Hel – dovolenka pri Baltskom mori. Prvý deň: ČAJKY A KOMÁRE

Tak vás srdečne pozývam! 😎 ⛱  Napísala domáca v SMS č.3, ktorú nám poslala deň pred príchodom. Ach jaj.

Podľa itinerára máme naplánovanú návštevu najväčších atrakcií mesta Hel – majáka, Cyplu a vraku lode v starom vojenskom prístave. Program vhodný do každého počasia a to je dobre. Balt nie je Jadran, ani Čierne či Stredozemné more. Teplé slnečné dni nie sú na severe Európy samozrejmé ani v lete a dovolenkári sa ich vôbec nemusia dočkať. Treba mať program na každú alternatívu.

Karol mi pred odchodom z bytu pripomína, že pri Balte sme plánovali najmä polihovať na pláži a daromne sa ponevierať. Namietam, že pri mori by sa v tomto počasí vyvaľovali iba tulene a uisťujem ho, že pôjdeme pomaly. Navliekame pršiplášte a vyrážame.

Kým zlezieme z majáka, prestáva pršať a tak sa širokým vydláždeným chodníkom vlhkým lesom uberáme na pláž. Polostrov Hel je ako sendvič. Stredom ide cesta a železnica. Okolo nich domy a kempy. Nasleduje po oboch stranách pásmo lesa, za ním biele pieskové pláže a napokon more. Z mesta človek vždy vojde najskôr do lesa a z neho vyjde na pláž. Helským lesom dominujú voňavé borovice, premiešané s listnatými kríkmi a brezami. Kvitne baza, všade zelené koberce trávy, vresy a čučoriedky, a oproti našim sú mesiac-dva popredu.

Miesto hríbov zo zeme vyrastajú väčšie či menšie torzá betónových vojenských bunkrov, zákopov, strielní a pozorovacích veží. Navigujú k nim turistické značky na stromoch v podobe farebných tankov. Miesto hliny je všade piesok a ihličie. A komáre. Útočia na nás ako stíhačky a skvele dotvárajú vojenský kolorit miesta. Štípu aj cez nohavice. V najväčšom z bunkrov Karol zúrivo pučí komára priamo na sebe, takže z bunkra vychádza veľmi autenticky, s krvavými rukami a víťazoslávnym úsmevom, že práve zamordoval nepriateľa.

Les redne na trsy vysokej tvrdej trávy s ostrovčekmi farebných divých ruží a konečne pláž! Je obrovská a úplne biela. S vervou sa rozbehnem, ale prebáram sa do piesku, mám ho plné tenisky a hoci úporne prepletám nohami, stojím na mieste. Ako v zlom sne. Karol je na tom rovnako. Vyzuť tenisky aj ponožky! Zavelím a už sa bosí brodíme pieskom až k moru. Prvá vlna je studená, ale ďalšie sú už príjemné. Silný vietor ženie spenené vlny na naše nohy a my sme blahom bez slov. Aj duša sa teší, rozbúrené more bez konca na temnom sivom horizonte vyvoláva silné emócie. Vyhadzuje na breh desiatky malých mušličiek a kamienkov, a tak sa až po Cypel (krajný výbežok polostrova) zabávame hľadaním jantáru, ktorý Baltské pobrežie preslávil.

Na Cyple pribúdajú ľudia, je nedeľa, pobrežie sa hemží výletníkmi. Fotia sa, korzujú vlnami, zbierajú mušle a kamienky, deti stavajú pieskové hrady. V diaľke rozoznávame žeriavy Gdańského prístavu, po horizonte sa do neho plavia veľké nákladné lode a začína pršať.

Pieskom sa prebrodíme späť na asfalt a beda. Mokrý piesok nejde dolu z nôh. Doparoma! Dážď hustne. Naťahujeme ponožky aj na zapieskované nohy. Nepríjemný pocit. Okolo muzeálnej vojenskej batérie a prístavu sa presúvame na hlavnú ulicu s reštauráciami, rozhodnutí prečkať dážď užitočne, na obede.

Vovalíme sa do reštaurácie KUTTER, lebo už včera sme si všimli, že je stále natrieskaná, ľudia čakajú v rade, aby sa dostali dnu, takže musia variť dobre. Vystihli sme okamih bez zástupu, pobeháme reštauráciu, usadíme sa za najlepší stôl a potom si všimneme, že ľudia po nás disciplinovane čakajú pri vchode, kým ich nepríde vyzdvihnúť obsluha a tá ich zavedie k voľnému stolu. Chvíľu sa hanbíme, že nevieme, čo sa patrí, ale čašník nám namiesto vyhadzovu podáva jedálne lístky. Ďakujeme.

Karol si vyberá pieczona golonka wieprzowa a ja po zlej skúsenosti s včerajším mastným lososom pierš fazserowana szpinakiem s batatovými frytkami a misou surówky. Jedlo je luxusné, ale je ho málo. Spolu s dvomi veľkými rezanými Plzňami nás obed stojí 138 PLN, teda 35 eur. Ako doma. Karol si opäť dáva espresso a zasa je bez cukru.

Z Kuttera mierime objaviť vrak lode na pobreží v starom vojenskom prístave, lebo prestalo pršať. Trafiť k nemu nie je také jednoduché ako k majáku, ale s pomocou navigácie v mobile to nakoniec zvládame. Presnoríme vrak zarazený v piesku až po stožiar, vojenský prístav s krížnikom, nakukneme do záchrannej stanice pre tulene, aj do rybárskeho múzea a prečečúrame sa medzi čajkami po pláži.

Zasa ziapu, robia na ľudí nálety a drzo ich komandujú. Vojenskému koloritu polostrova sa dokonale prispôsobili. Viac ako vtáky pripomínajú bombardéry, chýbajú im už len vojenské prilby a raketomety. Potom si všimneme komicky zhrbenú čajku, ktorá agresívne naháňa ostatné. Chvíľu nepostojí, je všade, kde sa niečo deje. Neustále vymýšľa nejaké zlomyseľnosti. Džobe do ostatných, jednej čajke ukradne čerstvo ulovenú rybu, ďalšej kus rožka. Po každom víťazstve zakloní hlavu a dlho a nahlas sa rehoce. Dostáva meno Chechtavá hrbaňa a hodinu sa na nej šúľame od smiechu až nám tečú slzy. Na pláž padá súmrak. Čajky odlietajú nocovať na mólo do starého vojenského prístavu a my sa vraciame na korzo.

Ulice Helu sú plné vôní zo stánkov s rýchlym občerstvením. Večeru odbíjame hotdogmi. Medzi bytovkami na súmraku miesto mačiek pobehujú čajky a škriekajú. Prehlušujú televízor aj hukot vody v sprche. S tmou konečne tíchnu a my príjemne unavení po 10 kilometroch trajdania padáme do postele. Extrémne mastná klobása s hotdogu mi nedovoľuje zaspať a tak v noci zasa úraduje Pangrol.