Helská kosa vymodelovaná živlami. Druhý deň: DUNY A MORE

O deväť tridsať sa v opare repelentu vnárame do lesa. Ideme po modrej tankovej značke. Postupne objavujeme vojenské múzeum s vláčikom a úzkymi koľajnicami, pevnosť Schleswig Holstein so strelnicou a početné torzá bunkrov, strelní a delostreleckých batérií. Sme nadšení. Pri pevnosti lesom dunia výstrely zo samopalov a Karol konštatuje, že sú ostré. Našľapujeme preto opatrne a vyhýbame sa možnej dráhe striel. Karol pred každým krokom vetrí a odhaduje, kadiaľ to poletí. Napokon mi dáva rýchle školenie, že ak niečo zasviští vzduchom, mám si bleskovo ľahnúť na zem.

Bez ujmy vylezieme až na strechu pevnosti, kde kedysi trónili mínomety a ďalekohľady, keď tá zaduní sériou výbuchov. Preľaknuto sa rozbehneme k rebríku, zídeme dolu a opatrne ju obchádzame. Odhaľujeme strelnicu a aktérov rámusu. Chlapi v maskáčoch s úsmevmi od ucha k uchu nás vynukujú zastrieľať si z dobových zbraní na fašistov v pevnosti. V tme medzi metrovými múrmi sa ozýva ťažká paľba, človek by sa od strachu aj posral, a naozaj tam zbesilo pobehujú nemeckí vojaci. Lenže to ich len projektor premieta na stenu a odvážlivci sa môžu zahrať na obrancov Helu. Karol chvíľu váha, ale napokon posunie ponuku mne. Nieee, ďakujem pekne. Ja som pacifista.

Z lesa vychádzame priamo do bielych dún. Úchvatné! Najvyššia má mať 23 metrov, ale to odhadnúť nedokážeme. Vyzúvame tenisky a bosí sa brodíme kopcami teplého piesku až na pobrežie. Lesná sauna je preč, pofukuje príjemný vánok. Roztatárene sa váľame v piesku ako deti v snehu, celkom sa utŕhame z reťaze, lebo nikde nikoho, len my, slnko, vietor a mäkké biele periny s hučiacim morom v pozadí.

Po hodine sa dún konečne nabažíme a vydávame sa po pláži na spiatočnú cestu. Pod modrou oblohou, s vetrom vo vlasoch, bez ľudí a civilizačného smogu kráčame pobrežím tri hodiny (do Helu je to 10 km) a patrične si to užívame. Na severných plážach Helu neustále fúka a pocitová teplota je o dosť nižšia, než skutočná. Kým v lese sme sa v bezvetrí varili vo vlastnej šťave, po pláži ideme bez kvapky potu.

Práve vietor spolu s morskými prúdmi tridsaťpäť kilometrov dlhú Helskú kosu vymodeloval. Jej severné pobrežie je kvôli nemu omnoho búrlivejšie ako južné. Vietor naň permanentne ženie spenené vlny. Miestni si tu okolo seba rozkladajú plážové paravany, ktoré ich pred vetrom chránia. Vyhrejú sa a potom šup do vody. Tá je úplne priezračná a čistá, bez rias a iných nepríjemností, no v polovici júna má teplotu ledva 20 stupňov. Nohy pri prechádzke po pobreží síce neoziabajú, ale na dlhé kúpanie to nie je. Na to je vhodnejší Pucký záliv s prehriatou vodou a mútne more v Orlowe či Sopote.

Pláže sú mimo turistických centier Chalupy, Kuźnica, Jastarnia, Jurata a Hel pusté, len občas prejde niekto oproti. Slnko sa opiera do teplého bieleho piesku, more je modré, nohami rozrážame vlny a naberáme odvahu okúsiť divoký Balt až po bradu. Ale keď to už s ponorom vyzerá nádejne, more vo vlne vyhodí torzo nejakej obludy. Fľakaté je to ako krava, hrubé ako anakonda, od očí a papule po rozstrapkaný odhryznutý koniec to meria aj meter (večer vygúglime, že ide o úhora európskeho). Chytiť to okolo krku pri plávaní, veru by sme sa viac nevynorili. Chuť plávať nás definitívne opúšťa a pokračujeme na nohách.

Divoké more vyhadzuje na breh krámy od výmyslu sveta. Mušle, kamene, dosky, papeky a skapaté rybky s modrými očami a nafúknutými červenými bruchami. Odrazu hurónsky rev a Karol kríva do piesku. Stúpil na kostru rybky a zapichla sa mu do chodidla. Brrr. Na Karola ide všetko: ľudia, psy, kliešte, komáre i zdochliny. Mňa miluje len slnko 😊 a tiež to nie je výhra.

Po pol tretej vchádzame z pláže do lesa pri Hele. Chvatne obúvame na mokré nohy sandále. Nebo sa zaťahuje. Presne o 15.00 sa blyskne, zahrmí a z oblohy sa spustia závesy vody. Ešte stále sme v lese a za minútu sme úplne mokrí. Okolo nás zbesilo utekajú ľudia v plavkách, naproti sa im ponáhľa turistický vláčik.

Po búrke a sprche na byte vyrážame do mesta na večeru. V sprche som si všimla, že slnko svieti nad Baltom rovnako intenzívne ako nad Jadranom. Fakt, že sa nachádzame o niekoľko rovnobežiek bližšie k severnému pólu mu na sile neuberá. V sviežom a nikdy neutíchajúcom vetre však jeho silu necítiť, takže z prvého slnečného tripu po pláži som tradične pripálená. Najhoršie sú na tom bosé chodidlá. Použiť opaľovací krém mi, trúbe starej sprostej, vôbec nenapadlo. A tak na večeri v rybárskej Dorsz i Spółke a potom aj v prístave žiarim ako maják.