Gdańsk – tisíc rokov pulzujúce srdce Pomoranského vojvodstva nás očarilo

Jedáleň je hlučná (toto fakt neznášame) a voňavá (a toto zas milujeme), bufetové stoly sa prehýbajú pod dobrotami od výmyslu sveta. Zmätene sa posadíme za jediný voľný stôl (vždy sme prvýkrát zmätení) a mapujeme situáciu.

Ej veru, raňajkové menu v reštaurácii Domu Muzyka je celkom iná muzika ako suché žemle so salámou z predošlého dňa a z chladničky v kuchyni bytu na Steyerovej ulici v Hele. Tri druhy pečiva i koláče, aromatické mäsové nárezy, klobásky i teplé párky, vajcia, syry a studené šaláty, čerstvá zelenina i ovocie, džemy, jogurty, vločky i oriešky, čaje, káva, je tu všetko, čo si človek na raňajky dokáže vymyslieť. Omeletu či volské oká spraví obsluha na počkanie priamo pred hosťom. Ugrilujú mäsko, upečú hrianky. Jedálňou sa nesie slastné mľaskanie a pestrá vrava v známych aj neznámych jazykoch. Poľsky hovoria iba vyšponovaní čašníci v nablýskaných rovnošatách.

Po počiatočnom ostychu si dokladáme na taniere ďalšie a ďalšie pochúťky, nie a nie prestať, prekladáme to čajom i kávou, hroznom i melónom a veruže jedáleň opúšťame s bruchami narvanými na prasknutie. Vďaka tomu obedujeme až po druhej popoludní a večeru vybavíme len ľahkým jablkovým koláčom s mojitom. Výdatné raňajky sú dobrý základ na celý deň.

Pred desiatou sa konečne vykotúľame z hotela. Prvú zážitkovú facku mi uštedrí rekonštrukcia Dlhého nábrežia. Historický Zelený most zakrývajú palety s cementom a dlažbou. Ikonické zábery rieky Motlawy lemovanej vysokými farebnými domcami s dominantným stredovekým žeriavom a otočnými mostami špatia početné lešenia a novodobé stavebné žeriavy. To nemyslia vážne! Okolo najväčšieho dreveného žeriavu (Żurawu) v Európe z roku 1444 (tak to pr! žeriav im cez vojnu skoro celý zhorel, takže je to prevažne replika) hrkocú miešačky. Otočný most cez Motławu, čo k nemu vedie a na ktorý som sa tešila, je odstavený. Fotky vhodné leda tak do stavebnej dokumentácie, kdeže na feisbúk.

Cez Zelenú bránu sa vnárame na najfrekventovanejšiu ulicu Gdańska známu zo všetkých fotografií a suvenírov. Vysoké pestré historické domy lemujú kaviarne, reštaurácie a obchody so suvenírmi. Dluga ulica našťastie vyzerá presne tak ako má a už ráno je plná ľudí. Ale o dve hodiny zistíme, že bola poloprázdna. To už sa ňou vraciame od Zlatej brány (dohroma! aj tá je v rekonštrukcii zakrytá ohyzdnými plachtami) a Barbakanu s vysokou väzenskou vežou – a ten nás fakt očaril. 

Ulica z minúty na minútu hustne. Začíname sa v tom virvare dusiť. Unikáme do najromantickejšej ulice Gdańska, Mariackej uličky. Pomedzi stánky s umením, jantárom a zlatom sa prepletá len zopár ľudí. Buď ju hordy ešte nenašli, alebo ich umenie a estetika nezaujíma. Pritom aký skvost! V úzkej uličke akoby zastal čas v 19. storočí. Hoci oceňujeme skôr prírodné ako mestské panorámy, Mariackou uličkou sme uchvátení. Za nami Bazilika Nanebovzatia Panny Márie zo 14. storočia s 80 m vysokou vyhliadkovou vežou a výhľadom na centrum a vraj aj Baltské more. Najväčší murovaný kostol na svete, do ktorého sa zmestí až 25 000 veriacich je taký veľký, že kým ho obídeme, úplne zabúdame, že sme chceli vystúpiť do veže.

Aj Mariacka ulica ústi na nábrežie so stredovekým žeriavom a tak pod ním chvíľu postávame a zvažujeme výstup na vyhliadku. Viac ako pamiatka nás lákajú tunajšie toalety, pivo sa pýta von a v uliciach niet verejných záchodov. Tie sú len v reštauráciách a zrejme je to miestna obchodná taktika. Na špacírke sme už 4 hodiny (kurňajz! nemalo to trvať len dve?), premáha nás únava z horúčavy aj z turistického ruchu. Objavujeme ďalší otáčavý most, traverzneme teda rieku na druhý breh a okolo obrieho ruského kolesa prejdeme k okúzľujúcej historickej budove filharmónie. Pri krásnom výhľade na rieku a mesto dopĺňame sily v príznačne pomenovanej RESTAURACII FILHARMONIA “STEREO“.

Pri losose s kuskusom a bravčovom rezni s kašou, mojite a pive za 232 zlotych nás nadchne pirátska výletná loď Czarna perla, čo veľkým oblúkom kotví pod žeriavom. Tou sa dnes musíme plaviť, hovoríme si, a je úplne jedno kam. Vypadneme z tohto betónového grilu, na lodi bude isto pofukovať. A hneď sa hotujeme uskutočniť plán, lebo sú tri hodiny popoludní. Keď prechádzame okolo ozrutnej a jedinej zachovanej paro-uhoľnej lode na svete Sołdek Szczecin, tohto času múzea, vybije sa mi mobil… Bez možnosti fotografovať na plavbu nevyrazím, a tak zúrivo bežím do hotela pre foťák. V izbe mobil napojím na nabíjačku, zamknem a bežím späť k Motławe, kde čaká Karol.

Pri kúpe lístkov sa dozvedáme, že Czarna Perla sa plaví na Westerplatte. Nič nám to nehovorí a aj keby, na cieli nám fakt nezáleží. Ak sa odtiaľ vrátime ešte dnes, ideme. Lístok na obojsmernú plavbu pirátskou loďou stojí 80 złotych. Dvakrát, prosím.

Plavba je presne taký veľkolepý zážitok, aký sme očakávali. Plavíme sa po Motlawe, vlejeme sa do Martwej Visly a napredujeme Gdańským prístavom do neznáma. Je obrovský, s gigantickými nákladnými loďami, tankermi a žeriavmi pripomínajúcimi inváziu mimozemšťanov z nejakého sci-fi filmu. Zasa sa cítime svetovo, tentoraz ako v Rotterdame, výskame nadšením a užívame si vietor vo vlasoch na otvorenej hornej palube. Po 10 minútach sa trasieme od zimy, lebo mimo rozpálených ulíc mesta je o desať stupňov menej a vietor fakt studený. Keď po pol hodine vystupujeme pri betónovom pamätníku na polostrove Westerplatte, aj sa tešíme, že sa zasa zohrejeme.

Westerplatte je významným historickým miestom. Práve tu sa v dňoch 1. až 7. septembra 1939 odohrala prvá bitka druhej svetovej vojny. Dvesto poľských vojakov a civilistov bránilo vstup do krajiny proti štyrom tisíckam nacistov. Sedem dní odrážali ich pozemné, námorné aj letecké útoky len s tromi kanónmi proti 65 nemeckým, 43 guľometmi proti stovke nemeckých a ešte aj bojovej lodi Schlezwig-Holstein. A hoci napokon prehrali, stali sa veľkou inšpiráciu pre ostatné jednotky, napríklad aj pre tú na polostrove HEL. Proti obrovskej presile sa takto motivovaná vydržala brániť až 32 dní. Na Westerplate je stále prítomné vojsko a námorníctvo. Základňu od verejných častí polostrova oddeľuje plot, ktorý končí až v mori.

Kým v prístave čakáme na návrat Czarnej Perly, pozorujeme najväčší trajekt, aký sme kedy videli. Má niekoľko poschodí a palúb, miznú v ňom autobusy aj celé kamióny, ľudia na otvorených palubách popíjajú a trpezlivo vyčkávajú na vyplávanie. Motory hučia, rachot ako pri nacistických náletoch, z boku lode sa valia hektolitre vody. Kým naša pirátska plachetnica dokončí otáčací manéver, trajekt sa dáva do pohybu a pomaly mizne na otvorené more.

Cesta prístavom naspäť sa naťahuje. Dvakrát sa musíme uhýbať gigantickým tankerom, ktorým pomáhajú vlečné člny vymotať sa z prístavu. Kapitán nás zakaždým narýchlo uprace medzi dve lode, také obry by si ani nevšimli, keby tú našu škrupinku prešli.

Nič také sa nestalo a my sa náhlime stmievajúcou sa ulicou na večeru. Ale beda, všetky terasy sú plné. Ddluga ulica i Dlugi Targ hučia masovou zábavou. Zo všetkých strán niekto ziape a niečo buráca. Niekoľko druhov hudby, od folklóru cez rap až po sláčikové kvinteto. Z veľkoplošných obrazoviek na terasách podnikov športový komentátor vzrušene opisuje vývoj majstrovského zápasu medzi domácimi a odvekým rivalom Nemeckom, fanúšikovia mu spoza stolov hlasno kontrujú. Opité fankluby s transparentmi tiahnu stredom pešej zóny a ručia ako jelene v ruji. Skupiny študentov okázalo oslavujú koniec školského roka. Do toho mnohojazyčná vrava rôznej intenzity. Totálny neorganizovaný chaos.

Zúfalo vbiehame na najbližšiu terasu, kde nehučí ani futbalový zápas, ani opití mládežníci a ani žiadna muzika. Ľudia sedia na teplých kožušinkách medzi stolmi tlejú oranžové plamienky veľkých plynových ohrievačov a úplne v rohu je posledný voľný stôl. Vrháme sa k nemu, ale z tej trmy-vrmy máme také stiahnuté žalúdky, že sa zmôžeme iba na Mojito, Espresso a tri Szarlotky.

MOJITO CAFE & RESTAURANT má terasu plnú ľudí a iba jeden záchod hneď vedľa barového pultu. Vystihnúť ho prázdny je celkom fuška. A aj keď sa to podarí, potreba nie je zaručená, lebo cez tenké dvere počuť každé slovo či povzdych čašníkov. Je jasné, že oni počujú zvuky zo záchodu rovnako. Stále niekto stíska kľučku a tie dvere fakt ledva držia… Vystresovaní a s plnými mechúrmi radšej zaplatíme a bežíme na záchod do hotelovej izby. Večerný Gdańsk žije a žiari. Svetlá sa odrážajú na hladine Motlawy. Nad vodou sa nesie bezstarostný smiech vo všetkých jazykoch a farbách sveta. Úžasné!