Chlapi zo Svitačovej doliny.
Zo Svitačovej doliny pri Kunerade, od pamätníka Rogačevského píše Marta
Tento príbeh sa odohral v časoch, keď chlapské slovo ešte niečo znamenalo. Keď muži vyslovené sľuby plnili, a dohody aj bez spísania na papier, prekvapivo, platili. Do Svitačovej doliny prichádzala jeseň a nemeckí vojaci. Kuneradský zámok mizol v plameňoch a hlúčik na všetko odhodlaných chlapov v Svitačovskom lese. Poslední kráčali Matúš Remenec so sovietskym radistom Sašom Rogačevskym. S ťažkou rádiostanicou v treskote ohlušujúcej paľby šliapali pomaly a opatrne.
„У нас достаточно времени,“ uisťoval vraj devätnásťročný Saša Matúša, „Hемцы нас недогонят.“
(preklad: „Máme dosť času, Nemci nás nedohonia.“)
Nedohonili by, nebyť pekelne rýchlej strely z mínometu. Žeravú črepinu mu zabodla do chrbta a znemožnila ujsť na opustenú poľovnícku chatu Ballestremovcov v Slatinách pod Veterným. V striedavom bezvedomí a so zbraňou v ruke zľahol na lúke, aby nezdržiaval ostatných pri ústupe do bezpečia. Tí spomedzi stromov bezradne sledovali kruté vyčíňanie nacistov, keď sa im odmietol vzdať živý. Sľúbili Sašovi pomstu a podľa informačnej tabule pri pamätníku na nešťastného radistu, tak aj urobili. V odplate padlo tridsať fašistov.
Svitačova dolina vedie krátko a strmo na Veterné hole. Popri Svitačovom potoku, hlbokou bukovou horou. Tá je začiatkom jesene ešte hustá a zelená. Ukrýva nenápadný pamätník. Nad symbolickým hrobom čnie náhrobný kameň s nevýrazným krivolakým nápisom. Vytesali ho vraj lyžicou, čo deti pri hrách našli. Údajne patrila jednému z Rogačevského spolubojovníkov zo Svitačovej doliny. Rozpukanú skalu stmeľuje veniec z betónu, zarastá ju mach. Niet divu za päťdesiat rokov.
Jeseň je v Svitačovej doline stále o hubu. Prežívajú len silnejší. Hlúpy zákon prírody je starší než biblia. Listy na stromoch preto občas nestíhajú sčervenieť a zver zostarnúť. Ale kto by jedol tvrdú divinu? Keď stíchnu motorové píly, chlapi z poľovníckych posedov strieľajú vysokú. Striehnu na ňu ako Nemci v štyridsiatom štvrtom na partizánov. Volanie života tak aj dnes umlčuje pukanie pušiek.
Nič nové v Svitačovej doline.
Keď listy zo stromov opadnú, Svitačovská hora zosmutnie…
Podobné príspevky
Podobné
Aké hlavy, taký jazyk.
Slosar je k…t, oznamuje nápis v turistickom prístrešku v Roháčskej doline. Postávame v ňom už dobrú štvrťhodinu a zabíjame čas. Prší. Magické vrcholy západotatranských štítov sa pred nami ukryli v ťažkých sivých mrakoch.
Vo Zvolene husto, na Zvolene občas pusto.
Prejdite sa po Zvolene. Je tam pekne, odľahčene. Ale pozor! Nie je Zvolen ako Zvolen. V jednom hrady pofotíte, na druhom sa zapotíte. Mesto alebo vrch. Sú medzi nimi aj ďalšie rozdiely. Najväčší je výškový, viac ako 1100 metrov.
Po medveďom chodníku.
Po medveďom chodníku na Borišov vykročte, len ak ste dostatočne dobrodružná povaha. Pošliapete totiž územím nášho najväčšieho predátora. Na Borišov sa nejde nijakými vydláždenými tatranskými chodníkmi. Trasa vedie nefalšovanou divočinou. Dusným letným lesom. Prudké stúpania riadnou oráčinou.
