Slovenskí drotári sa dokázali z tulákov vypracovať až na milionárov. Príbeh o nich zaujal už 1 489 čitateľov

Z tulákov milionármi

o Marta Kasmanová | Story z hory

To určite. Opovržlivo som fľochla na nadpis na paneli drotárskej expozície v Považskom múzeu v Žiline. Pochybovačne som sa obzrela na kopu „haraburdia“ v drôtenom koši pri dverách. Ale možno…

Nie, za to by nikto nedal ani deravý cent. Uistili ma oči. Ale zvedavosť ich prinútila vrátiť sa k múdremu panelu a čítať ďalej.

A tak som sa dozvedela, že slovenskí drotári neboli žiadni žobráci, hoci tak často vyzerali. Teda, nie všetci. Nejeden to od chudobného potulného remeselníka dotiahol až do priemyselnej veľkovýroby a naozaj zarobil milióny.

Drotársky kráľ

Taký Pišta Hunčík z Vrchrieky pri Veľkom Rovnom sa dokonca stal nekorunovaným, ale predsa drotárskym kráľom. Vo svojej drotárskej fabrike v Moskve vyrábal na začiatku 20.storočia dvesto druhov vtáčích klietok, pascí na myši, samovary, kalichy, kuchynské pomôcky od výmyslu sveta, ale aj napríklad rámy na okuliare. Jeho katalóg s výrobkami mal úctyhodných 200 strán… a Pišta len 30 rokov.

So svojimi klietkami žal úspechy, kam prišiel. Zbieral medaily i exportné destinácie. Vyvážal do Ameriky aj do Číny. Vo fabrike s 2-miliónovým ročným obratom zamestnával 400 ľudí. Po Veľkej októbrovej revolúcii ho za to uväznili. A hoci sa po vojne vrátil domov, k drotárstvu už nie. Zostal mu len ten kráľovský titul…

Ako šiel drotár na vandrovku alebo „Dróóótovať hrnce!“

Drotárstvo sa údajne sformovalo v polovici 18.storočia v najchudobnejších regiónoch Slovenska. Chlapi spočiatku opletali drôtom poškodené hlinené nádoby, aby dlhšie vydržali. Keď už nebolo čo haftovať doma, vydali sa aj za hranice rodného chotára. V krpcoch a typickej ťažkej súkennej huni so zašitým ľavý rukávom na cennosti a groše, prešli celý svet. S kotúčom drôtu na jednom pleci a s koženou kapsou na druhom.

A ešte s džarkom po boku. Pomocníkom. Nezriedka nie len jedným. Drotárski chlapci často nemali ani 10 rokov, keď museli do sveta. Aby nesmútili za domovom, nesmeli sa pri odchode obzerať. Jeden z nich skončil v múzeu. Hľadí tam do okienka. Možno spomína. Ako sa po príchode na svet vyhrieval v slamenici na kuse baranej kože v obloku. A ako ho z neho na chlebovej lopate trikrát vystrčili, aby sa toho veľkého sveta nebál. Aby z neho dobrý drotár bol.

V prázdnych očiach z drôtu už nieto strachu, smútku ani bolesti z bitiek a príkoria. Len pestrá paleta pascí na myši za sklom vitríny, mu ťažké časy pripomína. Parádny mučiaci arzenál, za aký by sa nemuseli hanbiť ani stredovekí inkvizítori. Trápil sa s tými klietkami, vypletal, s prstami neraz zodranými do krvi. V hlade, biede, v smútku, až srdce bolelo.

Slovenskí drotári sa z tulákov milionármi stali a zo zabudnutého remesla je svetové dedičstvo

Heš! Robiť hybaj! Akoby som počula drotárskeho majstra to unavené chlapča okrikovať. Stojí tam nad ním, pri oblôčku. V klobúku, s palicou, ako celý život chodil. A možno je to Pištov otec. Čo ho do remesla zaúčal a základy pre fabriku v Moskve položil. Musím uznať, že dobre toho svojho Pištu na lopate z okna vystrkoval.

Ale nielen on má zásluhu na tom, že takmer zabudnuté remeslo to v týchto dňoch až na zoznam svetového dedičstva dotiahlo. Medzičasom dokonca na umenie povýšilo. Už nie len pasce na myši, ale vázy, taniere, kraslice opletené do saka, na retiazku, do hviezdy až po šperkársky filigrán. Aký to musí byť kumšt, že si ho váži celý svet a na pamäť ľudstvu ho túži zachovať?

A ešte mi napadá, že možno ani dnes neradno pohŕdať špinavým tulákom… veď čo ak má v rukáve zašité sladké milióny?

Páčila sa ti táto story o tom, ako sa slovenskí drotári milionármi stali? Zdieľaj a ukáž ju ostatným 😉. Ďakujem.

Share This