Sivý vrch kontroverznou turistickou trasou z Horárne pod Bielou skalou

Tak toto závisí skutočne len od uhla pohľadu, skúseností a preferencií turistu. Reakcie na trasu sú veľmi odlišné. A tak hoci to nikdy pred túrou nerobím, túto trasu si ráno pri káve pozerám 👀 na videu. Aby som sa neobabrala ako týždeň dozadu na Sokolí. Predsa len, do Hút je oveľa dlhšia cesta ako do Terchovej, nebudem sa daromne vyvážať. Po prehraní piateho videa sa mi chodník nezdá extrémny a ani dve reťaze ⛓︎ vo mne nebudia hrôzu, takže idem. Do vaku si pribaľujem nové paličky. Podľa odporúčania ortopéda ich mám požívať pri zostupoch, aby som odľahčila kolená. No super! A ako budem fotiť?! 📷️

Ortopéd je súčasťou môjho života od Východnej Vysokej. Po nej ma extrémne rozboleli moje 50-ročné kolená. Štyri náročné vysokohorské túry v jednom mesiaci boli na „vylágrované“ chrupavky v jabĺčkach priveľa. Predtým sporadické vŕzganie na schodoch počúvam od Východnej Vysokej permanentne a veľmi hlasno. Najskôr som oslovila doktora Googla, podľa ktorého je nočná bolesť typická pre opotrebenie a artrózu 🥺. Dohroma! A čo môj himalájsky sen?!

Na mesiac som úplne vysadila turistiku. Nestačilo to. Vyhľadala som ortopéda. Premazal mi kolená kyselinou hyalurónovou a ja som pokračovala protizápalovými masťami. Zmenila som kĺbovú výživu. Po mesiaci intenzívnej terapie som začala chodiť na vychádzky, po ďalšom som pridala výživnejšie prechádzky a ľahké túry. Po troch mesiacoch som pritvrdila a pridala stredne náročnú túru. Kolienka neprotestovali a tak som sa odvážila na Sivý vrch. A prečo nie? Aj doktor vraví, že ich mám primerane zaťažovať.

Sivý vrch poznám z opačnej strany, kadiaľ som stúpala zdĺhavou, ale výhľadovo prenádhernou trasou z parkoviska Pod Spálenou cez Predný Salatín, Brestovú, Zuberec a Sedlo Pálenica. Na vrchole ma vtedy zaujali rozporuplné reakcie na chodník z Horárne pod Bielou skalou. Niektorí boli nadšení, iní sa ním odmietli vracať. To bola výzva! 😋

Pri Horárni pod Bielou skalou nad Hutami parkujem 🚗 už po pol ôsmej. Na 5 hodinovú túru pre niekoho skoro, ale ja viem svoje. Predo mnou niekoľko skupiniek. Pri raňajkách v prístrešku ma zaujmú tri štyridsiatničky vystrojené ako v sychravej jeseni, pritom má byť 25°C, to sú do kopca aj kraťasy priveľa. Dohadujú sa s chlapom, čo ich priviezol, aby po nich okolo druhej popoludní prišiel na parkovisko Pod Spálenou. Hm. To ťažko. Odvážny plán, ale obávam sa, že to nestihnete. Dávam im náskok a osem minút po nich vyrážam.

O tristo metrov ďalej, v prvom kopci, ich obieham. Dychtivo poťahujú z fľašiek a vyzliekajú mikiny. Veď vravím, že bude hic. Po kilometri predbieham mladú dvojicu, potom trojicu, zasa dvojicu rovesníkov, prejdem lávkou cez Bôrovú vodu, najskôr miernym, neskôr prudkým lesom 🌲🌲 stúpam okolo hlučnej partie mladíkov, ktorí sa jeden pred druhým vychvaľujú úspechmi v práci. A keďže rozprávanie pri stúpaní do kopca im citeľne brzdí nohy, pri Bielej skale som na čele konvoja. Ej veru ja ešte nepatrím do starého železa, kolená moje. Ešte sa musíte dať do poriadku!

Nad lesom sa otvárajú výhľady. Zatieňujú ich mračná múch 🪰 ☁️ 🪰. Otravujú. Dobiedzajú mi do tváre. Oháňam sa, plieskam rukami, fackám sa, no tie bzučiace potvory sa nenechajú odradiť. Spotená a teda slaná a smradľavá som zjavne neodolateľná 🤪. He, he. Pritom na druhej strane kopca bol aký kľud. Len prekvapená osička ma bodla rovno do prsta, keď som na Zuberci láskyplne hladila fialové vresy.

Chodník sa kľukatí po okraji strmých brál až ku skalnému mestu. Úchvatnému! Stovežatému! Zo zelenej kosodreviny sa dvíhajú desiatky bielo-sivých skalných stĺpov, veží a komínov. Vchádzam do úzkych uličiek skalných mrakodrapov a hrubých bášt s oknami. Chodník je samý piesok a prach, miestami zaniká a naznačujú ho len vyleštené výstupky na skalách a kosodrevine, inde sa rozvetvuje a zavádza. Niekedy musím použiť aj ruky, iné skaly a šmykľavé kamenné polia radšej bezpečne obchádzam mimo značku. Ľudia vždy nájdu ľahšiu cestu.

Potom skalná stena a previs s reťazou ⛓, ktorá už otočila veľa turistov. Ale mňa nie. Na mňa si nejaká reťaz nepríde! Pevne ju uchopím a hútam 🤔, ako ju použiť. Skala je vysoká a vyleštená od topánok, nohu niet kam založiť, priechod je pre ten previs pekelne úzky. Podo mnou hlboký zráz. Skúšam, nacvičujem, morím sa s tou reťazou viac ako päť minút, kým sa odhodlám spraviť prvý, druhý a aj tretí neúspešný krok. Potom do mňa vojde hnev a s ním toľko energie, že sa vytiahnem rukami. Otrieskam sa pritom o ten prekliaty previs a je mi jasné, že bude modrina, ale ďalej šplhám v pohode. Trochu sa obávam druhej reťaze...🫤

Chodník sa hadí 🐍 po úzkom skalnatom hrebeni. Za priepasťou, ktorej nevidieť na dno, sa na skale hompáľa druhá, od prvej o dosť dlhšia reťaz ⛓. S hlbočinou za zadkom pôsobí hrôzostrašne a neradno sa jej pustiť, ale je ľahšia. Ešte skalka, dve, zákruta a aha! Vrchol. Zastavujem na ňom pol hodiny pred časomierou, takže ušetrených 30 minút sa môžem vyvaľovať v prachu pod smerovníkom a kochať sa výhľadom na hrebeň Roháčov až po Pachoľu. Ách, to všetko som šla 😊. A dobre som urobila, lebo prudkým prevýšeniam sa mám podľa ortopéda už radšej vyhýbať. Môj himalájsky sen opäť zhasína. Mám 53 rokov, 9 rokov sa trápim v menopauze, kam sa trepem? Niektoré vlaky 🚈 sú definitívne preč. Nikdy ich nedobehnem. Snažím sa hľadať šetrnejšie turistické ciele, ale srdce ma stále ťahá do výšin. Je to tam síce občas trochu o hubu, ale stále jednoduchšie ako dolu medzi ľuďmi.

Keď po pol hodine opúšťam vrchol, niektorí moji spolupútnici ešte stále nedorazili. Pána a pani v mojom veku stretám 10 minút pred vrcholom. Vyčerpaných a rozhorčených. On sa pohoršuje, že toto by rozhodne nemali označovať za turistický chodník, lebo to je už horolezecký terén. Ona prikyvuje. Reťaze ⛓ sú podľa nich nehorázne slabou oporou a pridali by ich aj na ďalšie úseky. Na prašnom chodníku a poliach so sutinou sa šmýka, keby vedeli, čo ich čaká, určite by sem nešli. Ani zmienka o nádhernom skalnom meste či úchvatných slovenských Dolomitoch. Hm.

Nadšením nehíkajú ani tri odvážne grácie, už v tielkach a s vyhrnutými legínami, pod hornou reťazou. Zasa sa občerstvujú a zaujíma ich, či je druhá reťaz rovnako ťažká ako tá prvá. Nie je, ale aj tak to do štrnástej pod Spálenú nestihnete. Ľudia na chodníku pribúdajú. Na spodnej reťazi je zápcha. Nejaká dievčina sa v polovici previsu zasekla. Jej milý ju dôsledne inštruuje a po 5 minútach sa jej podarí tadiaľ prepchať. Zdola počujem hluk a krik. Čo sa to tam deje?! Spúšťam sa a zasa narážam do toho prekliateho previsu. Bude ďalšia modrina. Pod reťazou čaká cez dvadsať ľudí a všetci ma sledujú. Zopár z nich inšpirujem k výstupu – ak to zvládla taká stará a malá, my to dáme tiež 😊, väčšina sa však otáča späť. Nechcú riskovať, netrúfajú si 😨. Pán desaťročnému synovi, ktorý práve sklamane pustil reťaz, láskyplne vysvetľuje: Nie je dôležité vyjsť na každý vrchol, dôležité je vrátiť sa z každej túry domov. Živý a zdravý. Moja reč.

Ulice skalného mesta sú rušné. Pred obedom zažíva chodník najväčší nápor dňa. Skupinky turistov sa tratia medzi skalami a oddychujú v prachu. Niektorí sa otočili až spod reťaze, no mnohí to priamo pred mojimi očami vzdávajú omnoho skôr. Stačí im počuť od druhých, aká je reťaz hrozivá. Škoda. Mohli sa aspoň presvedčiť na vlastné oči. Tiež som mala čo robiť, ale zvládla som to. A to som v škole na telesnej nikdy nehodila kriketovou loptičkou 🥎 viac ako desať metrov. Ledva som sa vyšplhala do polovice tyče. Moje ruky sú od nepamäti najslabším článkom môjho tela. Vždy ma prekvapuje, že na skale ma ešte ani raz nezradili. Tuším si už trúfam aj na Priečne sedlo.

Trasa od Horárne pod Bielou skalou na mňa zapôsobila 👍. V Dolomitoch som nikdy nebola, takže prirovnávať k nim čokoľvek mi neprináleží, ale skalné mesto určite stojí za návštevu aj námahu. Spolu s krátkosťou trasy (tam aj späť len cca 5 hodín) a nižšou nadmorskou výškou (iba 1 805 metrov) priťahuje na Sivý vrch veľa turistov, hoci nie všetci dôjdu až na vrchol. Časť z nich otočí prvá reťaz (kto ju zvládne, zdolá aj tú druhú) a časť adrenalínový prašný chodník okrajom skál a hlbokých zrázov, či šmykľavé sutinové polia. Ale aj skalné mesto je príjemný cieľ.

Trasa od Horárne pod Bielou skalou je technicky náročnejšia ako trasa z parkoviska Pod Spálenou cez Brestovú. Tá zas vyžaduje lepšiu kondíciu a trvá o 2-4 hodiny dlhšie, podľa toho či si turista skráti úvod a záver túry lanovkou, čo je tiež pekný zážitok. Má nepochybne krajšie vysokohorské výhľady 👌, rozmanitejšiu prírodu 🌸 ☘️ a na kľukatom chodníčku pod Sivým vrchom si turista užije aj trochu adrenalínu nad príkrymi skalnými zrázmi a aj s reťazou ⛓️ (ide to aj bez nej). Komu čo viac vyhovuje.

Z parkoviska pod Spálenou:

Trvanie túry s využitím lanovky: 6:40 h, dĺžka trasy 14,4 km, prevýšenie ↑ 1 220 m

Bez lanovky 9:25 h, dĺžka trasy 18,2 km, prevýšenie ↑1 655 m

Parkovisko pod Spálenou, Západné Tatry – Salatínska dolina, lanovka – odtiaľto platí sezónna uzávera od 1. 11. do 31. 5. – Predný Salatín, hrebeň – Brestová – Zuberec – Sedlo Pálenica – Sivý vrch (1 805 m n. m.), tesne pod vrcholom sú pomocné reťaze – Sedlo Pálenica – Brestová – Predný Salatín – Salatínska dolina, lanovka – Parkovisko pod Spálenou

Z parkoviska v Bobroveckej vápenici:

Trvanie túry: 7:45 h, dĺžka trasy 18 km, prevýšenie ↑ 1 300 m

Bobrovecká vápenica, Západné Tatry – Nad kameňolomom – Pod Babkami – Babky (1 566 m n. m.) –  Sedlo Predúvratie – odtiaľto platí sezónna uzávera od 1. 11. do 31. 5. – Sivý vrch (1 805 m n. m.) – Sedlo Predúvratie – Chata pod Náružím – Pod Babkami – Nad kameňolomom – Bobrovecká vápenica, parkovisko