Baltské more: kúpanie pre otužilcov a posledný deň na Hele

Rozlúčka s bytom, na stole v obývačke nechávame 20 złotych a domácej zasielam zdvorilostnú správu, že sme boli spokojní a opúšťame byt. Nech môže prísť upratať. Je rada, že sa nám páčilo a rovnako zdvorilo nás pozýva na ďalšiu návštevu. Želá nám šťastnú cestu a veľa slnka, ktorého sme si na Hele fakt veľa neužili.

Na parkovisku neďaleko pláže s bunkrom nás presne o 10:15 chlapík v reflexnej veste pumpne o 12 złotych a dáva nám dve hodiny na návrat. Vyhráža sa, že inak budeme platiť za celý deň. Traverz cez cestu, cez les, cez koľajnice a tesne pred vstupom na pláž wualá! Bunker! A nie jeden! O 10.30 híkame nad prvým, o 10.40 nad druhým priamo na pláži a o 10.45 už rozrážame vlny v Balte. Plávať sa v nich nedá, sú príliš veľké. Tak len beháme po prsia vo vode (po prvotnom studenom šoku je veľmi príjemná), nadskakujeme v rytme vĺn a nechávame sa nimi zalievať alebo unášať späť k brehu. Bláznime sa ako malé deti. A keďže radosť je podobne ako zívanie prudko nákazlivá, o chvíľu s nami vo vlnách skáču aj domáci.

Šantenie ukončujeme pred dvanástou, aby sme sa stihli osušiť, prezliecť, dobehnúť na parkovisko a vypadnúť z neho pred uplynutím limitu. Máme ešte nabitý program.

Mólo v Jastarnii škrtáme z programu – čas neuveriteľne beží – a najužším miestom polostrova HEL v Kuźnici prechádzame autom, takže ho vidíme a nemusíme ani vystúpiť. Obedovať chceme v Gdyni alebo Sopote. Valíme teda okolo Puckej zátoky plnej farebných kitesurfistov na pevninu, ale na pobreží Baltského mora zostávame.

Wladyslawowo, Reda a konečne Gdyňa. V jej mestskej časti Orłowo je atraktívne 200 metrov dlhé promenádne mólo s výhľadom na tunajší prírodný klenot – útes Klif Orłowski. Prirovnávajú ho k známym útesom na južnom pobreží Anglicka a vraj každým rokom zmenšuje svoju veľkosť. Tak ho chcem vidieť, kým úplne zmizne. Gdyňa tvorí spolu so Sopotom a Gdańskom tzv. Trojmiasto. Sú spojené, takže človek ani nevie, keď prechádza z jedného mesta do druhého. Spoločne majú trištvrte milióna obyvateľov, takže sú skutočne rušné a pre nás extrémne preplnené a chaotické. V Rede sme zasa tvrdli v zápche, takže v Orłowe parkujeme až po jednej. Po krátkej a stresujúcej maturite z platenia parkovného v automate nasledujeme dav, ktorý nás privádza k mólu.

Je naozaj úžasné. S bielymi lavičkami, lampami a výhľadom na útes tak nekonečne romantické. A je zadarmo, na rozdiel od móla v Sopote, kde za prechádzku vycálujeme po 10 zł. Molo w Sopocie je ešte väčšie ako to v Orłowe, sú na ňom reštaurácie (a v nich plánujeme obedovať) i lodenica s výletnými loďami a súkromnými jachtami.

Z Orłowa do Sopotu ideme peši po pobreží ako sme zvyknutí z Helu. More je tu v zátoke omnoho teplejšie, no aj mútnejšie a piesok mäký a rozbahnený. Zabárame sa a nenapredujeme tak svižne, ako by sme chceli. Po 6 kilometroch a ďaleko po druhej hodine popoludní sme pred Sopotom vyšťavení ako citróny a od hladu nevládzeme prepletať nohami. Mólo je na dohľad, ale pre hladného stále ďaleko.

Na prvej pláži so slnečníkmi hľadáme reštauráciu a schyľuje sa k hádke, lebo tam žiadna nie je. Karol zavelí odbočiť do mesta – tam niečo musí byť! A má recht – za posledným ležadlom so slnečníkom objavujeme goralskú kolibu s opojnou arómou kwaśnice a spáleného oleja z poctivých bravčových rezňov. Koliba na pláži nás prekvapuje, ale úprimne sa tešíme kúsku tatranskej domoviny v ďalekom Pomoransku. Nadšene sa spúšťame na kožušiny a krkolomne si objednávame dvakrát Shabowy po Goralsku, Zemniaky, Surówku, Žywiec a Espresso. Anne Karol a Adamovi Dobrowolskemu za záchranu ochotne nechávame 134 PLN.

S novými silami prejdeme Sopot, ktorý poznáme len z festivalu politickej piesne za socializmu. Internetoví nomádi ho nazývajú poľskou riviérou a najprestížnejším poľským letoviskom. Nám pripomína preplácané zbohatlícke Štrbské Pleso. Je tu rovnako mrte ľudí, len miesto Kempinskeho ich tu ohuruje hotel Grand.

Pred vstupom na mólo sú turnikety, bez lístka tam neprekĺzne ani noha. Drevené mólo z roku 1827 je široké až 10 metrov a dlhé cez pol kilometra, je najdlhším v Baltskom mori a najdlhším dreveným mólom v Európe. Ponúka výhľad na celý Gdanský záliv. Tak čo by si za tú exkluzivitu nevypýtali pár zlotých? Aj za toalety si turista, ktorý nespraví tržbu v niektorej z kaviarní, musí zaplatiť.

Sopot opúšťame až pred piatou a veru musíme kopnúť do vrtule, lebo parkovací lístok  máme len na štyri hodiny a doplatok isto nezvládneme. Ale v mäkkom piesku je to ako v zlom sne. Náhlime sa, pachtíme sa a skoro stojíme. Do Orlowa prichádzame 30 minút po vypršaní parkovného uťahaní ako kone. Skontrolujeme, či nemáme papuču na kolese, či pri východe z parkoviska nie je rampa, čo sa nám neotvorí. Vzduch je čistý a tak domordovaní z 12-kilometrového brodenia pieskom škrtáme z itinerára torpédovňu Babie doly a presúvame ju na neurčito a ďalšiu návštevu Pomoranska alebo na nikdy.

Vyrážame do Gdańska.

Po chaotickej jazde Gdańskom zastavujeme pred Domom Muzyka. Cesta z Gdyne trvala len 35 minút, ale sme unavení ako po šiestich hodinách na diaľnici. Bratislavský chaos je proti Trojmiastu brnkačka. Bez navigácie by sme po križovatkách krúžili do polnoci. Aj tak sme zašli a do areálu hotela trafili až na druhý pokus.

Dom Muzyka je celkom iná muzika ako starý nevľúdny byt na Steyerovej na Hele. Hotel je súčasťou historického areálu konzervatória s veľkým nádvorím. Izba tu stojí 72 eur, čo je o desať eur viac ako v hosteli, z ktorého nás sofistikovane vykopli. Od centra je vzdialený zhruba 5 minút chôdze a v cene sú aj raňajky.

Na parkovisku je množstvo litovských, lotyšských a fínskych ešpézetiek, dve české, nejaká bieloruská a nemecká a my sme jediní Slováci. Ani na Hele sme krajanov vôbec nestretali, a ak nás niekto podľa reči aj zaradil, tak k Čechom. O Slovensku akoby ani nevedeli.