Turistika v Roháčoch ma baví v každom počasí.
Slosar je k…t, oznamuje nápis v turistickom prístrešku v Roháčskej doline. Postávame v ňom už dobrú štvrťhodinu a zabíjame čas. Prší. Magické vrcholy západotatranských štítov sa pred nami ukryli v ťažkých sivých mrakoch. Lejú sa z nich hektolitre vody. Mám jej plné topánky. Hlasno lodžgá pri každom kroku. Dlhú chvíľu si krátime lúštením nápisov vyrytých do dreva. Niekoľko sŕdc s menovkami, dátumy návštev i celé triedne zoznamy svedčia o silnej návštevnosti západotatranského turistického raja. Ale decká zjavne viac ako šliapanie berie umelecké drevorytectvo.
Iba pred pár minútami nás začalo opúšťať sklamanie a hnev z nevydarenej túry. Lebo keď sme o šiestej ráno vychádzali zo Žiliny, na horizont sa nedočkavo driapalo slnko. Ani predpoveď počasia neavizovala daždivú náladu Západných Tatier. Ale hneď za hranicou dolnokubínskeho okresu žeravý obor ubzikol do oblakov. A kým sme vystúpili pri Zverovke, z neba dobre že nepadali sekery. Nikde ani nohy, len záchranársky vrtuľník drepel v daždi na lúke.
V Roháčoch turistika baví aj v daždivom počasí
Nabudení na prasknutie sme aj napriek kvapkám po asfaltke do doliny vykročili. A dúfali, že kým vyšliapeme k Ťatliakovej chate, počasie sa umúdri. A pustí nás hore, aspoň ku plesám.
Ale pri chate lialo tak, že cez kvapky sme sa nevideli. Opantaní sklamaním nekonečnejším než vesmír sme sa otočili späť. Zabalení v igelitových pršiplášťoch sme šušťali jak vianočné salónky. Akurát nás nikto s radosťou nerozbaľoval. Ale dvojhodinová šliapačka spravila svoje. Telá začali vyplavovať endorfíny. Bruchá strávili už aj rozčarovanie a pýtali si jesť. Hory upokojujú, aj keď vás štvú.
Pred nami celý deň, času jak čečiny. V najbližšom turistickom prístrešku sme vytiahli „svačiny“. Vlado miluje Janku. Ale Janka miluje Igora, dozvedáme sa. Dvadsiatehoprvého júna tu sedeli Pali s Luckou zo Sabinova, a 5. augusta 2017 Kryštof, Lukáš, Tereza a Jan z Ostravy. Vizitiek do aleluje… Šum dažďa a mľaskanie odrazu prehluší nečakaná salva smiechu, keď ktosi prečíta o Slosarovi. Reťazová reakcia na seba nenechá dlho čakať. O pár sekúnd sa rehoceme všetci. Jeden na druhom.
Aké hlavy, taký jazyk
Tri kostrbaté slová by inokedy vo mne vzbudili pohoršenie. Pretože, ako tvrdil uznávaný český jazykovedec, ktorý vyjadrovanie národa českého celý život skúmal, aké hlavy, taký jazyk. Neuveríte, volal sa Dušan Šlosar. Ale dnes už zlosti bolo dosť. Baterky mám vybité ako solárny dáždnik, ktorý ďalší Šlosár, tentoraz študent techniky, vymyslel. Jeho vynález vyrába elektrinu zo slnka alebo z ohniska, či piecky. Aké praktické pre turistov a cestovateľov! A je za to k…t! Dal im solárny varič, sprchu, chladničku… no, za dobrotu na žobrotu, utieram si slzy v kútikoch očí. To nevymyslíš, to je život.
Trinásť písmen vyrytých nožom do dreva vo mne celkom nepochopiteľne vyvoláva nové a nové erupcie smiechu. Cestou ku Zverovke idem znova a znova do kolien. Sklamanie z nezdarenej túry je definitívne preč. Slosar ma skladá na zem aj po hodine, keď hrdo pózujem pri vrtuľníku. Obzriem sa na ťukanie na okno. Zubia sa v ňom chlapi z posádky. Roháče vytrvale smoklia a stále nám bránia dobyť ich vrcholy, ale nikomu to už neprekáža. Hory rozveseľujú, aj keď vás štvú.
Páčila sa ti táto story z hory o jazykových skvostoch turistov, vďaka ktorým je turistika v Roháčoch zábavná aj v daždi? Zdieľaj a ukáž ju ostatným 😉. Ďakujem.
