Priečne sedlo: najťažší značený turistický úsek vo Vysokých Tatrách?

V extrémnych horúčavách sa môžeš schladiť 🥶 v bazéne alebo vysoko v horách

Keď som sa po 10 rokoch vrátila dokončiť misiu, Slovensko sužovali extrémne horúčavy 🥵. Na juhu bolo na poludnie cez 40°C 🌡︎, u nás na severe 35°C v tieni. Vzduch sa neochladil ani počas tropických nocí. Uniknúť pred žeravou vyhňou do vysokých hôr nie je zlý nápad 🤔. Ale človek si musí privstať, aby rozhorúčeným podhorím prešiel skôr ako slnko 🌞.

A tak sme s Kačkou 🚗 (Fiestou 🤭) už o 3:30 h opúšťali Vŕšok, o 5:00 h som v Ivachnovej „vďaka“ kríze v Hormuzskom prielive tankovala najdrahšiu naftu v histórii v cene 1,85 €/L 😠, pred šiestou som zmaturovala z platenia parkovného v automate v Starom Smokovci. Chvíľu som bojovala s tieniacou clonou vo falošnej viere, že auto a hlavne palubná doska a čelné sklo budú večer menej žeravé ako naposledy, keď som na clonu zabudla. Ale vonku bolo celý deň vyše 30 stupňov, horúci vzduch sa vlnil nad nahriatym asfaltom a keď som Fiestu po 16-tej otvorila, omráčila ma horúčava ako z vysokej pece. Kým 22-ročná klimatizácia vychladila auto na znesiteľnú teplotu, chytila som úpal 😰.

Ale ráno bolo príjemných 20°C a šliapalo sa dobre 🚶🏼‍♀. O deviatej, keď v podhorí začalo pripekať ☀️, som už bola na Téryho chate 2000 metrov nad morom a zasa v prijateľných 20 °C. A o ďalšiu hodinu som stála v Priečnom sedle, kde nebolo ani tých 20 stupňov 🤩.

Najťažší značený turistický úsek na Slovensku? 🫣

Nie. Priečne sedlo bolo mnoho rokov v mojej hlave najťažším značeným turistickým úsekom na Slovensku a teda nič pre mňa. Trochu som ho precenila 😉. Ale v dobe, keď som si strašidelnú predstavu vytvorila, čelila som silnej akrofóbii. Prichádzalo mi zle na každom druhom tatranskom svahu. Dnes mám v nohách aj ťažšie turistické trasy a úseky, a síce Priečne sedlo naďalej považujem za najťažší značený turistický úsek, ale už len v slovenskej časti Vysokých Tatier.

Už prvotný 3-hodinový výstup zo Smokovca na Téryho chatu je kondične náročný 🥵. Ak si na chate neoddýchneš a neposilníš sa, lebo možno ako ja utekáš pred skupinami, čo by ťa mohli brzdiť na reťaziach ⛓ v sedle, nad Spišskými plesami v stúpaní na Pfinnovu kopu ťa môže dostihnúť energetická kríza. Treba si niečo prejesť a doplniť sily, kľudne aj za pochodu, z kopy chodník pár minút klesá do Rázcestia pod Sedielkom a tak si svaly aj obehová sústava oddýchnu a dá sa prežúvať 😊.

Z rázcestia sa zasa prudko stúpa kameňmi a strmou šmykľavou sutinou až pod kolmú skalu s reťazami ⛓. Nevidieť celý úsek, takže pôsobí milosrdnejšie 🫠, avšak reťazí a stúpačiek je tam naozaj veľa a v dvoch vrstvách nad sebou, keďže chodník je už obojsmerný ↑↓. V tejto fáze je už vyčerpanie citeľné a nohy sa trochu trasú únavou. Ale na skale sa dá aj oddychovať 😮‍💨. Obzrieť sa, pokochať výhľadom 🤩, odfotiť. Sú miesta, kde sa dá pohodlne stáť a čakať, kým turista pred tebou pustí reťaz. Lebo reťaze sa drží vždy iba jeden. Nikdy nechytaj reťaz, na ktorú sa už spolieha niekto iný ☝️.

Pani to dala! Po päťdesiatke a s hodinovým náskokom! 🤪

Na poslednom „štande“ zazrieš cieľovú štrbinu s vysmiatymi hlavami 😄 a únava je preč. V sedle je miesta na postávanie tak pre 3-4 ľudí. Výhľady nie sú také pôsobivé ako zo Sedielka či z Prielomu, napriek tomu sú úchvatné 😍, lebo keď sa teší hlava, aj oči 👀 vidia svet krajší. Eufóriu, ktorú som cítila v sedle ja, nedokážem ani opísať. Desať rokov strachu sa navždy roztopilo v slanom pote 🥵. Musela som zdolať veľa iných vrcholov s reťazami, aby som konečne uverila, že už zvládnem aj Priečne sedlo.

„Mákla“ som si, to áno, jazyk 😛 som mala vyplazený až na kameňoch, ako som sa náhlila, aby ma neobišiel poľský zájazd, ktorý mi bol v pätách od Téryho chaty. Ale technicky aj psychicky je Priečne sedlo jednoduchšie ako napríklad západotatranská Pachoľa, Tri kopy, Baníkov, či Ostrý Roháč. Alebo aj ako susedný Prielom. A to aj napriek tomu, že v Priečnom sedle je reťazí aj kramlí omnoho viac a skala s reťazami je suverénne dlhšia a vyššia. Lenže má množstvo výčnelkov, ktoré pomáhajú pri lezení. Žiadne vysoké hladké skaly, kde niet kam nohu založiť. Nijaká „britva“ s priepasťami z oboch strán, ani nočná mora krátkonohých v podobe príliš vzdialených kramlí. Keď som sa šplhala nahor, asi desaťkrát som poslala mladíkom z Česka, čo ma kedysi tak veľmi podcenili, telepatickú správu: Paní to dala, po päťdesiatke a s hodinovým náskokom! 😅😜

Už viem, kam patrím a kde som doma 🧡

Únava bola pri dlhom zostupe na Zbojnícku chatu citeľná. Priamo zo sedla pomáhajú nadol kramle s reťazami, neskôr pomôže oceľové lano zo záveru feraty, ktorý sa prelína s turistickým chodníkom. Potom sa už len kocháš: Streleckou vežou, početnými plesami, zvedavými kamzíkmi, Slavkovským štítom naproti, i Východnou Vysokou hneď vedľa Prielomu. Sesterské pleso pred Zbojníckou chatou láka v horúčave omočiť si aspoň nohy, ale je to zakázané. Pre osamelú jelenicu 🦌 ľudské zákony neplatia a tak sa môže chladiť v plese až po kolená 😊. Turisti si ju nadšene natáčajú. Studený vietor 🌬️ čerí hladinu a ja vyvalená na lavičke pri pive oceňujem, že som v batohu aj napriek horúčavám vliekla vetrovku 🧥.

Pri pohľade na prejdené Priečne sedlo ma napĺňa šťastie a pokoj 😌, aký som necítila sedem mesiacov, odkedy zmizol milovaný Dúšik. Chcela by som tam, ako vždy, ostať navždy. Cítim, že patrím do vysokých hôr ⛰︎ medzi štíty, čo sú rovnako tiché ako ja, k pokojným modrým plesám, ku kamzíkom 🐐 a svišťom s rovnako čistým a úprimným srdcom ❤️ ako je to moje... Tak veľmi som sa v živote zmýlila 🥹, tak dlho mi trvalo, kým som pochopila, kam naozaj patrím a kde som doma. Už len nájsť odvahu zostať...

Lanovka 🚠 z Hrebienka nikdy „nesklame“

Pod Zbojníckou chatou začalo horúce peklo ☀️ 🥵. V spodnej časti Veľkej Studenej doliny našťastie tečie potok a tak som sa pravidelne zmáčala a zišla bez ujmy a vyčerpania z tepla. Po rozpálenom Hrebienku sa prechádzali rovnaké hordy ako inokedy, hoci tam bolo fakt neznesiteľne. Dôkazom je, že som sa rozhodla využiť do Smokovca lanovku 🚠, čo som urobila len 3x v živote. Vždy keď sa dá, vyhýbam sa jej, lebo je predražená a v neskorom popoludní býva preplnená. „Nesklamala“.

Dusno ako v peci, telo na tele. Akoby toho bolo málo, niekto si prdol. Smrad taký, že ako sa plazil, všetkým nám prevracal oči 🙄. Deti 👶👶 predo mnou sa chytili za nos 👃, niečo si zašuškali a pozreli sa na mňa: „No na mňa nekukajte,“ bránila som sa, „ja som to nebola! Len či to nebol jeden z vás?!“ Lebo ja by som špióna nepustila, ani keby ma malo roztrhnúť. Je trochu bezohľadné usrať si v nabitej uzavretej kabínke prehriatej na vražedných 34°C..., či? 🤔