Baltské more autom: 9 hodín dobrodružstva (TURISTI TIAHNU k BALTU)

Deň D (ovolenky). Budík zvoní o štyroch ráno, ale budiť nás nemusí. Cestovná horúčka to urobila za neho už pred polnocou. Na Hel je to z Kamennej Poruby 816 kilometrov a deväť hodín plus nejaká hodinka-dve na zápchy a prestávky, pretože kvôli problémom s chrbticou viac ako hodinu-dve sedieť fakt nevydržím. Domácej sme nahlásili príchod medzi 17.00 – 18.00 hod., tak nech to stihneme. Raňajky takto skoro nehrozia, v pláne sú až na prvom odpočívadle na poľskej diaľnici. Kufre naložené, balím rožky so salámou, kontrola kamier, dávkovača granúl pre Dúšika (kocúra), zatvoriť vodu, zadebniť okná, dvere a padáme. Nálada je dobrá, nadšenie z nás priam kypí.

Na dlhú cestu na sever sa tešíme. Máme desať hodín hudby do auta, nabiflené slovíčka, cestovné poistenie, českú diaľničnú známku a v peňaženke valuty na drobné nákupy. A samozrejme podrobný itinerár cesty aj pobytu, už ho len dodržať. Mám kurz sprievodcu cestovného ruchu, ak niečo viem robiť, tak sú to cestovné poriadky a plány, robila som z nich aj skúšky. Tak ideme, nie? 😊

Žilina, Čadca a po hodine prvá zastávka na pumpe pred Ostravou. Potrebujeme čúrať. Na cestu sme sa obliekli letne, veď ideme k moru, ale ráno je len 13°C, holé nohy nás oziabajú a mechúre tlačia. Karol si kupuje kávu, lebo na dverách toaliet je oznam, že sú len pre zákazníkov čerpacej stanice. Polhodina po českej diaľnici, bunker z prvej svetovej vojny a sme v Poľsku. Až po Toruň je autostráda A1 zadarmo. Takže zatiaľ žiadny stres. Púšťame muziku.

Raňajkujeme až na treťom odpočívadle, lebo značkám pri ceste sa ešte len učíme porozumieť a odbočky k prvým dvom sme nepochopili. Našťastie, na A1 sú odpočívadlá každých 10-15 kilometrov. Keď človek jedno prešvihne, zakrátko je naporúdzi ďalšie. Všetky sú vybavené veľkými toaletami a prístreškami na jedenie, každé druhé aj čerpacou stanicou a dvomi-tromi reštauráciami. Poliaci milujú fastfood, street food a burgre. Na každom odpočívadle je okrem reštaurácie v čerpacej stanici aj McDonald, KFC alebo BURGER KING a všade je plno. Za služby pre motorizovaných cestovateľov dávame Poliakom veľký palec hore.

No aj tak vypíname hudbu. V cudzom svete sa potrebujeme sústrediť. Ukážková široká vozovka sa totiž zmenila na vlnitý plech. Nadskakujeme na sedadlách ako na offroade a ideme si vymlátiť zuby. Maximálka 140 za hodinu nehrozí. Keď roleta z cesty konečne zmizne, premávka zhustne. Všetky pruhy zapĺňajú autiaky a mrte kamiónov. Miestami idú v oboch pruhoch súvislé kolóny – v pravom kamiónov, v ľavom osobných áut. To čo Karol neznáša na diaľnici od Trnavy po Bratislavu je tu takmer konštantné. Poliakov je skoro 40 miliónov. Nech sa vyberú kamkoľvek, zahltia cesty. A potom tie ich spôsoby. Keď obiehajú pomalšie auto alebo kamión, najskôr vybočia do vedľajšieho pruhu a až potom – ak vôbec – sa pozrú do spätného zrkadla. Nezaujíma ich, či niekoho obmedzili.

Chvíľu nás to vykoľajuje, ale napokon usudzujeme, že ak chceme dôjsť do Helu celí a zdraví, radšej sa prispôsobíme. Pri predbiehaní ich pozorne sledujeme a akonáhle sa tiež priblížia k prekážke, spomaľujeme a púšťame ich. Mnohí jazdia v predbiehacom pruhu konštantne a vytlačí ich z neho len väčší frajer, čo nedočkavo vytrubuje. Po 300 kilometroch si poľský štýl jazdy osvojí aj Karol a konečne začne prechádzať z pruhu do pruhu na drzovku a bez ohľadov. Inak by sme nikdy nikoho neobehli.

Pri Toruni začína spoplatnený úsek diaľnice. Mýtnica s desiatimi priechodmi brzdí premávku. Prvá panika. Do ktorého pruhu sa zaradiť?! Okolo chaos, rozhodní motoristi obiehajú tých nerozhodných, vytrubujú, autá sa preraďujú z jedného radu do druhého, svetelné tabule s nezrozumiteľnými pokynmi a piktogramami divoko blikajú nad búdkami s rampami a my máme chuť vystúpiť. Naveľa Karola nasmerujem do jedného z priechodov, nad ktorým svieti niečo ako parkovací automat (z itinerára viem, že si v mýtnici máme zobrať lístok, ktorý v ďalšej mýtnici zaplatíme). Pred rampou je naozaj automat, ktorý nám vypľuje lístok a panika je preč. Pokračujeme.

Nadmorská výška pozvoľna klesá. Krajina okolo nás je rovinatá, ale najskôr podobná našej. Od Torune ju prudko romantizujú rozľahlé zelené samoty so starými statkami uprostred. Zdanlivo k nim nevedú žiadne cesty, mnohé sú v polčase rozpadu, ale vždy uzatvorené pred svetom alejou vysokých stromov. Z času na čas samoty striedajú borovicové lesy. Ako sa blížime k moru, pribúdajú gigantické veterné turbíny. Vo vetre nad tou pustou krajinou pomaly otáčajú lopatkami ako monštruózni mimozemšťania. Každých 50 km bliká v odstavnom pruhu pokazené auto. Za Lodžou chlap v koži sedí na ceste, zadok na čiare, autá okolo neho svištia, on pokojne rozoberá motorku. Za Kopytkowom – je toto možné? – ľudkovia tlačia v odstavnom pruhu dodávku. Muži aj ženy v letných šatách a sandáloch vyzerajú, že v tom úpeku každú chvíľu skolabujú, ale statočne sa zapierajú do skrine.

Pred hodinou sme na odpočívadle zožuli obed (ďalšie rožky so salámou), vypili kávu a poprechádzali sa. Sme na ceste viac ako päť hodín, únava je citeľná, mňa už bolí krk a nemôžem obsedieť. Stojíme teda každých 90 minút a prechádzame sa. Ešteže máme časovú rezervu. Poslednú zastávku plánujeme na predposlednom odpočívadle pred mýtnicou v Rusocine, je tam Shellka, Karol chce tankovať a hlavne sa odľahčiť. Ale 5 kilometrov pred odpočívadlom viazneme v kolóne. Jednotka, brzda, jednotka, brzda. Päť minút stojíme a zasa jednotka, brzda, jednotka, brzda. Dookola. Trištvrte hodiny. Nervozita narastá. Ale nielen nás tlačia mechúre. Mnohí nevydržia a zastavujú v odstavnom pruhu. Hanba-nehanba, čúrajú pri ceste ukrytí za dverami auta. Občas ich rozoženie odťahovka alebo záchranka.

Konečne sa dostávame k lieviku do jedného jazdného pruhu. Druhý je zatvorený pre práce na ceste. Zatvorené je aj odpočívadlo s čerpacou stanicou, na ktorú sme sa spoliehali. Po dlhom a šťavnatom hromžení Karol priznáva, že si to všimol už doma na mape, ale keďže googlil vždy v noci, považoval za normálne, že je zatvorené. Vôbec mu nedošlo, že na diaľniciach sú pumpy otvorené nonstop. Takže ak je zatvorená, tak úplne. Teda nepoužiteľná.

Posledné odpočívadlo pred koncom diaľnice je natrieskané. Zastavuje tu každý, kto nečúral na ceste. Vystojíme rad na záchody a pokračujeme k mýtnici. Tam zasa panika. Karol si nenachystal hodinky na platenie. Našťastie, pani v okienku od nás pre tú kolónu nič nechce. Ušetrili ame 7,50 €. Wualá a jedeme dál! Po šiestich hodinách opúšťame diaľnicu A1, no v aute sme osem hodín. Unavená je aj navigácia. Odmieta prehovoriť čo len jediné slovo. Karol ma povyšuje na hlavného navigátora. Hneď na prvom kruhovom objazde pred Gdańskom preto krúži trikrát dokola, kým určím správnu odbočku do Gdyne. He, he.

Od Gdańska sa cesta neuveriteľne vlečie. Cesty sú upchaté, najpomalší je 40 kilometrový úsek od Gdyne po Redu. Aj chodci napredujú rýchlejšie ako my. Milión svetelných križovatiek a samé zápchy. Za Redou sa premávka konečne zrýchľuje. Potom nás očarí modrá Pucká zátoka a slaný vlhký vzduch. Vypíname klímu a otvárame okná dokorán. Po desiatich hodinách odbočujeme vo Wladyslawowe na polostrov Hel a cítime sa ako vygrcané rezance. Ale posledných 30 kilometrov úzkym polostrovom únava mizne. Z oboch strán šumí more a zelené lesy. Medzi nimi biele pláže a farebné koberce divých ruží. Vyškerené hlavy vykláňame z okien, tempo máme vyhliadkové a vietor vo vlasoch. Zvládli sme to! Sme tu! Ožíva aj navigácia a keď parkujeme pred ubytovaním, gratuluje nám k dosiahnutiu cieľa 😊. Ďakujeme.