Igráčik je kultová hračka zo socializmu. Šikovný panáčik z plastu. V tomto príspevku vám ukážem virtuálnu realitu socialistických detí.
Igráčik alebo Život (z) plastu
Socialistické hračky mali desiatky tvárí. Drevených, kovových, hryzavo plyšových či gumových, ale najmä plastových. Každý z nás mal medzi nimi niektoré najobľúbenejšie. Tými mojimi boli plastové bábiky s milými tváričkami, smiešnymi odnímateľnými parochňami a silne družobným názvom. Igráčikovia. Týchto milých pracantov považujem za najlepšie retro hračky. Neboli len na hranie, ale boli aj zberateľskou vášňou a v mojom prípade predbehli aj servítky a céčka.
Štyridsaťjeden plastových panákov u mňa stále „žije“. Niektorí neuveriteľných štyridsaťtri rokov. Prehrali sa s nimi tri generácie detí. Zub času i zvedavých detských rúčok ich poznačil. Niekoľkí už neudržia nástroje a mnohí stratili čapice a zrak. Dvaja – traja sotva stoja na nohách. Dnes už síce iba v papierovej škatuli, no kedysi, v dobe bez internetu, počítačových hier a kvalitného televízora to v Igráčikove poriadne žilo 
.
Murári murovali.
Cestári upratovali.
Záhradkári vozili úrodu.
Baníci dolovali orechy.
Dámy cestovali.
Páni prekračovali povolenú rýchlosť.
Niekomu došiel benzín.
V kuchyni rinčali riady.
Niekto sa člnkoval na priezračnom jazere.
Požiarnici hasili aj to, čo nehorelo.
A zdravotníci ratovali, koho bolo treba.
Krpci sa museli učiť aj vtedy.
A iní sa mohli hrať. Na vojakov, indiánov, kovbojov.
