Chlapi zo Svitačovej doliny.
Zo Svitačovej doliny pri Kunerade, od pamätníka Rogačevského píše Marta
Tento príbeh sa odohral v časoch, keď chlapské slovo ešte niečo znamenalo. Keď muži vyslovené sľuby plnili, a dohody aj bez spísania na papier, prekvapivo, platili. Do Svitačovej doliny prichádzala jeseň a nemeckí vojaci. Kuneradský zámok mizol v plameňoch a hlúčik na všetko odhodlaných chlapov v Svitačovskom lese. Poslední kráčali Matúš Remenec so sovietskym radistom Sašom Rogačevskym. S ťažkou rádiostanicou v treskote ohlušujúcej paľby šliapali pomaly a opatrne.
„У нас достаточно времени,“ uisťoval vraj devätnásťročný Saša Matúša, „Hемцы нас недогонят.“
(preklad: „Máme dosť času, Nemci nás nedohonia.“)
Nedohonili by, nebyť pekelne rýchlej strely z mínometu. Žeravú črepinu mu zabodla do chrbta a znemožnila ujsť na opustenú poľovnícku chatu Ballestremovcov v Slatinách pod Veterným. V striedavom bezvedomí a so zbraňou v ruke zľahol na lúke, aby nezdržiaval ostatných pri ústupe do bezpečia. Tí spomedzi stromov bezradne sledovali kruté vyčíňanie nacistov, keď sa im odmietol vzdať živý. Sľúbili Sašovi pomstu, a podľa informačnej tabule pri pamätníku na nešťastného radistu tak aj urobili. V odplate padlo tridsať fašistov.
Svitačova dolina vedie krátko a strmo na Veterné hole. Popri Svitačovom potoku, hlbokou bukovou horou. Tá je začiatkom jesene ešte hustá a zelená. Ukrýva nenápadný pamätník. Nad symbolickým hrobom čnie náhrobný kameň s nevýrazným krivolakým nápisom. Vytesali ho vraj lyžicou, čo deti pri hrách našli. Údajne patrila jednému z Rogačevského spolubojovníkov zo Svitačovej doliny. Rozpukanú skalu stmeľuje veniec z betónu, zarastá ju mach. Niet divu za päťdesiat rokov.
Jeseň je v Svitačovej doline stále o hubu. Prežívajú len silnejší. Hlúpy zákon prírody je starší než Biblia. Listy na stromoch preto občas nestíhajú sčervenieť a zver zostarnúť. Veď kto by jedol tvrdú divinu? Keď stíchnu motorové píly, chlapi z poľovníckych posedov strieľajú vysokú. Striehnu na ňu ako Nemci v štyridsiatom štvrtom na partizánov. Volanie života tak aj dnes umlčuje pukanie pušiek.
Nič nové v Svitačovej doline.
Keď listy zo stromov opadnú, Svitačovská hora zosmutnie…
Podobné príspevky
Podobné
Hrad Šomoška a Kamenný vodopád alebo O korytnačkách a batoľati z Cerovej vrchoviny
Po kúpe auta sa ho nevieme nabažiť. Ráno sa zobudíme a vymýšľame, kde strávime deň. Máme odrazu toľko možností! Všade je omnoho bližšie ako v dobe bez Kačky. Dvesto kilometrov na maďarské hranice sa nám zdá skoro za humnami, aj keď tam ideme tri hodiny.
Koniec dobrý, všetko dobré alebo diabolská cyklotrasa pod Malinô Brdom
Začali sme perfektne – kávičkou v Kolibe u dobrého pastiera v Čut-kovskej doline. Krátky traverz Ružomberkom a už sme popíjali piv-ko pri priehrade v Hrabovskej doline. Deň vymaľovaný ako z obrazu Martina Benku, dobrá nálada. Potom, na rozpálenej strmej asfaltke nad Vlkolínskymi lúkami sme sklapli.
Dererov mlyn alebo Nás nedostanú!
Ten prečudesný lokál sme objavili čisto náhodou. Išli sme moto-túru cez Turčianske Teplice a Kremnicu do Prievidze a čo čert nechcel, pri Janovej Lehote nás chytil hlad. Taká diera. Ale hneď pri hlavnej ceste stojí Dererov mlyn.
