Všade dobre, doma najlepšie? Pochybné porekadlo a emotívna baltská bodka

S balením veľa práce nemáme, lebo sme sa, lenivci, vôbec nevybalili. Aké praktické! Lejak je po raňajkách ešte väčší ako pred nimi. Obloha zatiahnutá, sivá. Autá na šesťprúdovke pod oknom viaznu v jazerách vody. Lietadlá nevzlietajú ani nepristávajú. Dumáme ako naložiť kufre do auta a nezmoknúť. Nakoniec sa rozhodneme počkať, kým doprší a robíme si v izbe kávu.

Prvé lietadlo vo vzduchu signalizuje, že najhoršie už prešlo a môžeme nakladať. Posledný krát vyčúrať, zhasnúť a zavrieť dvere. Dovidenia izbička. Včera si ma pekne prešťala. Večer pri návrate som našla telefón rovnako hluchý a slepý, ako som ho tam popoludní zanechala. Poriadne mi stislo riť, lebo som sa zľakla, že odišiel. A s ním aj tisíctristo fotografií z jedinečnej dovolenky, ktorá sa už zrejme nikdy nezopakuje. Potom Karol zastrčil vstupnú kartičku do smart boxu pri dverách a spolu so svetlami sa rozsvietil aj displej telefónu a konečne sa začal nabíjať. Kameň, čo mi spadol zo srdca museli počuť až na recepcii. Vôbec mi, trúbe, včera nedošlo, že keď s kartičkou opustím izbu, vypnem aj elektrinu.

Navigácia nás bezpečne vyvádza z nástrah veľkomestskej cestnej premávky priamo na diaľnicu. Mýtnice nás už nevykoľajujú, radíme sa sebavedomo ako starí harcovníci a berieme si lístok. Jeden pruh je stále odstavený, ale aspoň plynule ideme, kým v protismere je zasa zápcha (lebo je sobota a hoci prší, všetci idú k moru), zúfalé posádky zasa čúrajú za autami. Aké povedomé 😊. Potom Karol vykrúti tempomat na 140 a pustí muziku. Rútime sa autostrádou, hudba buráca a nad nami sa valia mohutné búrkové mraky. Atmosféra je neskutočná. V pravidelných intervaloch burácanie hudby prehlušuje hromobitie a hukot dažďa, chvíľami tak intenzívneho, že nič nevidieť. A po pár kilometroch svieti slnko. Potom zasa prudká búrka a slnečné lúče. V jednej chvíli gigantická dúha premosťuje horizonty. To sa nedá ani opísať, to treba zažiť.

Omámení znamenitými chuťami i magickými hrami počasia prešvihneme odbočku na obchvat Ostravy a vrútime sa priamo do nej. Horko ťažko sa z nej vymotáme na výpadovku na Slovensko. Za hranicou nás opúšťa bezstarostná dovolenková eufória a prepadajú obavy z toho, čo nájdeme doma. Vlani nás pri návrate z dovolenky v Slovenskom raji čakali roje ôs na slivkách, rozrytá záhrada i kvetinový záhon a dvor plný slepačích hovien. Za týždeň bez postreku stromy zamorili vošky, lepkavé listy lákali osy, dvor od nich bzučal a hraničil so životu nebezpečným miestom. Z vyvýšeného záhonu vyskočila susedova sliepka. Kým sme boli preč, ustlala si tam. Preryla trávnik, záhradu, vyhrabala cibuľky tulipánov i narcisov a ozobala ich. Ako odškodné nám nechala dve vajcia.

Tento rok sa nepríjemné prekvapenie nekoná. Slivky, na ktoré som pred odchodom vystriekala 10 litrov insekticídu, nebzučia. Slepačince v tráve nesmrdia. Záhony sú neporušené a náš Dúšik sa od radosti nevie vpratať do kože. Konečne sa nažerie! Od apríla ho bolia zuby a granule, na ktoré bol týždeň odkázaný, mu vyžierali iné mačky. Nakŕmiť ho, vybaliť, naložiť práčku, poliať kvety, záhradu, a tak ďalej, a tak ďalej. Je toho naraz veľa a ja sa začínam zacyklovať. Pobolieva ma chrbát. Neviem sa dočkať večera a postele. A teraz mi došlo, že ma za celú dovolenku vôbec nebolel krk ani chrbát. WAU!