Hrad Lednica je adrenalínový zážitok.
Hrad Lednica je fenomén. Jeho zrúcanina sa vypína na 30 metrov vysokom strmom vápencovom bradle nad obcou Lednica (398 m n.m.) v malebnom údolí Bielych Karpát. Nevyzerá tak dobre ako Beckov, či Strečno. Napriek tomu je ÚCHVATNÝ.
Ľudia si Lednické bradlo týčiace sa vysoko nad okolím zamilovali už dvetisíc rokov predo mnou. Zhlobili na ňom prvé opevnené slovanské sídlisko, základ budúceho hradu. Ten na Lednickom bradle vyrástol o dvanásť storočí neskôr a je tam dodnes, hoci o dosť menší ako kedysi. Vstup do hradu ešte stále chránia zvyšky barbakanu. Vysoko nad ním sa týči rozborená obytná veža a zubatý hrebeň hradného brala.
Hoci to dnes pôsobí neuveriteľne, obec Lednica bola v časoch najväčšej slávy hradu pred viac ako 500 rokmi kráľovským mestom. S pivovarom, veľkými chmeľnicami, dvomi vodnými mlynmi, pílou i valchou na súkno. V každom dvore sušiareň ovocia, ktoré Ledničania vyvážali ďaleko za chotár. Aj lednická pálenka vtedy niečo znamenala. Keď slamené strechy na domcoch nahradil plech a škridla, dotiahli k nim aj železnicu. Dnes sú z chýrnych sušiarní garáže. Po železnici už ani hrdzavý klinec v zemi nezostal. Chmeľnice zarástli trávou a vyplienený hrad náletovými drevinami.
Zborené komnaty na hrade podopierajú početné lešenia. Chodba, ktorou sa k nim za 2€ dá dostať, pripomína viac Demänovskú jaskyňu slobody než vstupné palácové priestory. Ale práve tie tam nikdy ani neboli. Desať metrový tunel vytesaný do skaly bol súčasťou prístupovej cesty aj za čias Telekešiovcov. Spolu s dvomi padacími mostami dokonale odrádzali neželaných hostí. A že ich bolo dosť, o tom niet pochýb. Stredovek bol ťažkou epochou ľudstva. Každý sa pred ním z času na čas túžil ukryť do bezpečia.
Inokedy sa na hrade ukrýval sám stredovek. Zo všetkou krutosťou a bezuzdným násilím. Svoju pravú tvár tam pred svetom skrýval aj urodzený pán Michal Telekeši, ktorého drsní drábi vychovali v surového lumpa, akému široko-ďaleko nebolo páru. Pri opiášskych orgiách na hrade si ukájal zvrhlé chúťky na dedinských dievčatách. Povesťami opradená Katarínka radšej vyskočila z okna do priepasti… Mladého sadistu ukáznil až neľútostný sudca Thurzo, čo aj krvavú Bátoryčku naprával. Jedenásteho septembra, štyristo rokov pred pádom newyorských dvojičiek, padol Lednický hradný pán. Jeho necnostný mladý život ukončil kat.
Za tunelom päť-šesť izbíc bez dverí, kopa dosák, piesku, miešačka. Tam pohodená kelňa, tu zapichnutá lopata. Vo vetre veje fólia, snaží sa utiecť cez okno. Hrubé dosky premosťujú jamy v sutinách. Z nich vyrastá torzo veže. Schody zobral čas a tak do nej stúpa len dlhočizný nadvarený rebrík. Nič pre roztrasené kolená. Po desiatich „štebloch“ mám chuť otočiť to. V spotených dlaniach sa železo šmýka, kolená mäknú a v hrdle mi tvrdne hrča strachu. Prestávam pozerať dolu na povzbudzujúci dav. Oči zapichávam len do skaly pred sebou.
Keď zostupujem z rebríka, viem, že strach mi zarobil na poriadnu svalovicu. Na úzkej plošine ma od pádu na predné nádvorie chráni len riedke zábradlie. Do zadnej kuchyne ani to. Žily mi napĺňa čistý adrenalín. Výhľad je úchvatný a pokojne by tam mohol byť cieľ, ale dá sa ísť ešte vyššie. Strmým schodiskom vytesaným priamo v skale stúpam na vrchol brala. Adrenalín mi strieka aj ušami. Zvažujem návrat. Ale keď som až tu?! Výhľady mi berú dych. Kobylinec, Strachoňovec, Žrnová, Biele Karpaty, Malá Fatra, Javorníky. Bože, ďakujem. Som kráľ!
Lednický hrad kedysi strážil severozápadnú hranicu Uhorska a obchodnú cestu na Moravu. Ľudí sa popod hradné múry premlelo až-až. Raz si vraj tadiaľ vykračoval aj Ján Ámos Komenský. Niesol do Amsterdamu vzácne rukopisy osvietenskej knihy Svetlo v tmách. Ich autor a dobový vizionár Drábik sa toho času ukrýval práve v Lednici. „Kacíra“ Drábika zakrátko drábi vyňuchali, svätí inkvizítori ho v Pešti popravili, jeho telo i „čarodejnícke“ spisy spálili a popol do Dunaja vysypali.
Hrad Lednica prežil niekoľkých panovníkov, aj pohnuté 17. storočie, keď hrady na Považí jeden za druhým líhali popolom. Turci hrad minuli len o vlások, keď tiahli na Moravu. Zdolal ho až čas. V 18.storočí mal ešte 45 parádnych komnát, ale už bez ľudí. Bratia Maťašovskí, poslední vlastníci, ktorí za niečo stáli, ho síce opravili a zveľadili, ale žili v zámku v Lednických Rovniach. Zobrali tam aj hradný pivovar a Ledničanom ako odškodné postavili parádny murovaný kostol. Štedro prispeli na výzdobu, tri oltáre, organ i zvony. Všetko je tam doteraz.
Poslední majitelia hradu Aspremontovci brali Ledničanom pozemky a tak pred nimi museli utiecť. Lednické majetky s hradom začali chátrať. V roku 1830 ešte stáli bašty, veže aj budovy. O sto rokov z nich zostali len kopy kamenia, z ktorých čneli zvyšky múrov. A tak je to tam aj dnes. Napriek tomu je Lednický hrad jedinečný a stojí za návštevu.
Ako sa na hrad dostanete?
Obec Lednica nájdete v okrese Púchov, za Lednickými Rovňami. Auto môžete zaparkovať v centre obce pri Obecnom úrade. Odtiaľ je to na hrad vychádzkovým tempom, ale do kopca, asi 15 minút. Na hrad vedú dve cesty – jedna priama a druhá okolo krčmy a historických sakrálnych pamiatok, ktoré tiež stoja za pozornosť – „nového“ kostola od bratov Maťašovských a základov starého kostola s bývalou farskou záhradou.
Lednický hrad.
Vstup do hradu.
Hradná chodba.
V hradnej kuchyni.
Hrad Lednica – rebrík na vežu.
Výhľady z bradla.
Schody do veže vzal čas.
Na veži.
Schody na bralo.
Fenomenálny Lednický hrad.
Hradné bralo.
Kostol Maťašovských v Lednici.
Páčila sa ti táto story z hory? Zdieľaj a ukáž ju ostatným 😉. Ďakujem.
