Zlatý tatranský kamzík sa vraj preháňa po štítoch Veľkej Studenej doliny. Vybrala som sa ho tam hľadať.
Po štítoch okolo Veľkej Studenej doliny preháňa sa vraj nezvyčajná horská koza. Má zlaté rohy aj kopytá. Komu sa ukáže, razom zbohatne. Kto by ju nechcel zazrieť? Má to však jeden háčik.
Hľadá sa zlatá koza
Celé stáročia sa ľudia do tatranskej doliny vydávajú zlatého kamzíka hľadať. Pytliaci, bylinkári, bádatelia i turisti. Prečesávajú bystrým zrakom skaliská, vykrúcajú krky. Ale zlatej kozy niet. To pre ten háčik.
Nie zvyčajná story o zlatom kamzíkovi.
Kamzík vrchovský tatranský ich má dokonca dva. Na každom rožku jeden. A v hrudi veľké srdce. To veky zneužívali lovci kamzíkov a svišťov. Ale aj pastieri dobytka, čo svoje stáda pod Vareškovým plesom vedno s kamzíčími čriedami pásli ešte v 19. storočí.
Idylku ukončili turisti, ktorí do doliny s najväčším počtom jagavých tatranských plies začali prúdiť na začiatku minulého storočia. V najmagickejšej časti, celkom hore, zhlobili prvú útulňu. Vlhkú, studenú a ponurú. Hovorili jej truparnia. Márnica.
Napriek povojnovému rozvoju turizmu v 60-tych rokoch minulého storočia tatranské doliny stále brázdili kamzíčie čriedy s desiatkami kusov. Spásali byliny, machy a lišajníky. Hľadať medzi toľkými toho zlatorohého bolo asi dosť o hubu. Pytliaci našli skratku. A keďže hľadali zlatého kamzíka omnoho intenzívnejšie než ostatní, zdecimovali čriedy na štvrtinu. Ochranári z TANAPu si preto zaumienili zdecimovať pytliakov. Na nulu.
Zlatý tatranský kamzík: musíš byť dobrý a spravodlivý
Ale späť k tomu háčiku. Kamzík tatranský nie je nejaká hlúpa koza. Na rozdiel od ľudí sa mu podarilo v Tatrách prežiť aj dobu ľadovú. Zistili to zoológovia, keď sa v 70-tych rokoch v Belianskych Tatrách špárali v hniezde výra skalného. Našli v ňom úlomok lebky z kamzíka. Mal desaťtisícšesťsto rokov. Možno aj zlaté rohy a kopytá. Ak áno, dávno skončili na zuboch niektorého z vykrádačov tatranských hniezd. A dnes niekde hlboko v čiernej zemi rozsvecujú krtom obývačky.
Ale verím, že to sa nestalo. Pretože zlatý kamzík sa iba dobrému a spravodlivému človeku ukáže. To je ten háčik, o ktorom je celý čas reč. A verte, či nie, taký sa pod Tatranským nebom ešte nenašiel. Jagot zlatých rohov totiž doposiaľ nikoho v šedivých skalách neoslepil. Pýtala som sa kde-koho. Turistov i záchranárov. Horolezcov i lesníkov. I tatranských nosičov.
Videli pritom veľa. Špicaté sivé končiare, zlámané nohy, precenené telá, miesto hríbov koberce servítkov, kde tu plastovú fľašu, obal z horalky, medvede, líšku, gazelie zadky v tesných legínach i rozbité prilby v hlbokých roklinách. A čriedy kamzíkov. Ale ani jeden nebol zlatý.
Nestrácam nádej, raz to musí prísť. Dobrák som od kosti a plná spravodlivosti. Za tatranskou zlatou kozou ušliapem si kľudne mozoľ.
Veľká Studená dolina.
Z truparnie je dnes Zbojnícka chata.
Tatranský kamzík vrchovský.
Dolina čarokrásnych plies.
Vareškové pleso.
Dlhé pleso.
Starolesnianske pleso.
Sesterské pleso.
Trošku adrenalínu..
Črieda kamzíkov nad chatou.
Ako zo zlata…
Na vstupe do doliny stála kedysi Chata Kamzík.
...odkiaľ, kam, ako vysoko a za ako dlho
Trasa: Starý Smokovec, parkovisko (1 275 m n. m.) – Hrebienok – Nad Rainerovou chatou – Zbojnícka chata (1 960 m n. m.) – Rázcestie pri Sesterskom plese (1 962 m n. m.) – Starolesnianske pleso – Zbojnícka chata – Nad Rainerovou chatou – Hrebienok – Starý Smokovec, parkovisko (1 275 m n. m.)
Dĺžka: 18 kilometrov
Prevýšenie: 1 095 metrov
Čas: 7 hodín
Veľká Studená dolina meria až po hraničné sedlo Prielom približne 9 km. Je to skutočný tatranský diamant – má najviac plies v rámci celých Tatier – vraj až 27. To je naozaj úctyhodné číslo. Nikdy som ich nerátala, aj tak by to nebolo presné, pretože viaceré menšie z času na čas vysychajú. Dolina bola až do konca 19. storočia v tieni vedľajšej Malej Studenej doliny. Turisti do nej veľmi nechodili a to v priamej úmere platí aj dnes. Stretnete tu omnoho menej ľudí ako v susednej doline s Téryho chatou. Budem nesmierne vďačná, ak to tak zostane ?.
Po ponurej studenej truparnii z roku 1907 už niet ani stopy. Na jej mieste dnes stojí útulná Zbojnícka chata. Za meno údajne vďačí Štefanovi Zamkovskému, ktorý na dovtedy bezmennej útulni v apríli 1933 vypomáhal ako nosič. Neskôr sa prepracoval k vlastnej Zamkovského chate.
Veľké balvany pri chodníku v spodnej časti doliny ti určite udrú do očí. Sú to bývalé ohniská. Chránili dávnych návštevníkov vtedy ešte divokej doliny pred silným vetrom, aby mohli rozložiť oheň a prenocovať v závetrí.
Zlatý tatranský kamzík nie je úplný výmysel. Podľa povesti v Tatrách naozaj žil. Dobrým a spravodlivým ľuďom bohatstvo prinášal. Zmizol, keď ho podvodom zazrel istý zlomyseľný veľmož, nedobrý a nespravodlivý. Zlatý kamzík aj s rodinkou sa vtedy zmenil na päť ligotavých Spišských plies v susednej Malej studenej doline.
Páčila sa ti story z hory o zlatom tatranskom kamzíkovi? Zdieľaj a ukáž ju ostatným 😉. Ďakujem.
