Polostrov Hel na bicykli
Cyklotrasa Helom je skvelá alternatíva pre aktívnych dovolenkárov
Cyklotrasa Helom vedie z koncového mesta Hel až do Wladyslawowa na vstupe na polostrov. Na bicykli sa dá spoznať celý polostrov Hel za jediný deň. Skvelý program, ak sa človeku nechce vyvaľovať na pláži alebo na to nie je vhodné počasie.
Predchádzajúce kapitoly z polostrova Hel a Baltského pobrežia:
Tretíkrát sa na Hele konečne budíme do nádherného slnečného rána. Miesto čajok konečne vyspevujú spevavce a konečne vyzerá byť ideálny deň na vylihovanie na pláži. Ale ja sálam, takže slnku by som sa rada vyhla. Karola uchvátila parádna cyklotrasa v tieni lesa naprieč celým polostrovom a to sa pozdáva aj môjmu pripálenému ksichtu. Ideme teda na cyklotúru a poobede si oddýchneme na pláži.
Plán je, že si požičiame bicykle a omrkneme zo sedadla zaujímavosti, ktoré sme si pri príchode na Hel nevšimli. Prvá zastávka je mólo s promenádou v Jurate, druhá mólo v Jastarnii s Puckou zátokou, tretia bunker Sęp Heavy Combat Shelter priamo na pláži medzi Jastarniou a Kuźnicou a poslednou zastávkou môže byť prístav s mólom a pláže v Kuźnici, najužšom mieste polostrova. Alebo aspoň niečo z toho. Na druhý koniec polostrova je to 35 kilometrov takmer po rovine, to sú dobré 2 hodiny tam a to isté naspäť. O druhej sme v Hele a valíme na pláž. Ale…
Požičovní bicyklov je dosť, no dobrých horských bicyklov málo 🚲 🚲
Z bytu sa nám darí vymotať až o deviatej. Hodinu chodíme po meste z požičovne do požičovne a hľadáme vhodné bicykle. V ponuke sú hlavne elektrické mestské bicykle a sem-tam rowery, a chvíľu nám trvá, kým pochopíme, že ide o horské bicykle, ktoré chceme. Buď sa nám nepáčia (väčšina sú fakt ohyzdné mestské kozy), alebo sa nám nepozdáva ich výbava a technický stav. Najväčší problém je moja výška. Malé bicykle nikde nemajú. Detské sú až príliš malé. Niečo obstojné nachádzame až v piatej požičovni. Lenže kým ju otvoria, čakáme ďalšiu pol hodinu, takže na jazdu vyrážame až po pol jedenástej. Neskoro.
Meníme plán s predsavzatím prejsť aspoň polovicu ostrova, 17 kilometrov do Jastarnie. Nič náročné, ak má človek dobrý bicykel, na ktorý sa môže spoľahnúť. Ale také naše rowery nie sú. Hoci sme ich na ceste pred požičovňou odskúšali a fakt fungovali bezchybne, keď vbehneme do lesa, v prvom kopčeku trpko zisťujeme, že sú to rovnaké šroty ako tie, čo sme odmietli. Karol má nefunkčné brzdy a prehadzovačku, ja len prehadzovačku. Vylágrovaná mi v zábere nonstop prehadzuje retiazku, v každom kopci šliapem naprázdno a padám. Spôsob ako na tom kráme neprísť k úrazu objavujem až na spiatočnej ceste. Na rovine pred každým kopcom sa musím rozbehnúť a zotrvačnosťou vyjsť nahor. Štyridsaťpäť zlotých za celodennú výpožičku je fakt nehorázna trúfalosť! Tomu chlapovi by mali zobrať licenciu.
Cyklotrasa Helom pripomína bezstarostnú jazdu húsenkovou dráhou
Hoci ideme lesom, na bicykli nás komáre neotravujú. Mimo tej prekliatej prehadzovačky a napriek rušnej premávke hladká piesková cesta s množstvom kopčekov baví aj mňa, hoci horské trasy fakt nemusím. Lenže toto nie sú žiadne horské stúpania s hlbokými koľajami s makadamom ako na Slovensku. Cyklotrasa Helom pripomína bezstarostnú jazdu húsenkovou dráhou v zábavnom parku. Promenáda a mólo v Jurate sú očarujúce, treskneme po pive a navnadení v dobrej nálade po trištvrte hodine pokračujeme do Jastarnie.
Prvý objavujeme prístav. Visia nad ním ťažké búrkové mraky. Šípime, že veľa toho už poobzerať nestihneme. Pršiplášte nemáme. Rozhodneme sa teda v Jastarnii naobedovať a dobre robíme. Presne o 13.30 sa zotmie, ztrieskajú blesky, zahrmí a spúšťa sa lejak. Rýchlo vchádzame do najbližšej reštaurácie. Bar Bosnan láka ľudí na domowe jadlo, ale v ponuke má to, čo väčšina reštaurácií. Mastné ryby, mäsá i zemiaky. A kopu surówky k tomu. Chcem si dať lososa, ale keď vidím v koľkom oleji pláva, radšej volím kuracinu. Pri pive a gyrose s hranolkami čakáme na koniec búrky. Jedálňou sa valí jeden olejový oblak za druhým. Človeku je ťažko, aj keby nejedol.
Pomoranská kuchyňa dá žalúdku zabrať
Pomoranská kuchyňa dáva môjmu žalúdku fakt zabrať. Gorali spod Tatier varia podobne nám. Ale Kašubovia pri mori majú celkom iné chute a aj vlastný jazyk (a to vysvetľuje, prečo našej poľštine spod Tatier nerozumejú a po návrate z Helu nám zasa nerozumejú Gorali 😊). Ryby aj mäso najradšej údia, smažia a grilujú. Ako prílohu podávajú hlavne frytki (hranolky). Varené zemiaky ponúkajú málokde a ryžu neponúkajú nikde. Len raz som zazrela rizoto. Nezdravú stravu, z ktorej sú mierne nad ideálnou váhou, vyvažujú kopou surowky (šalátu), kapusty na tri spôsoby: kvasenej, sterilizovanej a čerstvej s dresingom. Kvasená a sterilizovaná je studená alebo teplá. Výnimočne jednu z kapúst nahradí strúhaná mrkva.
V Hele je niekoľko pražiarní rýb a udiarní, v ktorých dominujú domáce lososy, slede a tresky. Stánky s rýchlym občerstvením ponúkajú iba vyprážané chuťovky. Ešte aj do hotdogu dávajú takú mastnú klobásu, že som z nej grgala tri dni. Ťažké trávenie sa snažím uľahčiť pivom, ale najlepšie pivo v Poľsku je české 😊. Česť remeselným výnimkám vo fľaškách, ktoré zasa rýchlo stúpajú do gebule.
Pozrite si video z Baltského pobrežia
Muzeum obrony wybrzeza w Helu je veľkolepý zážitok
Keď doprší, sú tri hodiny a my vyrážame späť do Helu. Obzrieme dva kempy, staré vojenské ubytovne prerobené pre turistov, kde sme sa chceli pôvodne ubytovať (boli za tretinovú cenu, ale uprostred lesa a ostrova) a zastavujeme pred 7-poschodovou betónovou vežou Muzea obrony wybrzeza w Helu.
Kým kupujem lístky (jeden za 15 zlotych), Karola si vyhliadne roztopašný dunčík 🐕 na hádzanie dreveného papeka. Nadšene aportuje aj desať minút, ale potom Karol hodí papek iným smerom a dunčíka ani nehne. 🐶
Hurá, môžeme ísť do veže. Stavba je zvnútra impozantná. Na druhom poschodí pred toaletou s pancierovými dverami Karola „láme“ mastný gyros 🏃 a tak riadiacu vežu – betónový kolos s meter hrubými múrmi – skúmam sama. Neuveriteľné, čo všetko do nej vošlo.
Keď sa šťastlivo a celí vraciame do Helu je skoro päť hodín. Po 35 km na tých diablových krámoch sme vyčerpaní, hádžeme rýchlu sprchu a smerujeme oddychovať na nábrežie. Kotvíme na terase rockového baru Hello restaurant&bar s výhľadom na more. Hrá skvelú hudbu našej mladosti a tou si ma obyvatelia Helu získali hneď po príchode. V uliciach i reštauráciách počuť len osemdesiate a deväťdesiate roky, nič novšie. V stánku s plyšovými tuleňmi oproti Fokariu na nábreží chalanisko celý deň valí len najväčšie rockové hity našej mladosti, pritom má o dvadsať rokov menej ako my.
Relax ako má byť a tajomstvo veľryby v Balte
Gyrosová špongia v žalúdkoch vypúšťa posledné olejové oká, takže hladní nie sme, ale radi by sme si zamaškrtili. Sladké majú len palacinky (zasa vyprážané!), takže si ich objednávame. Naleśniky s tvarogiem sú dobré, ale málo. Cukor dopĺňame miešaným drinkom Gorzka Kaška (s horkou bylinkovou vodkou) a je FANTASTICKÝ! Takže si dávame hneď dva. More sa pokojne pohojdáva, oranžové slnko pomaly klesá k jeho hladine, vo vánku znie Scorpions a Guns and Roses, Kaška nám stúpa do hlavy, nohy príjemne unavené, dovolenkový relax ako má byť…
Po dvoch hodinách sŕkania gorzkej kašky si všimneme neštandardný zástup ľudí v čiernom na pláži. Niečo sa tam deje. Zvedaví opúšťame oázu slasti (sme už trochu pricenganí) a z promenády nad plážou zbadáme nevídaný úkaz. More vyplavilo veľrybu. Čože?! V Balte žijú z veľkých cicavcov len tulene. Tak preto toľko zvedavcov! Ale všetci v čiernom? Ako na pohrebe? Žeby nejaký eko protest? Ako sa blížime, nad hlavami nám zavrčí dron a niekoľko krát naletí na veľrybu. Keď zmizne, zástup sa rozchádza a k veľrybe pribiehajú ľudia s náradím. Jeden jej maľuje oko, ďalší zametá papuľu, tu vrazia vrták, tam tresnú kladivom. Z dýchacieho otvoru jej trčí vodovodná trubka, v papuli má filter z vysávača. Potom SBS-kar prinesie obrovské plachty a povrazy a za desať minút je veľryba zakrytá pred zrakmi zvedavcov i počasím. Na tabuľke pred uzavretou plážou oznam, že filmári tu budú dva dni natáčať dokument Posledni duch.
GALÉRIA
Ďalšie diely baltského špeciálu
Všade dobre, doma najlepšie? Pochybné porekadlo a emotívna baltská bodka
Posledné ráno pri Balte je opäť upršané a rozpačité. Tak je to tu. Ideme domov. Po týždni na baltskom pobreží sme nabití emóciami a v rozpoltenej nálade. Tešíme sa domov, ale Balt sa nám opúšťa ťažko.
Gdańsk – tisíc rokov pulzujúce srdce Pomoranského vojvodstva nás očarilo
Šieste ráno pri Balte je nádherné. Slnečné a pokojné, lebo nemáme žiadne veľké plány – okruh historickým centrom je podľa mapy program tak na dve hodiny. Ale nakoniec je z neho celodenka.
Baltské more: kúpanie pre otužilcov a posledný deň na Hele
Posledný deň na Hele je konečne vhodný na kúpanie. Obloha modrá, slnko oranžové, more pokojné, vietor teplý, čajky uškriekané, ľudia radostní. A my balíme ☹.
