alebo mu dopriať toľko radosti a šťastia ☺️, koľko je schopný uniesť. Aj vyhadzov z práce môže byť pozitívnou udalosťou. Skončí psychický masaker, ktorý devastoval dušu i telo. Človek má čas a sily 💪 dobehnúť zameškané. Lebo keď vášnivá horská turistka ako ja prekoná strach z výšok až v päťdesiatke, má čo doháňať. Za bolestivé kopance a vytrvalé odmietanie pri hľadaní novej práce som niekedy až vďačná 🤗. Hoci v tom bahne úzkostí ťažko dýcham a často sa dusím, prežívam jedno z najšťastnejších období života. Plním si turistické sny, prekonávam strach i výkonnostné limity, a hoci bez peňazí, som šťastná😍.

A tak si užívam skoré letné rána, keď si to šiniem po diaľnici na sólo misiu do hôr. Nádherne voňajú slobodou. Krajina sa prebúdza. Cesty prázdne, horizont sľubuje pekný slnečný deň 🌞 a ja mám v srdci len radosť a vzrušenie. Hoci som sa pred 4 rokmi urputne bránila zdedeniu a šoférovaniu staručkej Fiesty 🚗, nakoniec je to to najlepšie, čo sa mi v posledných rokoch stalo. Zaťať zuby a prekonať 15 rokov zažratý strach zo šoférovania sa vyplatilo. Môžem ísť, kam chcem a kedy chcem, v horách kráčať tempom, aké mi vyhovuje, môžem fotiť do aleluje a nikoho nezdržujem, môžem preliezať skalné okná, stáť nad priepasťami, dobývať vrcholy, na ktoré by so mnou nikto nešiel a kam by som ešte nedávno nešla ani ja.

Takým miestom je aj hrebeň Roháčov. Dve hodiny jazdy na parkovisko Pod Spálenou dnes majú jediný cieľ: prejsť jeho prvú etapu až na Pachoľu a zostúpiť Baníkovským sedlom. Odvážny plán, lebo po 50-tke mám lepšiu kondičku ako za mlada, ale aj tak sa pod Predný Salatín vyvážam lanovkou 🚡. Ušetrí mi 1,5 hodiny a 500 výškových metrov, čo je pri celodennej túre s tritisíc metrovým prevýšením veľká pomoc. V stúpaní na Predný Salatín zahrievam svaly a obieham niekoľko skupiniek turistov nižších vekových kategórií. Som najstaršia, ale prekvapivo najvýkonnejšia 😊. Poriadna šliapačka v Tatrách ma vždy nakopne. Aj po vyčerpávajúcom trojdňovom maľovaní domu. Aj po obkladaní dvadsiatich piatich štvorcov stropu 5-metrovými latami iba z rebríka. Došľaka, keď sme s Karolom skončili, krk som mala vykrútený ako sliepka do polievky 😊. Ešteže ma na rehabilitáciách zrovnali.

Brestovú podchádzam skratkou rovno do fotogenického sedla Parichvost. Šetrím ďalších 60 výškových metrov 😊. Míňam čriedu kamzíkov 🐐, načúvam najkrajšej turistickej melódii – vŕzganiu topánok v kamení a prachu. Na zavalitom Salatíne strácam tempo, lebo v prevaľujúcich sa oblakoch ☁ ☁ je taký ohromujúci, že len žasnem a žasnem a žasnem. Ak by Skriniarky vyzerali veľmi zle, tu by som sa otočila. Ale nevyzerajú. Horšie pôsobí vysokánska skalná stena za nimi.

Pri schádzaní k zubatým Skriniarkam eufóriu vytláča rešpekt. Podvedomie je sviňa. Pripomína mi, čo sa tam stalo. Skalnatý hrebeň Skriniarok je úzky a hrbatý. Viac leziem 🧗‍♂️ ako šliapem, a to je pre mňa nové a únavné. Niekoľkokrát zatínam zuby 🥴 nad priepasťou alebo privysokou skalou. Nemám koho nasledovať, občas preto strácam chodník a zachádzam nad nebezpečné zrázy. Pri obávanej reťazi mi stíska riť nad hlbočinou, ktorú prekonáva. Rýchlo sa štverám na Spálenú. Fu, je to za mnou, teším sa pri impozantnom výhľade na Roháčsku dolinu a hrebeň.

Ale Spálená nie je koniec driny. Desivá skalná stena, ktorú som zahliadla zo Salatína, začína práve za ňou a končí pri reťazi na Pachoľu. Nemá ďaleko od britvy a ja od zúfalstva, keď opakovane neviem, kadiaľ ísť, aby som neurobila krok do prázdna. Zmáha ma hlad a vyčerpanie. To sa mi ešte v horách nestalo. Pod zvislou reťazou na Pachoľu mám dosť 🥵. Skala je na moje nohy privysoká a úplne hladká, topánky sa mi šmýkajú a svoj život držím len v slabých a unavených rukách, a z toho mám ozajstný strach. Podo mnou smrteľná hlbočina. Reťaz ⛓︎ sa v spotených rukách bez rukavíc kĺže. V pude sebazáchovy, o ktorom som si myslela, že ho už dávno nemám, mobilizujem posledné sily a zaberám 💪. Ťahám sa zo všetkých síl, šúcham nohami po skale a zrazu jedna zapadne do priehlbinky a pomôže rukám. Druhá noha, schod. Ďalej a vyššie, skala za skalou a som hore.

Hrdá a nekonečne šťastná zastavujem pri vrcholovom kríži na Pacholi, ktorá je len o 11 metrov nižšia ako najvyšší vrchol Roháčov Baníkov. V päťdesiatke a menopauze som práve poriadne posunula hranice svojho strachu aj výkonu, keď som si v náročnom teréne udržala chladnú hlavu, tempo so smerovníkmi, aj polhodinový náskok pred mladšími turistami. Svoj veľký úspech chcem zvestovať celému svetu (alebo aspoň Karolovi), ale na Pacholi nie je signál 📶😕.

Treba sa aj vrátiť. Zostup späť na parkovisko mi trvá 3 nádherné hodiny 🕒. Z Baníkovského sedla je chodník strmý a v sutine a prachu aj šmykľavý. Nič pre moje starnúce a vŕzgajúce kolená. Pomáham im paličkami. V lese sa klesanie konečne zmierňuje a krátko oddychujem pri Roháčskom vodopáde. Po asfaltke v doline by som na parkovisko doskákala aj na jednej nohe, taká som šťastná 🤩 a napriek únave plná energie.

Ďakujem za tieto krásne okamihy 🤗 a aj za všetko zlé, čo je v živote nakoniec takmer vždy aj na niečo dobré, lenže v smútku, ľútosti či hneve to nevidíme 🙂.