Východná Vysoká: som hlavatá Marta a ide mi karta

Odhodlávala som sa rovných 12 mesiacov. Päť hodín za volantom a náročná 8 hodinová túra s takmer 3000 výškovými metrami v šmykľavých ostrých skalách je aj pre mňa na čiare. Keby ma aspoň na Sliezsky dom niekto vyviezol a ušetril mi dve hodiny lopoty.

V roku 2021 vyvážal turistov po parádnej asfaltke na Sliezsky dom mikrobus 🚐. Stačilo počkať ráno o siedmej na zastávke v Tatranskej Polianke a zaplatiť šoférovi 10 eur. Podľa potreby sa do ôsmej otočil aj niekoľkokrát. Na stránke Štátnych lesov sa dokonca dali objednať lístky. Niekomu to asi fest klalo bok, lebo služba už na stránke nefunguje a mikrobus hore vyváža len dohodnuté skupiny 🙁.

Keď som Karolovi vyklopila, prečo si kupujem diaľničnú známku, len si poklepkal po čele a zahundral, že raz sa nevrátim. Oponovala som mu, že nejdem na K2, len do Tatier. Odvetil, že veď ani nie som Klára Kolouchová. A keď už to chcem počuť, tiež sa nakoniec nevrátila 🙁. A boli sme porozprávaní.

Opäť vstávanie pred úsvitom 🌤️. Ďalšie motýle v bruchu. Komplikácia pri výjazde z diaľnice. Napriek tomu, že som bola v Tatrách nespočetne krát ako spolujazdec, netriafam správnu odbočku, lebo spoza volantu vyzerá všetko inak 😁. Prepočítavam a konečne sa ocitám v Tatranskej Polianke. Miniatúrne parkovisko pred rampou na Sliezsky dom je o pol ôsmej ráno, ako som predpokladala, plné. Fiestu 🚗 komplikovane súkam na posledné voľné miesto. Ešteže je taká malá.

S elánom 🤩 a s rožkom v ruke poctivo šliapem dve hodiny lesom na Sliezsky dom. Rožok sa mi v hrdle zadrháva, ale statočne ho tlačím do žalúdka. Dnes potrebujem sily. Pri Sliezskom dome už 🌞 pripeká a hoci by ma chladené 🍺 osviežilo, nezastavujem a valím ďalej Velickou dolinou. Okolo Velického plesa, popod Večný dážď až nad Velický vodopád. Pod Gerlachovským štítom bojujem s energetickou krízou. Porážam ju kúskom roztopenej orieškovo-medovej baklavy. V horúčave hlúpy nápad… Lepí mi ústa, prsty aj celý ruksak, od zipsu cez mikinu a paličky až po peňaženku, nožík a náhradnú baterku do foťáka. Ale, potvora jedna, pomáha.

Posledných 200 výškových metrov na Poľský hrebeň stúpam ako raketa. Kramle 🪜 a reťaze ⛓︎ zasa niekomu naháňajú strach, takže trpezlivo čakám a oddychujem. Tiež som vlani brzdila iných. Napriek zdržaniu zastavujem na Poľskom hrebeni o pol hodinu skôr ako udáva časomiera na mape. Som na seba hrdá, ale mám dosť 🙄. Padám na riť a sily dopĺňam pre zmenu energetickým drinkom. V nohách mám 4 hodiny šliapania a 1230 výškových metrov. Uf. Na vrchol Východnej Vysokej mi zostáva posledných 230 výškových metrov a 45 minút. Fúha 🥵.

Východná Vysoká je namáhavá, výstup vyžaduje podporu rúk a sú tam aj úseky s reťazami ⛓︎. Terén je fakt strmý a pre sutinu šmykľavý. Mnohí turisti rezignovane odpočívajú 😌 na kameňoch. Najlepšie idú tí, čo začínali až na Sliezskom dome. Ostatní sme unavení. Tiež pod chvíľou zastavujem, aby som chytila dych. Užívam si unikátne výhľady. Zamrznuté pleso sa hlboko podo mnou jagá ako obrí smaragd. Nad Poľským hrebeňom sa dvíha Velický štít a oblohu zrkadlia malé Velické plieska. Za nimi štít za štítom až po Gerlach a Kvetnicovú vežu. Aaach 🤩.

Konečne vrchol. Oproti Poľskému hrebeňu je priestrannejší, ale pre mňa stále málo. Kotvím sa na najširšom mieste pri vrcholovej značke. Ani tam sa necítim veľmi bezpečne a tak obed na vrchole škrtám. Odvážnejší dobyvatelia pokojne prežúvajú na výbežku nad Veľkou studenou dolinou, ale ja si tam netrúfam. Kochám sa úchvatnými výhľadmi na Zbojnícku chatu, plesá, Priečne sedlo i Lomničák, a neviem sa ich nabažiť. Napokon otáčam. Mám trochu bobky 🫩 zo zostupu…

Obed pre stiahnutý žalúdok škrtám aj na Poľskom hrebeni a rožok žujem až v bezpečí pri čarovnom Dlhom plese. Tatranské výšiny už vygumovali všetky moje pozemské starosti a tak si užívam hory a deň. Pozorujem čriedu kamzíkov 🐐 a oni popri paši očkom kontrolujú mňa. Aj bez slov si výborne rozumieme. Odprevádzajú ma až k Velickému vodopádu. Je mi tak dobre, že by som tam najradšej zostala, ale sú 3 hodiny popoludní a ešte ma čakajú skoro tri hodiny šoférovania 😌. Na Sliezskom dome si pri chladenom 🍺 sumarizujem zážitky. Zostupujem v extrémne dobrej nálade ako v horách vždy. V lese pod Velickým mostom ma z tichej harmónie vytrháva vyzváňajúci telefón. Kurňajz, tu je signál?! ☎️

Siesta končí 🙁. Po 9 hodinách v beztiažovom stave sa vraciam do ťaživého kolotoča všedného života. Cestou domov mám z nemocnice vyzdvihnúť bráška po kolapse. Oujej a oukej. Z Tatier schádzam na diaľnicu cestou, ktorú som ráno netrafila. A veľmi skoro ľutujem, že som sa radšej nevracala rovnakou cestou ako ráno, lebo tá bola priamejšia a jednoduchšia. Vo Svite opäť zle odbočujem a miesto na diaľnici sa ocitám v Štrbe. Snažím sa nepanikáriť a hľadám iný prípoj na diaľnicu. Jazdím po dedine ako odtrhnutý vagón hore-dole a nakoniec naozaj nachádzam privádzač – ale je len vo výstavbe. Mám slzy na krajíčku, som unavená, čas letí, brat čaká, volám Karolovi, aby ma odtiaľ vyviedol. Učí ma používať mapu v mobile (KONEČNE 🙏) a vraciam sa na križovatku do Svitu. Mala som to urobiť hneď a ušetriť si stres. Idem domov.

Moja prvá sólo výprava do srdca Vysokých Tatier bola👌, aj keď s 🤏 komplikáciami, ale aj vďaka nim človek rastie a viac si užíva bezstarostné chvíle, a tak je to v poriadku 😌.