Vyberte stranu

Nie zvyčajná story o zlatom kamzíkovi.

Po štítoch okolo Veľkej Studenej doliny preháňa sa vraj nezvyčajná horská koza. Má zlaté rohy aj kopytá. Komu sa ukáže, razom zbohatne. Kto by ju nechcel zazrieť? Má to však jeden háčik.

Hľadá sa zlatá koza

Celé stáročia sa ľudia do tatranskej doliny vydávajú zlatého kamzíka hľadať. Pytliaci, bylinkári, bádatelia i turisti. Prečesávajú bystrým zrakom skaliská, vykrúcajú krky. Ale zlatej kozy niet. To pre ten háčik.

Nie zvyčajná story o zlatom kamzíkovi.

o Marta Kasmanová | Story z hory

Nie zvyčajná story o zlatom kamzíkovi.

Kamzík vrchovský tatranský ich má dokonca dva. Na každom rožku jeden. A v hrudi veľké srdce. To veky zneužívali lovci kamzíkov a svišťov. Ale aj pastieri dobytka, čo svoje stáda pod Vareškovým plesom vedno s kamzíčími čriedami pásli ešte v 19. storočí.

Idylku ukončili turisti, ktorí do doliny s najväčším počtom jagavých tatranských plies začali prúdiť na začiatku minulého storočia. V najmagickejšej časti, celkom hore, zhlobili prvú útulňu. Vlhkú, studenú a ponurú. Hovorili jej truparnia. Márnica.

Napriek povojnovému rozvoju turizmu, v 60-tych rokoch minulého storočia tatranské doliny stále brázdili kamzíčie čriedy s desiatkami kusov. Spásali byliny, machy a lišajníky. Hľadať medzi toľkými toho zlatorohého, bolo asi dosť o hubu. Pytliaci našli skratku. A keďže hľadali zlatého kamzíka omnoho intenzívnejšie než ostatní, zdecimovali čriedy na štvrtinu. Ochranári z TANAPu si preto zaumienili zdecimovať pytliakov. Na nulu.

Musíš byť dobrý a spravodlivý

Ale späť k tomu háčiku. Kamzík tatranský nie je nejaká hlúpa koza. Na rozdiel od ľudí, podarilo sa mu v Tatrách prežiť aj dobu ľadovú. Zistili to zoológovia, keď sa v 70-tych rokoch v Belianskych Tatrách špárali v hniezde výra skalného. Našli v ňom úlomok lebky z kamzíka. Mal desaťtisícšesťsto rokov. Možno aj zlaté rohy a kopytá. Ak áno, dávno skončili na zuboch niektorého z vykrádačov tatranských hniezd. A dnes niekde hlboko v čiernej zemi rozsvecujú krtom obývačky.

Ale verím, že to sa nestalo. Pretože zlatý kamzík sa iba dobrému a spravodlivému človeku ukáže. To je ten háčik, o ktorom je celý čas reč. A verte, či nie, taký sa pod Tatranským nebom ešte nenašiel. Jagot zlatých rohov totiž doposiaľ nikoho v šedivých skalách neoslepil. Pýtala som sa kde-koho. Turistov i záchranárov. Horolezcov i lesníkov. I tatranských nosičov.

Videli pritom veľa. Špicaté sivé končiare, zlámané nohy, precenené telá, miesto hríbov koberce servítkov, kde tu plastovú fľašu, obal z horalky, medvede, líšku, gazelie zadky v tesných legínach i rozbité prilby v hlbokých roklinách. A čriedy kamzíkov. Ale ani jeden nebol zlatý.

Keď sa zlato neblyští

Kráčala som Veľkou Studenou dolinou. Nestrácala nádej. V tej definícii som sa jednoznačne spoznala. Kamzíka akéhokoľvek už roky som si stretnúť želala. No v skalách sa okrem vodopádov roztopeného snehu, nič nehýbalo. Nič okrem vody sa v slnku nejagalo.

Prešla som ohniská, plesá, minula Zbojnícku chatu, v ktorú sa vlhká truparnia za storočie zmenila. Kdesi nad Starolesnianskym plesom som uchvátená zastala. Pásla sa tam črieda kamzíkov. Pätnásteho som rátala, keď mi zašušťala tráva za chrbtom. Stál pri mne. V zvedavých očkách nemal štipky strachu. Roztomilou papuľkou prežúval. Zlatý jak poklad z Košíc.

Srdce mi od vzrušenia zabudlo biť. Zastavilo dych. Asi som už aj začínala modrieť, lebo zver odrazu prehltol a pobral sa preč. Ešte aby som tam zostala smradiť naveky! A hoci nemal rohy zo zlata, ani kopytá, predsa som sa z doliny vracala bohatšia. O výnimočný zážitok. Dobrá nálada ma dobíjala ešte veľa, veeeeeľa dní.

...odkiaľ, kam, ako vysoko a za ako dlho

Trasa: Starý Smokovec, parkovisko (1275 m n.m.) – Hrebienok – Nad Rainerovou chatou – Zbojnícka chata (1960 m n.m.) – Rázcestie pri Sesterskom plese (1962 m n.m.) – Starolesnianske pleso – Zbojnícka chata – Nad Rainerovou chatou – Hrebienok – Starý Smokovec, parkovisko (1275 m n.m.)

Dĺžka:                 18 kilometrov

Prevýšenie:         1095 metrov

Čas   :                            7 hodín

Veľká Studená dolina meria až po hraničné sedlo Prielom približne 9 km. Je to skutočný tatranský diamant – má najviac plies v rámci celých Tatier – vraj až 27. To je naozaj úctyhodné číslo. Nikdy som ich nerátala, aj tak by to nebolo presné, pretože viaceré menšie z času na čas vysychajú. Dolina bola až do konca 19. storočia v tieni vedľajšej Malej Studenej doliny. Turisti do nej veľmi nechodili a to v priamej úmere platí aj dnes. Stretnete tu omnoho menej ľudí ako v susednej doline s Téryho chatou. Budem nesmierne vďačná, ak to tak zostane 😊.

Po ponurej studenej truparnii z roku 1907 už niet ani stopy. Na jej mieste dnes stojí útulná Zbojnícka chata. Za meno údajne vďačí Štefanovi Zamkovskému, ktorý na dovtedy bezmennej útulni v apríli 1933 vypomáhal ako nosič. Neskôr sa prepracoval k vlastnej Zamkovského chate.

Veľké balvany pri chodníku v spodnej časti doliny ti určite udrú do očí. Sú to bývalé ohniská. Chránili dávnych návštevníkov vtedy ešte divokej doliny pred silným vetrom, aby mohli rozložiť oheň a prenocovať v závetrí.

Toho zlatého kamzíka som si tak úplne nevymyslela. Podľa povesti v Tatrách naozaj žil. Dobrým a spravodlivým ľuďom bohatstvo prinášal. Zmizol, keď ho podvodom zazrel istý zlomyseľný veľmož, nedobrý a nespravodlivý. Zlatý kamzík aj s rodinkou sa vtedy zmenil na päť ligotavých Spišských plies v susednej Malej studenej doline.

Páčila sa ti táto story z hory? Lajkni ju, alebo zdieľaj. Potešíš ma. Ďakujem.

Share This