Partizánske bunkre na Jankovom vŕšku v Strážovských vrchoch pripomínajú smutnú udalosť. V jeden mrazivý februárový deň prehrali ich obyvatelia hru o život.
Tr, tr, tr, tr, tr! Dunelo naším dvorom pred štyridsiatimi rokmi. Pamätám sa, ako som chvatne tisla ružový kočík s bábikou do krytu pod schodami bytovky. Uhýbala salvám svištiacich guliek, čo zrážali malých partizánov do prachu. Tr, tr, tr, tr, tr! Jano dole! Zreval mi ktosi nad hlavou. V diaľke, pred starou striebornou jedľou, sa sedemročný Janko Dzúrik zviezol do trávy. Drevený samopal mu vypadol z detských dlaní. Hra pre neho skončila. Bol „mŕtvy“.
Ale malí partizáni nezomierajú
Po pár sekundách sa Janko zodvihol, oprášil si nohavice od hliny a dokráčal ku mne do „bunkra“. Spoločne sme načúvali novým a novým dávkam zo samopalov. Ďuro dole! Mišo dole! Majo dole! Vymieňali sme si s Jankom napäté pohľady. Plastová Anička v mojom náručí od strachu privierala takmer živé korálkové oči. Hrôzostrašný rachot striedalo zlovestné ticho, keď sa nepriateľskí zvedi zakrádali súmrakom.
Tesne pred zotmením dlhé pálenie vystriedal víťazný pokrik, a chalani, živí aj mŕtvi, uháňali domov na večeru. Čo by za to dali chlapi v tisícdeväťstoštyridsiatom štvrtom! Navlečení v špinavých mundúroch. Krvaví, hladní, zúfalí. Zahnaní do hôr besniacimi nemeckými komandami. Bez riadnej výzbroje, vojenskej techniky. Tr, tr, tr, tr, tr! Nemeckí okupanti dole! Hlboké temné hory by razom stíchli. A spoza stromov by vyskakovali len zvedavé jelene.
Partizánske Hry o život.
V partizánskom bunkri na Jankovom vŕšku sa môžete vžiť do kože partizánov
Aj v dvadsiatom prvom storočí sa môžete vžiť do kože slovenských partizánov. Zavrieť sa v jednom z pamätných lesných bunkrov a preniesť sa o sedemdesiatpäť rokov späť. Do tmy plnej strachu, potláčanej bolesti a ušných bubienkov napätých až na prasknutie. Lebo každý šuchot vonku v hore mohol znamenať nádej pre zavýjajúce lačné žalúdky. Alebo blížiacu sa smrť.
Odrazu počujete to vŕzganie snehu nad hlavou. Kroky a tlmené slová v nenávidenom jazyku. Tajíte dych, hoci chcete kričať bolesťou z ťažkých rán a omrzlín. Pach krvi náhle prerazí smrad benzínu. Bezmocne ležíte na studenej zemi jeden vedľa druhého a načúvate. Ako tam vonku ktosi škrtá zápalkou. Cez škáry v dreve sa dnu tlačí štipľavý dym. Očami zaliatymi slzami nevidíte červené plamene, čo oblizujú strechu. V poslednom závane mrazivého vzduchu vám čosi ťažké dopadne do lona. Netušíte, že je to ľudská hlava.
Masaker v partizánskom bunkri na Jankovom vŕšku pripomína mohyla
V tom mrazivom februárovom dni v roku 1945, nacisti vypálili jeden z partizánskych bunkrov na Jankovom vŕšku, neďaleko obce Uhrovec v Strážovských vrchoch. Za účasť v Slovenskom národnom povstaní v ňom zaživa upálili sedem ťažko zranených mužov. Oznamuje to tabuľa nad dverami zrekonštruovaného bunkra. Podľa informácií z regionálnych médií a dobových zápisníc, pri obhorených telách spočívala odrezaná ženská hlava. Na výstrahu pre tých, ktorí by povstalcom ešte chceli pomáhať.
O necelé dva mesiace Uhrovec i celú dolinu oslobodila rumunská armáda. Na Jankovom vŕšku vyrástla na pamiatku upálených partizánov mohyla. Vo svojich útrobách vraj ukrýva spopolnené pozostatky mnohých ďalších obetí nacistického vyčíňania v tamtých končinách. Keď tadiaľ pôjdete na čoraz atraktívnejší hrad Uhrovec, možno ako ja, odbočíte aj k mohyle alebo niektorému z partizánskych bunkrov. Vzdáte hold ľuďom, na pamiatku ktorých tam stoja. Zaslúžia si spomienku a poďakovanie. Obetovali to najcennejšie, čo mali – svoje životy, aby sme sa my mohli na partizánov už iba hrať.
Upálení zaživa.
V bunkri.
Mohyla na Jankovom vŕšku.
Partizánske bunkre na Jankovom vŕšku.
Jankov vŕšok.
Bunkre splývali s lesom.
Partizánsky bunker vo Valčianskej doline.
Partizánsky bunker na Kráľovej studni.
Páčila sa ti story z hory o partizánskych bunkroch na Jankovom vŕšku? Zdieľaj a ukáž ju ostatným 😉. Ďakujem.
